ղľáԾ
Ukrajinský vojak Oleksij Strebkov (volací znak Podvoch) otvára vtelefóne Google Mapy. Jeho prsty sa kĺžu po displeji aukazujú trasu zMariupoľa do zajatia vkolónii Olenivka vDoneckej oblasti. Je to jeho rodný kraj. Pochádza zDonecka, apreto sa mu vryje do pamäti každá zákruta, ktorou ich onoho mája 2022 vezie autobus.
Rozprávala som sdesiatkami ukrajinských vojakov aväčšina znich opakuje jedno ato isté: najhoršie nebolo vAzovstale – oceliarňach, zktorých do posledných síl bránili Rusmi obliehaný Mariupoľ. Ani počas nekonečného bombardovania. Ale vzajatí. Tam, kde ti tvoje telo už nepatrí. Kde má nepriateľ plnú kontrolu amôže ťa mučiť– fyzicky, psychicky, ako sa mu len zachce.
Podvoch mení mierku mapy aukazuje mi kolóniu vOlenivke.
„Aha, tu... umiestnili nás na druhom poschodí. Vnútri nie sú nijakí dozorcovia. Všetci sú za plotom. Neriskujú,“ spomína aukazuje na barak 1/2.
VOlenivskej kolónii panovali neľudské podmienky. Zajatcov držali vpreplnených barakoch. Vbaraku 9/10 spočiatku nebola ani toaleta – väzni sa museli tajne zakrádať do susedného 1/2, kde potom toaleta nevydržala nápor. Neskôr vykopali žumpu. Ale prístup kvode ostával obmedzený pre všetkých – privážali ju autom zrybníka. Ženy sa nachádzali vmiestnosti disciplinárnej izolácie väzenskej kolónie. Raz nechali vodu vnádobe niekoľko dní ačoskoro sa vnej objavil život. Taká špinavá bola. Hygienické potreby boli nedosiahnuteľným luxusom.
Prídely jedla boli vzúfalom množstve, ľudia boli vyčerpaní, strácali hmotnosť asily. Niektorí vsnahe zahnať hlad žuli lístie marhuľových stromov aviniča.
Výsluchy sa menili na testy fyzickej apsychickej odolnosti: bitky, psychické týranie, ponižovanie. Informačná izolácia zvyšovala tlak ešte väčšmi – nijaké správy, žiadne informácie od blízkych. Niekedy sa náhodne dostali kúryvkom reality z rozhovorov medzi dozorcami. Ale zajatcom podsúvali úplne inú „pravdu“: Ukrajina už neexistuje, zrejme si ju medzi sebou rozdelili Rusko aPoľsko.
Oleksij ukazuje na mape priestor pri baraku adokonca nachádza tieň zkríkov: „Na dvor pri barakoch sme mohli vyjsť voľne,“ poznamenáva.
Vojaci Národnej gardy Ukrajiny zpluku Azov sedávali na lavičkách alebo jednoducho na obrubníkoch dvora. Ale to najvzácnejšie, čo sa tu dialo, boli prednášky, ktoré sa konali vutajení pred správou kolónie.
Niektorí oslobodení volajú túto iniciatívu Azovská slobodná akadémia apridávajú – Ostrožská. Nie je to len odkaz na Ostrožskú akadémiu, ktorá bola v16. storočí založená ako prvá vysoká škola vo východnej Európe, ale aj odkaz na slovo „ostroh“, ktoré vruštine znamená pevnosť aj väznicu súčasne. Vzajatí znie táto zhoda náhod ako trpká irónia.
Tradícia ukrajinských „univerzít“ v zajatí
Poznámka otýchto prednáškach mi pripomenula iný príbeh.
V čase režimu generála Denikina na jeseň 1919 ruská kontrarozviedka prenasledovala ukrajinských aktivistov vKyjeve (nielen politikov, ale aj spisovateľov, vedcov). V Lukjanivskej väznici sa vtedy ocitol aj osemnásťročný básnik Vasyľ Čumak.
Vo väzenských denníkoch, ktoré sa kčitateľom dostanú až po jeho smrti, Čumak opisuje nielen ten istý hlad, ale aj Proletársku univerzitu cely č. 9, ktorú založili zajatci. Zazneli tam prednášky zdejín hudby, fyziky, chémie, medicíny. Oľavicových prúdoch vumení prednášal básnik Michail Semenko, ktorého na krátky čas umiestnili práve do tejto cely.
Väzni diskutovali opolitickej ekonómii, dramatickom umení, agronómii ametalurgii. Zazneli prednášky zprávnych či finančných vied. Vypracovali aj koncepciu väzenského časopisu, ktorý mal obsahovať literárne aj spoločensko-politické texty.
Dokonca zorganizovali literárny večer spiesňami. Zaznela ukrajinská romanca Mesiačik bledolíci aj Žalm 140 Večerná obeta. A, samozrejme, čítali knihy, ktoré sa knim dostali či od nových zajatcov, alebo vbalíčkoch od príbuzných.
O sto rokov sa všetko deje podobným spôsobom. Vruskom zajatí Ukrajinci opäť nemajú dostatok jedla, opäť ich mučia, ale zároveň si opäť vytvárajú priestor slobody – akadémiu vzajatí.
„Niekto prednášal jazyky,“ hovorí Podvoch. „Niekto učil hrať šach. Mali sme prednášky zelektroniky, výpočtovej techniky.
„Keď našich veliteľov preložili, pochopili sme: musíme sa niečím zaoberať, aby sme nezdegenerovali,“ hovorí Vladyslav Dutčak (Docent), kandidát filozofických vied, historik avlajkonosič Azova. „Naši velitelia Redis, Kalyna ainí boli vOlenivke krátko, rýchlo ich poslali do Lefortova. Predtým ma Kalyna zavolal do hovorne avraví mi: Docent, starajte sa oľudí. Robte im prednášky, pracujte na tom, aby sa medzi nimi nerozšíril väzenský žó. Atak som začal.“
Azovská slobodná akadémia vzajatí
Prvá prednáška Vladyslava znela na tému Ukrajinskí povstalci vstalinských koncentračných táboroch. Preliezol zbaraku 9/10 do baraku 1/2 avystúpil pred dôstojníkmi. Prednáška zaujala.
Takto sa začal lektorát dejín Ukrajiny.
Knihy sme nemali. Všetok materiál sme museli loviť vpamäti. Vtedy nám nečakane „pomohli“ samotní Rusi.
„Dôstojník FSB priniesol knihu Serhija Buntovského Ukrajina: ruský pohľad. Odporná kniha, samá dezinformácia. Ale bola vnej chronológia. Ateda pomôcka, lebo nie je možné pamätať si všetky dátumy,“ hovorí Docent.
Podvoch spomína: „Bolo veľmi zaujímavé počúvať prednášky orozvoji spoločnosti ešte zčias neolitu. Ako sa menili národy, ktoré osídľovali naše územia, ako vzájomne na seba pôsobili. Medzi nami boli profesionálni historici, minimálne dvaja.“
„Paralelne sme začali kurz angličtiny,“ dodáva Docent. „Mali sme minimálne troch učiteľov – Valerija Horišného (Jarylo), Kosťantyna Kožekina aHenadija Charčenka (Terehyrja) – každý znich mal svoju študijnú skupinku.
„Na čítanie a preklad sme použili výtlačok Čierny jastrab zostrelený,“ hovorí Henadij Charčenko. „Bolo to zaujímavejšie ako anglická Biblia, s ktorou sme začínali, pretože text je jednoduchší a všetci videli filmové spracovanie.“
Tlačený román Marka Bowdena, podľa ktorého Ridley Scott nakrútil slávny film, priniesol do barakov Jermolai, bývalý zástupca veliteľa prvého práporu pre zásobovanie.
Veliteľ obrany Mariupoľa Denis Prokopenko (Redis) vymenoval Serhija Jermošyna (Jermolaja) za staršieho dôstojníka vOlenivke, takže mal možnosť rokovať svedením tábora azískavať zásielky (balíčky).
Tabule na hodinách chýbali, preto si prispôsobili plastové tabule, na ktoré nakreslili gramatické schémy alebo mapu mesta Mogadišo, kde sa odohráva dej románu.
„Každý účastník hral jednu z postáv,“ vysvetľuje Henadij. „Jeden bol korešpondent CNN a mal hovoriť vprítomnom priebehovom čase, pretože to bolo živé vysielanie. Niekto hral vodcu povstalcov – jeho prejav bol vytvorený vbudúcom neurčitom čase, pretože plánoval operáciu. Ďalší bol analytik zo štábu a pracoval sminulým neurčitým časom, pretože analyzoval udalosti, ktoré sa už stali. A najťažšie bolo hrať úlohu seržanta – musel použiť konštrukcie, ktoré opisujú akcie, ktoré sa začali v minulosti a pokračujú dodnes.“
Formy štúdia sa menili od pomerne organizovaných hodín vmalých skupinách so zošitmi, rukopisnými slovníkmi, improvizovanými tabuľami aučebnicami až po takmer konšpiračné šepkanie, vyškrabávanie písmen ostrými predmetmi na rolku toaletného papiera či neustáleho striehnutia, aby ich neodhalili dozorcovia. Záznamy museli schovávať avprípade, že hrozila prehliadka, zničili ich aneskôr obnovovali.
Terehyrov kurz pozostával zo 17 kapitol, pomenovaných na počesť populárnych rockových piesní. Prvou hodinou nebolo štandardné rozprávanie osebe, dokonca ani ojedle, ktorého bol vzajatí nedostatok. Štúdium angličtiny vzajatí sa začínalo témou romantickej lásky, pomenovanej rovnomennou piesňou Scorpions When Passion Rules the Game.
Pri štúdiu používali ilustrácie, na ktorých boli názvy objektov uvedené vangličtine, ako napríklad pri ilustrácii ktéme „To Do The Medieval City“, ktorú urobil jeden zTerehyrových žiakov – ešte stále je vzajatí.
Pripravovali sa dôsledne, vzájomne si pomáhali analyzovať text aj gramatiku. Zložité to bolo najmä vtom, že úroveň ovládania angličtiny mali rôznu, ale to ich vštúdiu nezastavilo.
Takto vznikla vruskom zajatí skutočná univerzita. Bez učební, bez učebníc, bez akýchkoľvek podmienok, ale sabsolútnou potrebou vzdelávať sa. Ako vukrajinských stredovekých vzdelávacích inštitúciách – v Kyjevo-Mohyľanskej či Ostrožskej akadémii. Ani tu neexistoval súčasný systém hodnotenia vbodoch. Ako ironicky poznamenáva Terehyrja, svojich žiakov hodnotil slovami podľa historických vzorov: „Nerozumné dieťa všetko pretrpelo, aleku koncu vyučovania aj tak málo čo pochopilo.“
Azovci mali dokonca knižnicu. Boli to knihy, ktoré im ruskí vojaci po ceste zMariupoľa či vsamotnej kolónii nezhabali. Nejaké sa im podarilo získať aj vzajatí.
Mali aj prednášky oautomobiloch – tie viedol Andrij Korynevyč, špecialista vtejto oblasti. Ďalší chlapi rozprávali ozbraniach. Spomínaný učiteľ angličtiny Kosťantyn Kožekin sa podelil aj o príbehy zo svojich ciest. Bolo to osviežujúce.
Psychologička a psychoterapeutka z Vojenského rehabilitačného centra Unbroken Myroslava Bodakovská vysvetľuje: intelektuálna aktivita — čítanie kníh, počúvanie prednášok, dokonca aj písanie poézie — je jednou zcopingových stratégií v zajatí. Teda stratégiou, ktorá pomáha prekonať distres a prežiť. „Volá sa to mentálna aktivácia alebo kognitívne zapojenie. Umožňuje to prepnúť pozornosť zutrpenia na intelektuálnu činnosť. Zneurofyziologického hľadiska sa pri aktivácii prefrontálneho kortexu úroveň stresu znižuje. Ale má to aj druhú stranu. Čítanie sa vzajatí sa stáva skôr prepínaním pozornosti než štúdiom.“
Anna Savycká (Annie), ktorá bola pred zajatím vedúcou jedálne v mieste trvalého nasadenia v Mariupole a bola v ženskej cele tej istej kolónie, spomína: „V Olenivke som prečítala asi 47 kníh. Keď mi ich však teraz ukážeš, nepoviem ti, či som ich prečítala alebo nie.“
Odolnosť aj slabosť v zajatí
Za najefektívnejšie copingové stratégie pre vojakov a civilistov považujú psychológovia rituály asociálnu podporu.
„Môže sa to zdať ako maličkosť, ale rituály vytvárajú pocit kontroly,“ vysvetľuje Myroslava. Psychologička vraví, že krituálom môže patriť modlitba, ale dokonca aj predstava rannej sprchy.
Lenže existovali aj nútené rituály. Jedlo mohli priniesť uprostred noci. Kedykoľvek mohli zobrať človeka na výsluch či nechať celé hodiny čakať. Ale každé ráno všetkých pravidelne vyvádzali von, aby počúvali hymnu Ruskej federácie.
„V hymne je riadok „Bratských národov zväz odveký“, ale my sme ho družne spievali ako „Rabských národov,“ smeje sa Docent.
Ženy nútili spievať hymnu dvakrát denne. Odmietnutie trestali telesnými trestami alebo bitkou. Ale aj pod nátlakom nachádzali spôsoby protestu. „Veľmi sa mi páčilo spievať ruskú hymnu, užívala som si, ako som ju kaličila,“ rozpráva Anna Savycká. „Čím hlasnejšie som ju spievala, tým viac uspokojenia mi to prinášalo.“
„Stále to opakujem: neexistuje univerzálny recept na prežitie vzajatí,“ hovorí Docent. „Stále som pamätal na slová Solženicyna, ktorý napriek tomu, že bol ruským imperialistom, tiež prešiel gulagom. Písal, že ľudia sa menia na ,táborový prach‘.“ Tiež som to videl.
Zajatie stiera hranice medzi odolnosťou a slabosťou, medzi tými, ktorí vydržia, a tými, ktorých zlomili okolnosti.
„Stál som ačakal na výsluch,“ hovorí. „Neďaleko pri mrežiach sedel muž apozeral do prázdna. Nebol zAzovcov, bol to dôstojník. Pomaly sa knísal aopakoval: „Graždanin načaľnik, dajte cigaretku.“ Poznal som ho predtým, bol to tiger. Dúfam, že sa už uzdravil... Každého situácia je iná,“ dodáva Docent. „Nesúdim tých, ktorí sa dostali do zložitých okolností azlomili ich. Súdiť môžeme iba tých, ktorí sa stávali katmi svojich spolubratov.“
VOlenivke to bolo é. Ale mnohým pomáhala podpora bratov asestier vboji. „V zajatí je najdôležitejšie nájsť človeka, ktorý ťa bude podporovať,“ hovorí Terehyrja. „Bez toho ti bude veľmi ťažko.“
„Sociálna podpora je ďalším dôležitým mechanizmom copingových startégií,“ vysvetľuje psychoterapeutka Myroslava. „Najhoršia je izolácia. Preto je samotka nielen fyzickým trestom, ale aj spôsobom, ako človeka zlomiť. Vzajatí sa ľudia spájajú do skupín. Dáva im to pocit podpory. Už len to, že sa s niekým podelíte o svoje utrpenie, prináša úľavu.
Podľa slov Myroslavy hormón oxytocín, ktorý sa tvorí počas sociálnych interakcií, prispieva kpocitu jednoty. Ajednota pomáha prežiť.
„Práve tento mechanizmus zafungoval na začiatku totálnej invázie, keď Ukrajinci pochopili silu spoločenstva,“ dodáva.
Psychológovia tvrdia: tieto užitočné stratégie, ktoré zachraňujú životy v zajatí, sa dajú preniesť aj do civilného života. Pomáhajú vyrovnať sa s traumou, prispôsobiť sa novej realite a nájsť v nej oporné body.
Tam, kde kolónia obmedzuje ľudskú slobodu pokusom podmaniť si telo, stále existuje možnosť inej reality – mimo predpisov, dozorcov a nátlaku. Myslenie nie je obmedzené múrmi, nedá sa zastaviť príkazmi azničiť sa dá iba spolu stelom. Práve na týchto princípoch vznikla Azovská slobodná akadémia vOlenivke.
Preklad: Valéria Juríčková
Text vznikol v rámci štipendia Rozstaje. Projekt je spolufinancovaný prostredníctvom vyšehradských grantov z Medzinárodného vyšehradského fondu spodporou partnerov: Stichting Global Voices, Bázis – Maďarský literárny a umelecký spolok na Slovensku, Fiatal Írók Szövetsége, Česká asociace ukrajinistů, Kolegium Europy Wschodniej a Sensor.ua.
Ľubov Jakymčuk (1985)
Ukrajinská poetka, divadelná afilmová scenáristka, pochádza zLuhanska, žije v Kyjive. Vyštudovala Kyjivo-Mohyljanskú akadémiu a Luhanskú národnú univerzitu Tarasa Ševčenka. Je autorkou dvoch básnických zbierok: ako MÓDA (2009) a Marhule Donbasu (2015), alebo zbierky krátkych textov Ukrajina: Zastavme tanky knihami (2022).
Foto:Dirk Skiba
