ղľáԾ
Autorstvo je cenná komodita, no niekedy je pre plné pochopenie charakteru a pozadia diela dobré všimnúť si nielen meno autora, ale aj ďalšie sprievodné informácie zobálky či tiráže.
Plne to platí oknihe Eleny Lackovej , ktorú „podle vyprávění autorky zpracovala, do češtiny (z romštiny) přeložila a předmluvu napsala Milena Hübschmannová“.
Táto veta dobre približuje základný tvorivý, žánrový aj jazykový kontext spomienkového rozprávania rómskej spisovateľky, divadelníčky akultúrnej pracovníčky Eleny Lackovej (1921 – 2003). Spomínanie iniciovala a počas dlhšieho časového obdobia nahrávala česká indologička anadšená propagátorka ajznalkyňa rómskeho jazyka akultúry M. Hübschmannová. Rukopis knihy bol dokončený vroku 1986, po česky vyšla prvý raz vroku 1997 a vdlho očakávanom slovenskom preklade až vlani.
Dve autorky
Hübschmannová teda nie je „len“ Lackovej prvou prekladateľkou. Kniha má de facto dve autorky. Jednu explicitnú, ktorej osudy sú zároveň samotným obsahom rozprávania, ajednu implicitnú, ktorej iniciačný vklad aj následná editorsko-prekladateľská práca boli čiastočne prekryté kultúrne silnejším fenoménom hlavného autorstva. Kniha zjazykového hľadiska reprezentuje zriedkavý prípad, keď je originál zároveň prekladom, ktorý síce Lacková autorizovala, no nad jeho vznikom nemala „plnú moc“ (podobným príkladom je „rusnácky“ Ivan Medeši a jeho prekladateľ Maroš Volovár, ktorý spisovateľa ziného kultúrneho prostredia doslova doviedol dosúčasnej slovenskej literatúry). Dielo ponúka ako svoju špecifickú hodnotu autentickosť vyvierajúcu z autobiografického rozprávania, no je, paradoxne, zároveň vysoko štylizované, „umelé“. Tieto moje poznámky nehodnotiajeho kvalitu, smerujú skôr kopisu tvorivej metódy aupozorňujú na rámce a limity, ktoré by mala rešpektovať jeho poučenejšia reflexia.
Príbeh Rómky, príbeh jej spoločenstva
Ozákladných tematických okruhoch Lackovej rozprávania dostatočne hovoria názvy hlavných kapitol: Moji príbuzní; Detstvo amladosť vŠariši; Nápadníci, svadba, usvokry vKapušanoch; Druhá svetová vojna; Ako sme hrali naše rómske divadlo; Na KNV vPrešove apráca pre Rómov vosadách; Do Ústí nad Labem aštúdium na vysokej škole; Dôvetok. Lacková rozpráva včasovej postupnosti, od svojho života odbočuje menšími či väčšími reflexiami kvšeobecnejším témam (rómskeho) jazyka, kultúry, spoločnosti, vzťahov slovenskej (českej) majority arómskej minority. Je to zároveň rozprávanie sistými bielymi miestami – niektoré časové obdobia vynechá či stručne prebehne, podobne postupuje pri citlivých, najmä rodinných témach.
Kniha prináša cenné etnografické postrehy zo života, zvykov afolklórušarišskej rómskej osady pred druhou svetovou vojnou, ako aj o vzťahoch vrodine aširšom spoločenstve. Výklad sa často opiera o „írečitý“ rómsky výraz ajeho následné objasnenie cez príbeh, spomienku, postavu vylovenú zautorkinej pamäti: „Podľa priezvisk sme sa medzi sebou nepoznali, poznali sme sa hlavne podľa prezývok. Všetci Rómovia vosade mali nejakú prezývku, takzvané romano nav – rómske meno. Dávali si mená po bohatých sedliakoch alebo Židoch zmestečka, verili, že im to prinesie bohatstvo ašťastie.“ (s. 55)
Jazyk medzi rómčinou aslovenčinou (češtinou)
Príťažlivosť jazyka knihy spočíva v umnejkombinácii Lackovej naturálneho obrazného videnia sveta a literárnej tradície, ktorú do textu vniesla editorka. Čitateľsky zaujme schopnosť uchopiť detail, naivistická skratka, akoby hrubšou ceruzou načrtnutý svet, vktorom je mnoho odtienkov emócií, ale zároveň akási elementárna jednoznačnosť životných hodnôt. Špeciálnou črtou, ktorá text obohacuje ohumor, je kombinácia úplne odlišných štýlových afunkčných vrstiev jazyka, teda prekríženie obraznosti rómčiny zvýchodoslovenskej osady súradnícko-ideologickou hantírkou socialistického režimu, vktorom Lackovej spomienky vznikli.
Na ploche celej knihy badať aj istú štýlovo-žánrovú nesúrodosť, ktorá sa prejavuje postupným presunom akcentov zo spomienkovo-fantazijného, včomsi až „magického“ rozprávania, ktoré sa týka rodiny, každodennosti, zvykoslovia aobklopujúceho prírodného prostredia vdetstve, kvecnejšiemu, publicistickému ladeniu väčšej časti knihy. Slovenské vydanie sdobrým prekladom Júlie Cholevy Vrábľovej je obohatené obiograficky orientovaný doslov antropológa aromistu Alexandra Mušinku, ktorý dopĺňa aupresňuje niektoré informácie zLackovej osobného aj profesionálneho života.
Explicitná obhajoba, implicitná obžaloba
Narodila som sa pod šťastnou hviezdou je kniha mnohých funkcií, zktorých estetická nie je najdôležitejšia; za tie by som považoval pamäťovú, vzdelávaciu akultúrno-iniciačnú funkciu. Ako celok knihu môžeme vnímať aj ako veľkú obhajobu rómskeho spoločenstva, ako literárny hlas žiadajúci plnohodnotný život pre svoju komunitu. Zatiaľ ho však vslovenskom prostredí nebolo veľmi počuť, veď meno Elena Lacková sa vdeň odovzdania tejto recenzie ani nevyskytuje vmennom katalógu Univerzitnej knižnice vBratislave...
Radoslav Passia (1977)
Literárny vedec apublicista.
Elena Lacková: Narodila som sa pod šťastnou hviezdou
Preklad: Júlia Choleva Vrábľová
Bratislava: Brak, 2022
