ղľáԾ
Vedícii kníh pre deti amládež vydavateľstva Absynt vychádza Divoký rok: Denník mladého prírodovedca. Bude sa kniha autistického tínedžera aprírodovedca páčiť? Bude. Pätnásťročný chlapec Dara McAnulty píše oprírode, najmä vtákoch, ale aj o svojej rodine aživote sautizmom vškole aj doma, kde sú si „blízki ako vydry“.
Okrem otca biológa celá rodina žije sautizmom. Dara tvrdí, že písanie anasledujúce stránky mu pomáhajú opísať „spojenie sdivokou prírodou, snažia sa vysvetliť, ako vidím svet, apribližujú, ako vnašej rodine prečkávame búrky“. (s. 9)
Dara píše lyricky aj fakticky, je to precízny amiestami až spirituálny štýl písania. Píše fascinovaný okolím, vneustálom prepojení sprírodou av ponorení do nej. Tínedžer má srdce „prírodovedca, hlavu nádejného výskumníka akosti dávno zničené neustálym ničením prírody“. (s. 9) Samozrejme, okamžite si vybavíme Gretu Thunberg, ale toto je iné: intímny, emocionálny, autentický denník.
Príroda nielen z diaľky
Na rozdiel od prírody, vktorej sa Dara cíti šťastný aj pokojný, školské prostredie ho veľmi zaťažuje: hluk, prisilné svetlo, šikana, priveľa učebnej látky, ktorú považuje za nudnú. Práve sťahovanie anová škola spúšťa psychologickú krízu pre Daru. Zmenu vníma ťažko, cíti sa zranený astratený. Postupne vdenníku zachytáva, ako ho rodina, knihy anajmä príroda inšpirujú apomáhajú mu dostať sa zúzkostí. Ukazuje, ako intenzívne oproti iným ľuďom prežíva prírodu on: „Ľudia akoby prírodu obdivovali iba zdiaľky; čerešňové kvety či jesenné lístie sú krásne na stromoch, kam patria, no už menej pekné sa im zdajú, keď spadnú celé premočené akožovité na zem, na trávnik ana školské ihrisko. Slimáky sú priam hnusné.“
Najsilnejšími pasážami vknihe sú práve tie, vktorých opisuje svoje intenzívne spojenie so zvieratami, súcit snetopierom alebo vtákom, ktorý beznádejne volá na partnerku. Prírodné dianie je prepletené aj sodkazmi na literatúru – na Oscara Wilda, Edwarda Thomsona, Samuela Becketta, Seamusa Heanneyho ajna írske mýty aírsky folklór, ktorý často čerpá zprírody. Dni Darovej rodiny sú vyplnené skúmaním apozorovaním prírody, chodia často do lesoparku, ktorý majú vnovom dome cez cestu apomáhajú zraneným alebo vyčerpaným zvieratám aj hmyzu. Dara rozmýšľa otom, ako on aj jeho sestra Bláthnaid vnímajú prírodné spoločenstvo rovnako: „... neexistuje nijaká hierarchia života, apreto vskutočnosti neexistuje ani vo svete. Najmenšie tvory sú rovnako dôležité azaslúžia si rovnakú pozornosť aúctu ako tie, čo sa preháňajú po savane, lietajú na oblohe alebo sa hojdajú na stromoch. Pre Bláthnaid aj pre mňa sú si rovné.“ (s. 146)
Liečivá vďačnosť
Dara je zrastený sprírodným svetom. Túži po rodinných výletoch, kde môže pozorovať morské vtáky, hmyz aj tulene. Vtedy jeho próza radostne skacká (a poskakuje si aj on, hoci je už veľký, ako sám povie). Tuší, že ponorenie sa do prírody je liečivé (nielen preňho), zároveň pre seba objavuje terapeutickú silu písania: „Mama si myslí, že preskúmanie nejakého nového miesta by mohlo také pocity [úzkosti] odplašiť. Tiež mi hovorí, aby som sa snažil omilosť avďačnosť. ‚Drž sa ich,‘ hovorí. ‚A zapíš si všetky dobré veci vživote, aby si na ne nezabudol.‘ Isteže, má pravdu, no súhlasiť sňou mi dáva riadne zabrať.“ (s 135)
Nielen tínedžer s aspergerom potrebuje prírodu a pocity vďačnosti vo svojom živote, toto je inšpiratívne pre nás všetkých. Po chvíli čítania tohto precíteného denníka môžu čitatelia prežiť niečo podobné: hlbokú vďačnosť za prírodu, nádej do budúcnosti aradosť ztanca nočných môr opitých sladkým nektárom.
Katarína Labudová (1976)
Získala doktorát zliterárnej komparatistiky na Masarykovej univerzite vBrne. Učí anglicky písanú literatúru na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity vRužomberku. Zaoberá sa najmä románmi Margaret Atwood aAngely Carter. Okrem postmodernej literatúry sa venuje ľudovým rozprávkam. Vžilinskom Artfore moderuje Literárne večery.
Dara McAnulty: Divoký rok. Denník mladého prírodovedca
Preklad: Dana Petrigáčová
Ilustrácie: Zuzana Bartová
Žilina: Absynt, 2022
