ղľáԾ
Ľubomír Feldek: Veľká kniha slovenských rozprávok
Ilustrácie: Peter Uchnár
Bratislava: Slovart, 2020
Božena Němcová: Slovenské rozprávky apovesti I, II
Ilustrácie: Igor Piačka
Bratislava: Tatran, 2020
dzá chutia deťom, hoci pôvodne pre ne neboli určené, idospelým. Anajkrajšie rozprávky sú tie, ktoré si čítame všetci spolu. Či už sú to rozprávky Boženy Němcovej, alebo Ľubomíra Feldeka.
Zákulisie zbierania rozprávok
Vianočný čas je bezprostredne spojený srozprávkami arozprávkovými hostinami: oplátky s medom, kapustnica aktelevíznej rozprávke voňavé vanilkové rožteky, linecké koláčiky aišelské tortičky.
Tento rok vychádzajú dva diely Slovenských rozprávok apovestí Boženy Němcovej vpreklade aedičnej úprave Jany Pácalovej. Sú bohato ilustrované Igorom Piačkom. Pre mnohých je možno prekvapením, že slovenské rozprávky zozbierané Pavlom Dobšinským ajeho spolupracovníkmi vyšli najskôr včeskom preklade Boženy Němcovej, ktorá ich nielen preložila, ale aj umelecky preštylizovala. Němcová, ktorá vtom čase bola už skúsenou spisovateľkou, prepísala pôvodné slovenské rozprávky do vybrúsenej formy, čo však sklamalo Pavla Dobšinského, pretože on vslovenskej rozprávke videl najmä autentickú aoriginálnu podobu slovenských nárečí.
Jana Pácalová vPoznámke prekladateľky uvádza, že Němcová pri preklade rozprávok nechala pásmo priamej reči vpôvodnom slovenskom jazyku. Pre Boženu Němcovú boli rozprávky veľmi dôležité, veď Národní báchorky apověsti boli jej prvou knihou. Mali význam nielen pre ňu, ale aj pre českú kultúru. Němcová zbierala slovenské rozprávky počas svojich ciest po Slovensku aspolu s nimi vydala aj zbierku, ktorú ešte vroku 1849 pripravil Ľudovít Reuss spolu sAugustom Horislavom Škultétym aJonatanom Dobroslavom Čipkom. Tie nemohli vyjsť zpolitických dôvodov, ale najmä pre nedostatok financií.
Hlad – predohra hostiny
VPácalovej Doslovoch sa dozvieme ometóde prekladania a upravovania slovenských rozprávok Boženy Němcovej viac. Němcovej láska k rozprávkam je vtextoch stále prítomná aprenesie sa aj na čitateľov. Veď rozprávka nám, podobne ako Vianoce, prináša nádej, lásku, mágiu aveľa dobrého jedla.
Mnohí naši rozprávkoví hrdinovia hladujú, dokonca sa musia vyvarovať rozprávkových bytostí, ktoré ich chcú zožrať. Kanibalizmus je vslovenských aeurópskych rozprávkach veľmi častý amôže byť nielen metaforou ťažkého achudobného života, ale aj smutným faktom reality. Hladomory, bieda aprázdne misky boli veľmi smutnou súčasťou života slovenských rodín. Rozprávkoví mládenci putujú nalačno, dokonca im jedlo kradne Laktibrada: „Varíš kašu, varíš, ale jesť ju nebudeš!“ (s. 34)
Hrdinom nosia na obed žaby, jašterice, hady, ponúkajú im olovený aoceľový chlieb či strieborné halušky. Našťastie, vrozprávke sa vždy nájde dobrá duša, ktorá sa snimi podelí osvoj obed, či už sú to princezné vo Valibukovi, alebo Otolienka vrozprávke Šurina pán kráľ aOtolienka aPecko sa dokonca podelí osvoje jedlo sukrižovaným Kristom. Apráve táto nádej, že nakoniec bude vytúžená hostina, na ktorej sa všetci dosýta najedia, dodáva nádej avieru vdobro, odpustenie ašťastie aj nám. Veď aj hlúpa žena zrovnomennej rozprávky nakoniec priniesla svojmu milovanému „hromadu zlatých peňazí“. (s. 225) Atak si mohli kúpiť „múku, víno, bravčovinu aslaninu“. (s. 225)
Večná nádej a empatia
dzá O hlúpej žene, Bača ašarkan, Pecko sprostáčik amnoho ďalších nájdeme aj vo Veľkej knihe slovenských rozprávok dzáý Ľubomírom Feldekom. Kniha vydavateľstva Slovart je bohato ilustrovaná imaginatívnymi adojímavými ilustráciami Petra Uchnára.
Ľubomír Feldek sa tak zaradí medzi známych zberateľov ainterpretov slovenských rozprávok, ako napríklad Samuel Reuss, Pavol Dobšinský, Samo Czambel, Jiří Polívka, Frank Wollman, Viera Gašparíková aďalší. Zároveň sa Feldek stáva originálnym rozprávačom starých známych rozprávok, ktoré kolujú akolovali po Európe. Ako sám hovorí: „Ak aj nachádzame vo všetkých našich rozprávkach fabuly amotívy, ktoré majú svoj prapôvod vrozprávkach Tisíc ajednej noci alebo paralely vPentamerone či novších zbierkach iných národov, vôbec to neproblematizuje otázku ich pôvodnosti.“ (s. 364)
Feldek svojím empatickým apríťažlivým prerozprávaním ponúka večné posolstvo rozprávky: nádej, že sa všetko na dobré obráti, že láska prekoná všetky prekážky, že dobro zvíťazí nad zlom aže po krutom hlade príde bohatá hostina. Avšak Feldek neprelieva len staré víno do novej fľaše, ponúka aj nové príchute aperspektívy. Súcitne pozerá na Popoluškinu sestru Doru ajej sklamanú túžbu po princovi: „Kým rozprávku však dopovieme,/ zo srdca poďme zlúpať kôru!/ ja viem, že súcit vo vás drieme,/ nuž poľutujte aj tú Doru./ Trýzni sa iste, nespí, neje,/ rumádzga len adobreže/ si zčoraz väčšej beznádeje aj druhý palec neodreže. Ach, čo ak si ho odreže?“ (s. 261)
Zbrutality do poézie
Súčasťou výberu je aj menej známa rozprávka ճáč-Աǰáč. Tak ako rozprávky Boženy Němcovej, aj táto je orodinnom konflikte medzi deťmi amacochou aoveľkej biede ahlade. Táto rozprávka, vktorej macocha zabije chlapčeka, ktorého „posekala, pokrájala, pohádzala do hrnca auvarila nakyslo“, (s. 340) nie je len hororom atraumou, ale aj metaforou obrovskej lásky medzi súrodencami.
Kým vo verzii bratov Grimmovcov zahrabe sestrička bratove kostičky pod borievku, vanglickej verzii pod ružový krík, vo Feldekovej rozprávke pod šípkový ker. Stromček do rána rozkvitne, sadne naň vtáča aprenikavo spieva oukrutnej hostine: „Macocha ma zarezala, otecko ma zjedol,/ asestrička-nešťastníčka/ koštialiky pozbierala/ apotom ich zahrabala/ pod zelený šíp/ Vyrástol znich vtáčik, malý neboráčik,/ číp, číp, číp!“ (s. 341) Ľudia potom postupne vtáčikovi nosia hodvábnu šatku pre sestričku, najkrajší klobúk pre otecka aveľký kameň pre strigu macochu: „Amen – zabil babu kamen“ (s. 344).
Hodvábna šatka pre sestru môže symbolizovať sestrinu jemnosť, krásu aaj vzácne súrodenecké puto. Klobúk pre otca predstavuje ochranu aúctu, ale možno aj skrývanie tajomstva, keďže deti pred otcom macochino týranie bitkou ahladom tajili. Kým kameň pre macochu predstavuje jej ťažký hriech, stane sa jej náhrobným kameňom. Táto rozprávka patrí kmimoriadne smutným príbehom, ale práve magickou piesňou vtáčika premieňa tragédiu vpoéziu aumenie. Atak nás rozprávka znovu zachraňuje pred zúfalstvom astrachom.
Katarína Labudová (1976)
Získala doktorát z literárnej komparatistiky na Masarykovej univerzite v Brne. Učí anglicky písanú literatúru na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Zaoberá sa najmä románmi Margaret Atwood a Angely Carter. Okrem postmodernej literatúry sa venuje ľudovým rozprávkam. V žilinskom Artfore moderuje pravidelné Literárne večery.
Ilustrácia Petra Uchnára z knihy Veľká kniha slovenských rozprávok
