ղľáԾ
Keby nás znenazdajky prepadla skúšobná komisia s otázkou, čo vieme oAndrejovi Sládkovičovi, možno by sme si spomenuli na 200. výročie – aj to by sme si neboli istí, či je to dvesto rokov od narodenia alebo od smrti veľkého básnika.
Samozrejme, hneď by sa nám vybavila ѲíԲ, hoci by sme nevedeli presne, či sa volala Pischlová alebo Pišlová. Určite by sme vedeli zarecitovať pár (čiže dva) verše: „Ja sladké túžby, túžby po kráse“ a„Ačo je mladosť? Dvadsaťpäť rokov?“ Niektorí znás boli vBanskej Štiavnici, kde je Banka lásky inšpirovaná práve Marínou.
Keby sme siahli do hlbších zásob školských vedomostí, spomenuli by sme si ešte na Detvana atí starší možno na detskú báseň o Valibukovi. Maturanti by zopakovali desiatky rokov zdedené poznanie, aký je rozdiel medzi Kollárom aSládkovičom: kým sa Kollár rozhodoval medzi vlasťou aMínou, Sládkovič „vlasť drahú ľúbil v peknej ѲíԱ, Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímal“.
Viacerí máme doma jedno zpočetných vydaní ѲíԲ, či už školskú knižnicu alebo kolibričie darčekové vydanie, možno aj luxusnú edíciu ilustrovanej ѲíԲ. Ato je oSládkovičovi možno všetko.
Zo Sládka Braxatoris apotom naspäť
Aj keď sa nemienim zapodievať wikipedickými či „ťahákovými“ podrobnosťami Sládkovičovho života, predsa sa pri niektorých detailoch pristavím. Dvanásťročný stratil matku, amožno preto bol samostatnejší adospelejší ako jeho rovesníci. Sedemnásťročný, mladší ako dnešní maturanti, sa zapája do Spolku učencov reči aliteratúry. Číta Kollára iHollého nie ako povinné učivo, ale ako živú poéziu ako dnešní mladí dospelí čítajú Bukowského či Štrpku. Osemnásťročný si už zarába ako pomocný učiteľ ajeho kroky osudovo smerujú do domu štiavnického podnikateľa aváženého občana Pavla Pišla.
To, že si dal štúrovské meno Krasislav, sa dočítame už naozaj iba vniektorých učebniciach. Dlho som však pátral, prečo si dal básnické meno Sládkovič. Paralela so „sladkými túžbami“ zѲíԲ sa ponúka na prvý pohľad, ale skutočnosť je oveľa prozaickejšia.
Vmatrike bol zapísaný ako Andreas Braxatoris. Braxator znamenal pivovarník, pivovarčík čiže sládok vsladovni. Kollár hovorí oSládkowicovi adokladá, že jeho predkovia sa volali „Sladek aneb Piwowarči“. Sládkovič sa týmto poslovenčením predtým polatinčeného priezviska iba vrátil kmenu svojich predkov.
Nebolo vtom plané „vlastenčenie“, pretože Sládkovič bol vpravom zmysle slova Európanom. Svedčí otom nielen vejár jeho jazykových znalostí (maďarčina, nemčina, francúzština, ruština), štúdium vHalle, znalosť nemeckej filozofie ateológie, ale najmä povedomie oširšom geopolitickom a kultúrnom kontexte súdobej Európy.
Ľudovít Grossmann nám zanechal svedectvo aj ojeho zovňajšku: „bol postavy strednej veľkosti atelesnej sústavy ani nie veľmi slabej, ani mohutnej, zjeho očí, čiernych ako trnky samá vľúdnosť aúprimnosť svietila. Keď nasledovali kríže, vľúdna tvár menila výraz.“
Aešte jedna, nie nepodstatná maličkosť. Sládkovič mal divadelné cítenie aherecký talent, ako otom píše Samuel Jurkovič: „Prvé predstavenie Národného divadla bolo na Myjave 29. marca 1842, hrali „pamětné pro Nitrany divadlo Hrabě Beňovský“ atu sa ukázal Ondrej Braxatoris, vystupujúci spseudonymom Krasislav, ako najlepší herec spoločnosti.“
Inscenovaná poézia
Andrej Sládkovič svoju záľubu vistom aranžovaní, scénickom vyjadrení prejavil hneď vo svojom prvom zrelom diele (nepočítajúc básne včeštine ajuvenílie) – vopuse Sôvety vrodine Dušanovej. Napísal ich ako 24-ročný aje to naozaj ambiciózne dielo plné alegórií, symbolov, odkazov. Tajomné slovo sôvety pochádza pravdepodobne zruského soviety, čiže rady, porady.
Je to asi najmenej čítané Sládkovičovo dielo, ktoré je dodnes nedocenené. Čitateľ však vňom môže nájsť pozoruhodné myšlienkové pochody aobraznosť. Autor necháva vojsť na scénu tejto poémy množstvo postáv (Blud, Umko, Strachoš, Pravduša, Úfanka, Fantázia, Bláznica aďalšie), ktoré viac vmonológoch ako dramatických dialógoch formulujú rôzne uhly pohľadu na základné filozofické univerzáliá apojmy ľudskej existencie.
Vzávere posledného spevu prichádza Mefisto, čím sa mladý básnik prihlásil ksvojmu veľkému nemeckému vzoru Johannovi Wolfgangovi Goethemu, ale cez neho aj kHeglovi ajeho dialektike: „Ha ha ha! vtom nepokoji / každý predmet sa mu dvojí.“ Sôvety vrodine Dušanovej je vskutku dramatická veľbáseň, dodnes celkom neprebádaná. Sám autor rozvíjal podnety vnej uložené iba mimovoľne, keďže ho strhol citový víchor, ktorý sa stal emocionálnym majetkom niekoľkých generácií.
ѲíԲ ajej mytológia
Dejepis tejto lásky je síce búrlivý, ale pomerne krátky. Devätnásťročný Sládkovič sa zaľubuje do ѲíԲ Pišlovej, po piatich rokoch platonického, prevažne korešpondenčného vzťahu jej dáva slobodu kpragmatickému vydaju za iného, na prelome rokov 1844 – 1845 píše svoju ľúbostnú epopeju, ktorá vnasledujúcom roku vychádza knižne. Orok po jej publikovaní, roku 1847, sa žení sAntóniou Sekovičovou, oddanou ctiteľkou knižnej ѲíԲ, ktorá sa vtom čase stala bestsellerom novej generácie slovenských národovcov.
Chronológia týchto udalostí, zdanlivo rýchlych adramatických, vskutočnosti však miernych apozvoľných, protirečí niekoľkým mýtom, ktoré sme si okolo ѲíԲ vytvorili. Prvý mýtus – ѲíԲ je dielom romantickej extázy, vktorej básnik pod gilotínou odmietnutia vyronil túto nesmrteľnú báseň. Druhý mýtus – ide ovrcholný atypický prejav romantickej poetiky. Tretí mýtus – štúrovská mládež ju radikálne odmietla pre jej obsah nesúladiaci so Štúrovou požiadavkou obetovať osobné šťastie vmene vyššieho celku.
Roky fyzického odlúčenia oboch zaľúbencov svedčia skôr otom, že Sládkovič miloval skôr svoju predstavu ѲíԲ ako reálnu bytosť, očom hovorí aj jeho reakcia na jej pripravovaný sobáš. Nemám to, prirodzene, nijako doložené, ale predstava, že na tejto širokej skladbe začal pracovať ešte „počas vzťahu“ nemusí byť až taká absurdná.
Isteže, stretávame sa tu so všetkými rekvizitami romantickej lektúry, sextatickými zvolaniami (básnik použil vcelej skladbe 417 výkričníkov), ale vskutočnosti je to racionálne vybudovaná asymetricky, povedal by som až harmonicky vystavaná básnická skladba. Ahoci Milan Pišút tvrdí, že „ѲíԲ je jedna jediná improvizácia bez akéhokoľvek kompozičného zámeru. Je to lyrická kompozícia na spôsob voľného pásma. Kollár svoje znelky dodatočne usporiadal vdruhom vydaní arozmnožil, kdežto Sládkovič podal hotovú vyvrelinu, jednoliaty prúd bez rozvrhu, bez prechodov“, pri pozornom anepredpojatom čítaní vidno premyslený plán na míle vzdialený akejkoľvek improvizácii.
Mikuláš Bakoš si všimol, že Sládkovič si zvolil „strofický útvar klasicistickej oslavnej ódy“ (rozumej pindarickej ódy 18. storočia). M. Bakoš dodáva: „Štýl Sládkovičovej ѲíԲ nie je štýlom intímnej lyriky, ale je akoby vypočítaný pre obrovskú sálu alebo pre prednes vo voľnej prírode.“ Toto zistenie nás znovu upozorňuje na Sládkovičov zmysel pre scénickosť, divadelnosť, na istých miestach až teatrálnosť.
Na spätosť sklasicistickou idylickosťou aharmóniou nás upriamuje aj časový údaj, ktorý delí Hollého Selanky od ѲíԲ – je to 12 rokov avieme, že Sládkovič bol Hollého obdivovateľ ačitateľ.
Tretí mýtus oodmietnutí ѲíԲ slovenskou mládežou komentoval Ján Kalinčiak: „ѲíԲ bola... vočiach mládeže hriechom oproti duchu slovenskému aoproti budúcnosti slovenskej, lebo vraj kto je za národ pravdive zaujatý, stakými vecami sa zapodievať nemá. (...) Keď bola teda ѲíԲ tak odsúdená, chytil som sa ju zastávať ja, pozerala, pravda, na mňa vtedajšia mládež milosrdným aľútostivým okom, pokladajúc ma za zablúdilého.“ Nevieme, oakú mládež išlo, možno to boli mladí štúrovci štúrovskejší ako sám Štúr, ktorý ju nielenže neodsúdil, ale aj propagoval: „Víborná táto báseň zasluhuje, abi sme pozornosť vel. slovenskjeho obecenstva na ňu obrátili.“
Kritickejší tón, nie podopretý ideológiou, ale estetickým hodnotením, sformuloval
Jozef Miloslav Hurban: „Mišljenki Sládkovičove sú ohňivje, ako je mladí jeho duch ohňiví, forma ích je taká, ako oni, neuložené ešťe, neskristalizovaná, sú to kusi slohovje, zktorích sa viviňje isťe klasičnosť slohu básňickjeho. Spusobi aten tak zvaní manír je ešťe uSládkoviča iba vškrupinke, musí sa rozvinúť.“
Podobnú kritiku vyslovil aj jeho syn Svetozár Hurban Vajanský: „ѲíԲ, prebohatá na myšlienky, vozdušná, vonná báseň, postráda kompozíciu, jednotu.“
Azda poslednú výčitku voči ѲíԱ vyslovil Štefan Krčméry: „Málokde toľko anarchie vprozódii ako ubásnika radvanského. Krásna hudba slova rozbila sa na stopách ako voda na skalách. Aodvtedy anarchia poézie Sládkovičovej zo strany prozodickej rástla. (...) Icitu pre rytmus slov akoby mal Sládkovič menej než Botto, Chalupka alebo Janko Kráľ.“
Odvtedy sa ѲíԲ berie ako emblematické dielo slovenského romantizmu, ba slovenskej literatúry ako takej. Asvojou popularitou presahuje oblasť literatúry astáva sa – ako to už býva pri mýtizovaných dielach atvorcoch – spoločenským až komerčným fenoménom (Banka lásky vBanskej Štiavnici).
Po ѲíԱ napísal Sládkovič ďalšie štyri veľké básnické opusy (Detvan, Milica, äٴdzپԾá岹, Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti) amnožstvo iných, najmä príležitostných básní, ale nijaká znich už nedosiahla vyžarovanie tejto, údajne najdlhšej ľúbostnej básne na svete (2900 veršov).
Od ѲíԲ kAntónii
Osobný život Sládkoviča, teraz už aj manžela, otca, kazateľa akultúrneho dejateľa, bol po ѲíԱ rovnako pozoruhodný. Vseptembri 1846 vychádza ѲíԲ avzápätí vdecembri toho roku píše prvý list Antónii Júlii Sekovičovej, keď jej vracia zabudnuté rukavičky: „Krásna družička Moja! Rukavičky! Keby to ruky boli! Ver by som si naveky jednu bol zadržal.“ Vbohatej korešpondencii, ktorá vyšla roku 1970, nachádzame deväť listov jeho budúcej manželke.
Ak je ѲíԲ podľa Štefana Krčméryho madonou, ale nie katolíckou, lež byzantskou, tak je Antónia Sekovičová ženou, ktorá prebudila naozajstnú vášeň básnika: „Ja, ako sa ináč chladným byť zdám, tak som naopak vtúžbach acitoch svojich nekonečne náruživý avrelý.“ Píše vjednom liste avďalšom dodáva: „Družka moja srdečná! Myslím si na tie nedávne zlaté noci. Plamenná duša moja teší sa aspoň vrozpomienkach na ne avnádejách na budúce také. Ale čo sú mi rozpomienky na ústa Tvoje, oči Tvoje, čelo Tvoje, líca Tvoje storáz bozkávané?! (...) Zamĺklo všetko kolo nás, zabudli sme na hromy ablesky avľúbosti našej, ospanlivosť vymrela vsrdečnom objatí našom, ruka od ruky, ústa od úst nedali sa polnocou rozlúčiť.“ Tentoraz sa Sládkovičova vášnivosť anáruživosť nerealizovala iba vliterárnej projekcii, ale vreálnom manželskom súžití. Vrokoch 1848 – 1866, teda za 18 rokov sa im takmer rok po roku narodilo deväť detí.
Ako učiť Sládkoviča
Po Štúrovi, ktorý zomrel prvý, ho nasledovali rok po roku Hodža, Kalinčiak iSládkovič (v apríli 1872). Jeho dielo sa stalo pevnou súčasťou slovenskej kultúry. To, prirodzene, prináša pre autora aj riziká: že sa stane povinnou školskou látkou aživý čitateľský ohlas nahradí niekoľko floskúl aformulácií, ktoré obiehajú nielen naťahákových internetových stránkach, ale aj vumenovedných aliterárnohistorických kruhoch.
Sládkovičovu plodnú iniciatívu vidím vrealizácii poézie, ktorá chce zachytiť ľudskú univerzalitu aspojiť ju sindividuálnym aintímnym svetom jednotlivca. „Môže byť Eros niečo iné ako túžba po kráse?“ Platónovu rečnícku otázku vSymposione premieňa na básnickú odpoveď, ktorú poznáme z ѲíԲ. Od Sládkoviča vedie živá niť kontinuity priamo kHviezdoslavovi cez neho ku Kraskovi odtiaľ kSmrekovi, Beniakovi, neskôr kSilanovi aTurčánymu, aby sa (ne)zastavila, povedzme, uJána Stacha alebo nateraz uJána Švantera.
Neskôr sa oslabovaním viazaného verša apríklonom kpolyrytmickým štruktúram básne jeho vplyv zdanlivo stráca, ale aj udnešných básnikov mladšej či mladej generácie nájdeme niekoľko autorov aautoriek, ktorí majú aspoň duchovné väzby na tohto básnika.
Ak jeden zinterpretov jeho poetiky tvrdil, že ѲíԲ je báseň určená na hlasné čítanie, možno vtom je aj kľúč, ako priblížiť Andreja Sládkoviča – astaršiu poéziu vôbec – súčasnému (ne)čitateľovi. Nechať ju zaznieť ako pieseň, ako hlas, cez ktorý počuť nielen dikciu toho-ktorého autora, ale aj pulz čias, ktoré sú už nenávratne preč.
