ղľáԾ
S Kornelom Földvárim u brakomilov
Papierový labyrint
Bohato členená ríša čtateľov má spoločné vari len to, že sú ako-tak gramotní a zväčša ich možno považovať za ľudské bytosti. Inak sa od seba líšia asi ako severský Viking od afrického Pygmeja. Pozor, nepatria sem vykladač Biblie, Koránu č Marxa. Tí zvyčajne už nečítajú, svoje texty vedia naspamäť a opakujú ich ako zaklínacie formulky. Najbežnejšiemu druhu čtateľov stača noviny. Prosím, nepodceňovať, neraz je obdarený mohutným tvorivým potenciálom. Okolo známych mien a udalostí zosnuje také zložité príbehy, fantastické sprisahania č dusné erotické aféry, že nad nedopitým pivom žasne celá krčma.
Pre nedostatok miesta si všimnime aspoň dva výrazne odlišné druhy požieračov beletrie. Ich aktivity idú paralelne popri sebe a prakticky by sa nikdy nemali pretnúť. Sú to čtatelia kníh pokiaľ možno viazaných a čtatelia zošitov č krikľavých paperbackov – povedzme si otvorene, tradične brakových. K ich občasnému kríženiu zvyčajne dochádza v útlom veku čtateľskej puberty. Nie, že by priveľa brakomilov závidelo tým, čo listujú v hrubej, seriózne pôsobiacej knihe. Naopak, nejeden solídny chlapček ,,z dobrej rodiny" už v dávnoveku čítania žiadostivo poškuľoval po krikľavých obálkach s lákavými kresbami č neskôr fotkami z filmov. Horlivý čtateľ mayoviek a verneoviek totiž, tušil, že v zošitoch Texaský Jack a sedem strelcov č Nick Carter usvedčuje krvavú obludu sa ukrýva zakázaná trinásta komnata dobrodružstiev. A počestný Old Shatterhand č kapitán Nemo k nej jednoducho nemajú kľúč. Končlo sa to zvyčajne čímsi, čomu sa dnes v oveľa nebezpečnejšej forme podobá prvý dotyk s drogou.
Veľmi dobre to vedel môj otec, keď sa roky pred prvou svetovou vojnou ako budúci učeň bosý preháňal po dávnom Trenčíne. (Veľa som pochopil po rokoch, keď som na povale objavil rozpadávajúce sa zošity buffalobilliek a nickcarteroviek). Bez akéhokoľvek literárneho rozboru usmernil môj čtateľský vývin príkazom, že knihy si síce v rozumnom množstve kupovať môžem, krváky v nijakom prípade. Možno preto som ich tak horlivo pašoval domov v pumpkách. (Kto si ešte pamätá tento čudesný typ nohavíc, občas zvaných aj ,,nasrávačky“?) No okrem bežných domácich trestov sa vôbec nič nestalo. Samočstiaca si1a literatúry čoskoro odplavila chuť na podradné čítanie.
Dodnes si však namýšľam, že ma i brakové krváky o čosi obohatili. Asi ako Gorkého mládenecké potulky so zlodejmi a pochybnými existenciami.
KORNEL FOLDVARI
