ղľáԾ
Rozhodne treba oceniť dlhoročnú snahu autorky arežisérky, riaditeľky Bábkového divadla na RázcestíIvety Škripkovej, ktorá sa snaží narúšať status quo ado svojej tvorby systematicky vnáša feministickú optiku.
„Feminizmus na Slovensku sa vporovnaní seurópskym priemerom posúva slimačím tempom,“ skonštatovala Britská novinárka Martha Gill začatkom roka 2023 vjednom zo svojich článkov vdenníku The Guardian, opierajúc sa o neveseléštatistiky Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť.
Nie je žiadnou novinkou, že feminizmus unás nepatrí medzi „trendy“ témy. Anetýka sa to len spoločensko-politického diania, ale až na výnimky aj umenia akultúry vrátane divadla. Preto treba rozhodne oceniť dlhoročnú snahu autorky arežisérky, riaditeľky Bábkového divadla na Rázcestí Ivety Škripkovej, ktorá sa snaží narúšať status quo ado svojej tvorby systematicky vnáša feministickú optiku. Aj – alebo dokonca len – vďaka tomu mohla vzniknúť publikácia Feministické divadlo ajeho slovenská cesta, ktoráje na onej ceste opäť jedným krokom vpred. Hoci ide de facto oprepracovanú verziu jej dizertačnej práce Femini[(ta)- (zácia)]zmy adivadlo, ktorú pred niekoľkými rokmi obhájila na UKF vNitre, je pozitívne, že vspolupráci svydavateľom, Divadelným ústavom vBratislave, nadobudla široko dostupnú knižnú podobu.
Autorkina cesta
Je sympatické, že autorka sa vknihe nesnaží umelo navodiť dojem neutrálnej pozície avstupuje do diskurzu priznane na základe vlastnej empírie, čo akcentuje používaním prvej osoby jednotného čísla. Na túto perspektívu nás hneď na začatku čítania upozorní už obsah; hoci Škripková vprvej kapitole prináša pomerne vyčerpávajúci a komplexný prehľad filozofických, sociologických ainterdisciplinárnych východísk, oktoré sa pri svojom teoretickom výskume, ale aj pri praktickej aplikácii opiera, nenazýva túto stať jednoducho zdroje č východiská, ale (Moje) inšpirácie. Tento metodologický prístup sa vinie celou knihou, čo nie je a priori negatívom, akurát by sa knázvu knihy azda pýtal upresňujúci podtitul, trebárs: Feministické divadlo ajeho slovenská cesta: Ako ňou putuje Iveta Škripková.
Problém presnosti názvu knihy sa pri jej čítaní priebežne vynára opäť. Vkonečnom dôsledku by s obsahom lepšie korešpondoval napríklad titul Feministické divadlo ajeho banskobystrická cesta č Feministické divadlo ajeho takmer neviditeľná slovenská cesta. Vhutnosti spracovania jednotlivých tematických celkov, ktoré tvoria podkapitoly knihy, vzniká totiž citeľná disproporcia. Kým zahraničné kontexty apríklady sú obsiahnuté dosť obšírne, slovenský kontext vyvoláva dojem, že okrem banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí ajeho projektov, realizovaných najmä pod hlavičkou Štúdia T.W.I.G.A., vlastne vsúvislosti sfeminizmom veľmi niet očom hovoriť.
Teatrologickému výskumu feminizmov sa vpodstate venuje jedna osoba – profesorka Nadežda Lindovská, len okrajovo iné teatrologičky (nehovoriac oteatrológoch). Škripková uvádza aj výpočet autoriek a režisérok, ktoré tematizujú rodové aspekty, no popri podrobne spracovaných častiach otvorbe gynokritického divadla vBDNR ide skôr oletmé zmienky. Tomuto dojmu zodpovedá aj objem informácií – kým podkapitola Feminizmy aprax divadla na Slovensku zaberá 14 strán textu, podkapitola Ženská afeministická tvorba vBábkovom divadle na Rázcestí sa rozpína na 37 stranách. Aj obrazovú prílohu tvoria výlučne fotografie zprojektov BDNR.
Nevýhoda faktu, že autorkou knihy je najvýraznejšia osobnosť slovenského feministického divadla, spočíva aj vtom, že kým pri písaní opráci iných tvorcov atvorkýň sa jej darí uplatniť aj kritický náhľad, pri jej vlastnej tvorbe to, pochopiteľne, nie je možné. Ako čtateľky ačtatelia sa tak dozvedáme omnožstve záslužnej práce, ktorú Škripková vbanskobystrickom divadle nepochybne vykonala, no prichádzame ojej reflexiu zodstupu apoznanie toho, ako túto prácu recipuje divadelná aako široká verejnosť.
Citeľný subjekt
Zároveň miestami vzniká dojem istej zaujatosti voč iným tvorivým subjektom – alebo možno len častočne limitujúceho písania z autopsie. Príkladom môže byť pasáž Rod skusmo (s. 76 – 82), kde Škripková uvádza slovenské inscenácie feministicky ladených hier azároveň bez dôkladnejšej argumentácie konštatuje, že ich nemožno definovať ako rodovo citlivé č feministicky poučené. Sama však nekonkretizuje, aké kritériá by mali také inscenácie spĺňať, aby ich bolo možné považovať za príklad feministickej divadelnej praxe. Jeden taký príklad uvádza ako výnimku – tanečnú performanciu Verzus, ktorá vznikla vbanskobystrickom kultúrnom centre Záhrada. Verzus však nie je uvedením rodovo citlivej hry, ale autorským projektom. Pritom projektov, ktoré rodovú č feministickú perspektívu vedome uplatňujú, sa vposledných rokoch objavilo omnoho viac – za všetky spomeňme projekty nezávislého divadla Uhol_92 (Vnořen, Štúdia otcovho obrazu...), projekty divadla NUDE (Ľúbim Ťa adávaj si pozor, Mala Dr. Csabová pravdu, Roľa, Cukrová vata...), Masterpiece Slávy Daubnerovej č projekt Dočasného kolektívu Centrum lásky k feminizmu ai. Časový rámec Škripkovej knihy sa končí rokom 2021, svýnimkou najnovších inscenácií (napr. ǰ첹é režiséra Lukáša Brutovského) teda väčšinu z nich bolo možné vtomto rámci zachytiť.
Podobné zaujatie indikuje poznámka 230 vrovnakej časti knihy, vktorej Škripková ako príklad záujmu ospracúvanie rodovej optiky uvádza inscenáciu vréžii Mariána Pecka Vojna nemá ženskú tvár (SKD Martin, 2017), pričom konštatuje, že vréžiách iných súčasných režisérov nezaznamenala záujem orodovo citlivé divadlo. Zabúda pritom napríklad na inscenáciu Abudeme si šepkať (SKD Martin, 2009) vréžii Kamila Žišku, ktorá ešte skôr než projekty Štúdia T.W.I.G.A. pripomenula zástoj spisovateliek Hany Gregorovej, Ľudmily Podjavorinskej, Eleny Maróthy Šoltésovej a Terézie Vansovej. Za motivované záujmom orodovo citlivé divadlo (ktoré síce nenesie túto nálepku, to však neznamená, že ho ako také nemôžeme vistých aspektoch chápať) možno považovať aj projekty Patrika Lančariča (Červená princezná, Einsteinova žena, Vtedy vBratislave) alebo aj Matúša Bachynca (Kabaret normalizácia alebo Modlitba pre Martu, Matky, Hriech/Její pastorkyňa, Milada...). Medzi mladšou astrednou generáciou režisérov sa nájdu aj ďalší. Napríklad absolvent VŠMU Viktor Varga ešte počas štúdia uviedol hru Caryl Churchillovej Top girls, cez optiku rodu môžeme čítať aj viaceré inscenácie queer režisérov Tomáša Procházku č Mariána Amslera.
Dobrý začatok
Týmito výhradami však nechcem umenšovať význam Škripkovej výskumu, napokon, ona sama uvádza, že ambíciou knihy nie je podať vyčerpávajúci aucelený obraz. Publikácia je dobrým východiskovým materiálom pre ďalšie teoretické bádanie. Môže zároveň slúžiť ako učebnica na špecializovaných predmetoch vumeleckých ahumanitných študijných programoch avneposlednom rade by mohol najmä vhľad do praxe BDNR inšpirovať krodovo citlivej tvorbe ďalšie tvorivé osobnosti zoblasti divadla. Chodníčkom, ktorý im Škripková svojím príkladom vyšliapala, by sa tak aj vďaka jej publikácii mohli pustiť aj tí atie, čo sa doteraz na trase feministického divadla strácali.
Martina Mašlárová (1988)
Pôsobí na Divadelnej fakulte VŠMU ako pedagogička a študijná prodekanka avDivadle Andreja Bagara ako dramaturgička. Bola šéfredaktorkou mesačníka ø. Príležitostne prekladá z francúzštiny a angličtiny, v roku 2021 vyšiel jej preklad publikácie britského kritika Marka FisheraHow to Write About Theatre(Ako písať o divadle).
Iveta Škripková: Feministické divadlo ajeho slovenská cesta
Bratislava: Divadelný ústav, 2022
Pod foto:
B. S. Timrava, E. M. Šoltésová: Variácie lásky. Réžia: Iva Š, 2011. Na fotografii herečky Marianna Mackurová aAndrea Krestianová a. h. Foto: D. Šamaj
P. Cebocli: Pavlin príbeh. Réžia: Iva Š, réžia Iva Š, 2005. Na fotografii herečky Timea Jamrichová, Mária Šamajová. Foto: J. Lišaníková
Diagnóza slovo. Réžia: Iva Š, 2013. Na fotografii herečky BDNR, vcentre Veronika Fekiačová. Foto: D. Šamaj
