ղľáԾ
Dňa 14. júla, ako znie vsmútočnom oznámení, odmenil život výnimočného smrteľníka tým najhlbším poznaním vlastnej konečnosti. Dr. h. c. PhDr. Teodor Münz, CSc. (1926 – 1922) bol nielen mimoriadnym filozofom, odborníkom, ale aj čDZom, ktorého ľudskosť, zdobená uhrančivou skromnosťou, vjedinom okamihu dokázala otvoriť neviditeľné priestory medziľudskej blízkosti privádzať druhého kúprimnému dialógu ovečných otázkach, ktoré knám prináša nevyspytateľný prúd rieky života.
Predtým, ako som mala tú česť osobne navštíviť poznať pána Münza, platil pre nás, niekdajších študentov, za velikána prekladov filozofických diel nemeckých klasikov. Raz, keď príležitostne rozprával na konferencii oNietzschem, Hegelovi, Kantovi či Feuerbachovi tým svojím nezameniteľným štýlom, ktorý – bez zbytočnej akademickej akrobacie predsa noblesne – provokuje kpremýšľaniu, vedeli sme, že pred nami stojí mimoriadny filozof čDZ. To býva vakademických kruhoch raritou. Pomyslela som si, že presne toto je stelesnenie úprimne žitej lásky kmúdrosti.
Takmer presne pred rokom som, vďaka nášmu spoločnému priateľovi, Petrovi Nezníkovi, pána Münza (nástojaceho, aby som ho oslovovala „jednoducho Teo“) konečne osobne navštívila skyticou kvetov kúskom medziplanetárnej hmoty. Chcela som sa poďakovať za čas, ktorý venoval kritickému čítaniu knihy okozmologickej filozofii Eugena Finka. Tento drobný dar, zhmotnená nesmiernosť vesmíru, nás však zblížil okamžite vtom ľudskom. Prvotné ostychy našich introvertných pováh, navyše umocnené mojou úctou mimoriadnym obdivom knášmu slovenskému velikánovi, doslova zhoreli vzapálenej debate oNietzschem, ofilozofii oživote vôbec. Boli to hodiny osobného šťastia, kedy sa čDZ môže dôverne zhovárať sniekým, kto ܳٴčԱ rozumie, ܳٴčԱ íپ ž filozofiou. To, že sme sa tvárou vtvár rozprávali vlastne prvýkrát, bola napokon len smiešne banálna okolnosť. Nech to znie akokoľvek trúfalo, moment na seba berie háv večnosti len inter pares...
Vrozhovore sa predo mnou vkresle Teo premieňal na čDZa sfascinujúcou osobnosťou. Nadšený amatérsky astronóm, zostavujúci si sám vlastný teleskop, aby mohol pozorovať Jupiter jeho mesiace; chlapec demonštrujúci už vranom veku svoj radikálne polemický postoj kbohu kotázkam náboženstva vôbec; skvelý mladý hráč na husle; bojovník vSNP, ktorému okolo hlavy svišťali guľky; muž manuálne zručný, ktorého teší práca sdrevom; ale aj milovník, ktorý sa pri zmienke omanželstvách huncútsky usmieva.
Okrem výnimočných filozofických prekladateľských schopností, ktoré doteraz nie sú, podľa môjho názoru, na Slovensku adekvátne docenené (skúste prekladať Hegela tradičnou cestou, bez pomoci počítača), pritom študentom svojou tvrdou poctivou prácou sprostredkoval základné filozofické diela..., teda okrem odborných kvalít, stelesňoval Teo Münz predovšetkým veľmi vnímavého citlivého čDZa, ktorý sa neváhal postaviť za svojich priateľov známych; neraz odvrátil neblahý osud kolegu, ktorý by inak skončil na dlažbe, nespravodlivo ponížený... Teo, pevný vo svojich presvedčeniach, žijúci filozofiou do posledného dychu. Čestný odvážny, nepodliehajúci Pascalovej stávke, ba chcelo by sa povedať, že priam voltairovská či nietzscheovská povaha. Samozrejme, bolo by to hrubé zjednodušenie. Teo Münz bol vskutku jedinečný mimoriadne zdatný zápasník, ktorý sa neľakal ani týchto veľkých duchov zdejín filozofie. Atí sa mu otvárali, radi sa sním svárili, pretože ten jeho filozofický oheň bol ܳٱԳپý.
Mimoriadna práca tohto veľmi milého, múdreho skromného filozofa závratne presahovalnaše limitované filozofické a kultúrne prostredie. Na Západe by si nepochybne odborník tejto „ťažkej váhovej kategórie“ užíval dlhé roky profesorský život. Kiežby sme viac dvíhali hlavy na Slovensku ktomu nášmu kultúrnemu nebu, na ktorom zažiarila jedna znajžiarivejších komét vslovenských dejinách filozofie. Ťažko ale zazlievať niečo spoločnosti, vktorej je aj po viac ako 17 rokoch vEÚ hlavnou starosťou zháňanie chleba... Kiežby sme raz na Slovensku dosiahli dôstojný stav, kedy sa dostaví kslovu aj všeobecný hlad ducha, ktorého nasýtenie nebude hriešnym luxusom. Pretože filozofia naozaj nemusí znamenať „odtrhnutosť“ od reality.
Milý Teo, dovoľte mi rozlúčiť sa sVami Rilkeho veršami zDuinských elégií, bolo mi nesmiernou cťou srdečnou radosťou môcť sa sVami stretnúť priamo pri ohni myslenia...
Zem, či to nie je to, čo chceš: Ա𱹾徱ٱľԱ
v nás vzniknúť? Nie je to tvojím snom
byť raz neviditeľnou? – Zem! Neviditeľnou!
Aká iná úloha než premena ťa súri?
Zem, ty milá, chcem. Ó, ver, nebolo by treba
tvojich jarí, aby si si ma získala – jedna,
ach, už jediná je pre krv príliš.
Bezmenne sa s tebou spájam; oddávna.
Vždy si mala pravdu a tvoja posvätná voľba
je dôverná smrť.
Pozri, žm. Z čoho? Detstvo ani budúcnosť
sa nezmenšujú. Nadpočetné bytie
pramení mi v srdci.
