ղľáԾ
Politická biografia Bohdana Pavlů - vedúceho predstaviteľa československého zahraničného odboja, literáta adiplomata - je výsledkom úctyhodného výskumu Bohumily Ferenčuhovej varchívoch ajej štúdia súdobej aj súčasnej literatúry.
Hoci sa Bohdan Pavlů narodil na Morave, pričinil sa ovznik Československej republiky avjej diplomatických službách aj neskôr pôsobil, na vnútornej obálke jeho politického životopisu zpera Bohumily Ferenčuhovej je mapa Sibíri. Práve tam totiž bol na sklonku prvej svetovej vojny politicky zodpovedný za československé vojsko, ktoré sa pokúšalo dostať na západný front. Komplikovaná anabáza bola napokon úspešná aBohdan Pavlů sa ňou po literárnych dejinách zapísal aj do tých politických.
Čitateľom slovenskej literatúry zpredvojnového amedzivojnového obdobia nie je meno Bohdana Pavlů neznáme: poznáme ho nielen ako redaktora ʰúDZ či šéfredaktora Slovenského denníka, ale aj ako literárneho kritika pokrokovej, čechoslovakistickej orientácie. Ucelený obraz jeho literárneho pôsobenia nám dosiaľ chýba, lepšie je to sjeho politickou adiplomatickou činnosťou, ktorú vyčerpávajúco mapuje jeho životopis sjednoduchým názvom Bohdan Pavlů: politická biografia 1883 – 1938. Umožňuje nám komplexne spoznať muža, ktorého jeho niekdajší spolubojovník aviacnásobný minister Ivan Markovič označil ako vedúcu osobnosť československého zahraničného odboja hneď „po trojhviezdí Masaryk – Štefánik – Beneš“. (s. 401)
Doma na Slovensku
Samotný Bohdan Pavlů by azda ocenil, že jeho politické dielo je zosumarizované prv než to literárne; vroku 1910 sa svojmu priateľovi aliterárnemu kritikovi Františkovi Votrubovi totiž priznal, že „politika je mi predsa milšia ako literatúra“. (s. 83) Ahoci študoval aj právo auž od skorej mladosti mal otvorených niekoľko kariérnych príležitostí, politike sa ostal venovať až do smrti. Aj keď sa pre automobilovú nehodu dožil len päťdesiatich piatich rokov, boli sýte politicko-diplomatickými zásluhami audalosťami: vRusku sa za prvej svetovej vojny päť rokov (1914 – 1919) zasadzoval za vznik ČSR apo návrate domov stihol byť veľvyslancom hneď vtroch kútoch Európy: vrokoch 1922 – 1927 pôsobil vSofii, vrokoch 1927 – 1932 vKodani anapokon vrokoch 1935 – 1937 vMoskve.
Vďaka vynikajúcej jazykovej výbave, širokému rozhľadu aneobyčajným organizačným schopnostiam bol pre vlasť veľmi platným ambasádorom, hoci vtejto profesii svoje životné naplnenie pravdepodobne nenašiel. Napokon, tesne pred odchodom na Balkán svojim priateľom povedal, že „sám po diaľkach nikdy netúžil, že na ďaleké cesty ho vyslal osud adoma je vtej krajine, kde sa nenarodil: najmä vMartine, Ružomberku aLiptovskom Mikuláši“. (s. 284)
Tradičné centrá slovenského národného života – rovnako ako Slovensko celkovo – mu iste neboli blízke len zkultúrnych dôvodov. Keď sa vroku 1920 vrátil do Československa, uvedomoval si, že bez budovania solidarity a záujmu medzi jeho národnosťami aregiónmi nebude možné mladú, od prvých chvíľ ťažko skúšanú republiku udržať.
Na prvom novinárskom zjazde na Slovensku preto svojich kolegov upozornil: „Dnes je pre vzájomnosť československú jeden zvlášť dôležitý úkol – boj proti pražskému separatizmu, proti tej úzkoprsej sebestačnosti pražského prostredia, ktoré zabúda na potreby ostatných krajov atým potom vyvoláva odstredivé sily tam, kde by ich ináče nebolo. Keď Praha vyslobodí sa ztejto miestnej obmedzenosti, stane sa ozajstným stredom československého štátu.“ (s. 268)
Koncepcia čechoslovakizmu síce neprežila druhú svetovú vojnu a „odstredivé sily“ napokon Slovensko od českých krajín predsa len na dvakrát odtrhli, no štátnické porozumenie Bohdana Pavlů, že decentralizácia môže paradoxne napomáhať jednote, nezostarlo.
Poučene, no nevýberovo
Biografia Bohdana Pavlů je výsledkom dlhoročného výskumu Bohumily Ferenčuhovej varchívoch ajej štúdia súdobej aj súčasnej literatúry, čo je zrejmé už zúctyhodného rozsahu publikácie (511 strán). Autorka vtomto životopise prejavila pôsobivú historickú akríbiu, stýmito prednosťami knihy však súvisí aj jej hlavný nedostatok. Dielo pôsobí, akoby vňom autorka chcela zúročiť čo najviac preštudovaného materiálu. Samo osebe to iste nie je na škodu, žiadala by sa však prísnejšia selekcia vtom, ktoré informácie avakom rozsahu je potrebné do výsledného textu spracovať.
Čitateľ sa vhutnom rozprávaní dozvie, okrem iného, aj program školského výletu, ktorý Bohdan Pavlů absolvoval na gymnáziu, či to, ako vnímala spoločnú dovolenku vSovietskom zväze jeho manželka (a prítomné je množstvo ďalších podobných odbočiek); takéto informácie pre niekoho môžu byť zaujímavé, ale pre politickú biografiu nie sú takmer vôbec relevantné.
Kniha je vo všeobecnosti napísaná pre špecializovaného čitateľa, ktorý je s československou politikou vojnového amedzivojnového obdobia už dobre oboznámený: množstvo informácií tu nie je primerane hierarchizované ahoci orientácii vo výklade pomáha encyklopedický menný register, citeľne chýba kompaktné kalendárium života Bohdana Pavlů.
Množstvo akvalitu vynikajúcej vedeckej práce tak čiastočne devalvuje čitateľsky nepríliš ústretové apríťažlivé literárne spracovanie. Iste, tento životopis nie je popularizačnou prácou, ale orientácia vmnožstve mien politikov, názvov organizácií, rokov audalostí týkajúcich sa minimálne štyroch národných politických kontextov môže predstavovať výzvu aj pre poučené publikum.
Hviezda bez žiary
Navzdory vyššej náročnosti podania si kživotu Bohdana Pavlů môže čitateľ už len nevdojak osvojiť sympatie: nejde opríbeh nijakého stupňovaného triumfalizmu, apredsa má ďaleko od banálnosti či tuctovosti.
Pozoruhodný ariskantný podnik premiestniť desaťtisíce československých legionárov naprieč celým Ruskom cez Vladivostok na západný front do Francúzska sa síce pre konflikt sboľševikmi aperipetie sKolčakovou vládou do konca vojny nepodarilo dokončiť, väčšina bývalých česko-slovenských zajatcov sa však vroku 1920 úspešne vrátila do novej vlasti. Pravda, niektoré rozhodnutia (napríklad zrušenie vojenskej samosprávy) politického vedenia zahraničnej armády sa vnímali ako sporné nielen počas anabázy, ale aj vrokoch po návrate domov, aaj to iste patrí k dôvodom, prečo okolo Bohdana Pavlů nikdy nevznikla aura, ktorá sprevádza trojicu otcov zakladateľov ČSR.
Doma takisto nešlo všetko podľa plánu: Bohdanovi Pavlů sa najprv nepodarilo zamestnať sa vkancelárii prezidenta anapriek dvojnásobnej kandidatúre do parlamentu ani prebojovať sa do tamojších lavíc. Vzávere knihy Bohumila Ferenčuhová pridáva jeho osobnú charakteristiku, ktorá neopomína ani úsmevné príhody, ako je napríklad strácanie osobných vecí či oficiálnych dokumentov. Na rozdiel od biografií iných veľkých historických osobností tak nečítame mytologické rozprávanie, ale životopis ozajstného človeka sjeho prirodzenými prednosťami aj nedostatkami.
Vnovom svete
Vzhode sautorkou možno vyjadriť ľútosť nad tým, že Pavlů po sebe zanechal len málo osobných dokumentov azvnútra ho preto poznáme len sčasti prostredníctvom jeho korešpondencie. Aj s pomocou úradných materiálov či povahopisov od jeho spolubojovníkov aspolupracovníkov však možno Bohdana Pavlů sledovať nielen vjeho komplexnosti, ale aj (nie iba politickom) vývoji.
Zaujímavo ho ilustruje jeho vlastný komentár najmladších úsilí vslovenskej literatúre zroku 1925. Onastupujúcich proletárskych spisovateľoch Františkovi Votrubovi zo Sofie napísal: „Keď si dnes spomínam na svoje literárne túžby, mám dojem, že by sa celkom dobre znášali so sociálnym poslaním mladého Davu, až na ten komunizmus, sktorým mám odchodné skúsenosti. [...] Jedno je pekné, vmladých je chuť kživotu, kboju, nie fikanie anariekanie, chabý svetobôľ. Rodí sa nám na slobode nový svet. [...] Anaši chlapci nám do toho chcú sruskou metódou. Aká nedomyslenosť! Zchaosu vychodíme do poriadku, aoni znova volajú po chaose. Slovom, život letí napred. Pochopme smer vývoja ahajde napred.“ (s. 308)
Úsilie jeho generácie ovybojovanie samostatnej Československej republiky bolo korunované úspechom, sotva však padol vojnový prach,oslovo ačin sa už hlásila ďalšia kohorta nádejných literátov apolitikov svlastnými víziami azápasmi o ne.
Bohdan Pavlů sňou už svýnimkou istého porozumenia nemal mnoho spoločného, ale mladí, ambiciózni sociálni revolucionári by sa stýmto „veteránom“ národnej revolúcie iste zhodli na tom, čo sám napísal vich veku – aplatí aj pre ten náš:
„Jeden spolieha sa na báčika zChochoľova, druhý na suchú ratolesť, tretí na cisára vo Viedni, štvrtý na centrálne Slnko, piaty na Pána Boha. Aspása je iba vnás.“ (s. 66)
Zdroj foto: Veda / Fotoarchív VÚA VHA
Martin Makara (1997)
Pochádza zo Spišskej Novej Vsi aje doktorandom vodbore teória adejiny slovenskej literatúry na FF PU vPrešove. Zaoberá sa teóriou literárnej kritiky, dejinami marxistickej literárnej vedy asociológiou literatúry.
Bohumila Ferenčuhová: Bohdan Pavlů. Politická biografia 1883 – 1938
Bratislava: Veda, 2021
