ղľáԾ
Ako členka tohtoročnej poroty ceny Anasoft litera som spolu sostatnými porotkyňami aporotcom chtiac č nechtiac prečítala všetko, čo vroku 2022 vrámci slovenskej prózy vyšlo.
V tejto bilancii sa pokúsim predstaviť niekoľko rezonujúcich kníh vzmysle ponúknutého zadania nedebutových próz, čo sa vprocese tvorby tohto textu vo výnimočných prípadoch ukázalo ako nie celkom jednoznačné kritérium. Zároveň to znamená preformátovať vsebe už pomerne usadený celkový pohľad na daný prozaický rok, ktorý bol pre mňa špecifický nielen množstvom prečítaných titulov, ale aj žánrami, s ktorými sa odborne, ale ani vrámci individuálnej čtateľskej preferencie nedostávam do kontaktu. Pamätajúc si na vlaňajšie apredvlaňajšie kategórie zo svojho zreteľa vypúšťam debutovú prózu, fantastiku, esejistiku č detektívky.
Tohtoročné nedebutové prózy charakterizujú rôznorodé autorské postupy iprístupy, často petrifikované už vpredchádzajúcich tituloch. Prítomná je pestrá genderová perspektíva svýraznou prevahou tematizovanej ženskej skúsenosti. Mnohé texty reflektujú osamelosť, dozvuky pandemických rokov, nesamozrejmosť pozitívnych medziľudských väzieb, starnutie, psychické problémy č krehkosť jednotlivca. Častejšie sa objavuje problematika historickej pamäti a pátranie po rodinných koreňoch. Vo viacerých prózach nachádzame reflexiu vlastnej tvorby, umeleckého prístupu, písania aj jeho razantné problematizovanie. Na jednej strane je pomerne dosť čtateľsky prístupných próz bez toho, aby absentovala estetická kvalita, ale aj takých, ktoré kladú na čtateľov vyššie nároky. Minulý rok vyšli presné miniatúry, stále je silne zastúpená poviedková tvorba, objavili sa žánrovo odlišné rodinné ságy... Približne polovicu zcelkového počtu (asi aj pochopiteľne) tvoria ženské romány veľmi rôznorodej kvality, stúpa počet rôznych ezoterických pokusov, „skutočných príbehov zo života“ apomerne stabilné zastúpenie si drží aj historická próza ajej žánrové varianty. Je to naozaj pestrý vejár, zktorého je, našťastie, ešte stále čo vyberať, hoci vroku 2021 vydali svoje prózy napríklad Dušan Dušek, Stanislav Rakús, Marek Vadas, Jana Beňová, Ivana Dobrakovová, Balla, Vanda Rozenbergová, Ivan Medeši č Maroš Krajňak, atak sa trochu aj právom uvažovalo, aký potentný bude tento rok voblasti nedebutovej prózy. Na scénu sa však vrátili aj dlhšie odmlčaní autori.
Výhodou tohto prehľadu je najmä možnosť pozrieť sa na nedebutové prózy vširšom kontexte. Kým pri porotcovaní som zámerne čítala texty ako samostatné entity asnažila som sa ich príliš neporovnávať spredchádzajúcou tvorbou autorov aautoriek, hoci si uvedomujem zdanlivú nemožnosť tohto prístupu, tu sa daný priestor ponúka. Už teraz azda môžem naznačť, že prekvapení – pozitívnych itých menej radostných – bolo viacero, hoci pri nedebutových prózach asi nikto neočakáva zásadný posun vautorskej poetike oproti predchádzajúcej knihe č knihám.
Zameriam sa teda na to, čo ma čtateľsky zaujalo aprekvapilo, budem sa snažiť postihnúť aj trendy, ktoré nie sú len záležitosťou uplynulého roka, ale vsúbehu kníh sa objavovali častejšie. Domnievam sa však, že hodnotiť každý rok nejakým prívlastkom nie je produktívne, ide okrátke časové obdobie; vyhnem sa tomu zrejme tak, že ten predchádzajúci bol zhľadiska poézie aj prózy charakterizovaný ako úspešný, sviacerými titulmi so silnými umeleckými výpoveďami, ku ktorým je hodno sa vracať, čo je vrámci malej slovenskej literatúry dostatočne pozitívnym signálom. Ataké prípady sa nájdu aj vtomto súbehu. Uvedomujem si tekutosť hraníc mnou nižšie naznačených kategorizácií, viaceré zkníh ich prestupujú atémou, literárnym priestorom č žánrom by mohli fungovať vo viacerých znich. Verím, že každý si pre seba nájde aj ďalšie prepojenia.
Navzdory! alebo Podoby ženskej skúsenosti
Už dlhodobejšie sa vnašej literatúre objavujú zaujímavé prózy, ktoré tematizujú ženský svet, rodičovstvo a materstvo vich nesamozrejmej, problematizujúcej polohe, ktorá sa potom premieta aj do náročných situácií vpartnerských vzťahoch ado vnútornej osamelosti. Ztohtoročnej desiatky Anasoft litery túto tému zastupujú najmä knihy Jany Bodnárovej, Slavky Liptákovej, Sone Urikovej, ale stopovo aj prozaickej debutantky Dominiky Moravčíkovej vzbierke poviedok Dom pre jeleňa, odkaz na tému sa nachádza aj vzáverečnom texte Nepokojných spáčov Michaely Rosovej č uVeroniky Šikulovej vLíštičky majú radi teplo. Pozornosť si určte zaslúži aj vydarený debut Jany Turzákovej Krídla zpapiera, druhá prozaická kniha Kataríny Fedorovej Vyššia moc anovela ÚDzť od Denisy Fulmekovej. Romány Slavky Liptákovej Krajina matiek, Beaty Balogovej ǰé apoviedkový súbor Emílie Sičákovej Beblavej Korene spája okrem dominantne ženskej perspektívy aj téma rodinnej pamäti azasadenie „malých“ dejín do kontextu búrlivého 20.storoča svýrazným regionálnym akcentom.
Patchwork vbielej (Aspekt) prináša známe prozaické gesto, ktoré len potvrdzuje charakteristické stránky písania Jany Bodnárovej: jazykové majstrovstvo, rozprávačskú presnosť č zmysluplné prelínanie výtvarnej aliterárnej poetiky. Rozmýšľanie apísanie vobrazoch sa uautorky prejavuje fragmentárnosťou jednotlivých scén, ktoré tvoria najmä subtílne impresie č spomienky hlavných postáv. Rozprávanie je konštruované ako patchwork („Stále astále ten patchwork spomienok. Čo iné sú pohyby mysle vspomínaní ako pestrá patchworková deka... Jej dvojčatá boli najnáročnejším patchworkom.“ s. 16 – 17), ktorý vjednotlivých útržkoch vsebe nesie mnohé náročné životné situácie ústiace do tráum anásledné vyrovnávanie sa so smrťou astratou: „Otine dcéry navždy stíchli. Stíchlo všetko naokolo. Dva tanieriky snahryznutými tortami, ktoré zvýšili od osláv ich desiatych narodenín, vychladnutý čaj, záclony na oknách, hračky, nábytok, deky na posteliach, vietor, ktorý ešte pred chvíľou dul, hukot áut vdiaľke, túlavá mačka, ktorá spávala pod schodmi verandy aktorej dievčatá pravidelne nosili vmisočkách jedlo avodu.“ (s.101) Ale je tu aj nádej vpodobe schopnosti prežiť tragédie, vpodobe vzkriesenia vitality asily vsebe: „Po smrti dvojiček srdce Otílie schladlo, stvrdlo. Už nebola kdruhým len štipľavá, bola zlá. (...) Vresk novorodencov vpôrodnici však zbožňovala. Bola vňom akási nádej pre svet ipre ňu samu. Nádej, že po údere do žalúdka sa opäť narovná, že vytiahne sklený črep, vrazený vsrdci.“ (s.102 – 103) Útržkovitosť asubtílnosť formy sa čítaním premieňa na košatý životný príbeh, ktorý by pokojne vyplnil románový priestor. Presvedčvo tematizovaná ženská skúsenosť so sebou prináša aj silné zobrazenie problémových aspektov materstva: materstvo ako hlboký zásah do vnútra hlavnej hrdinky Oty, premena ženy na matku, momenty budovania puta medzi Otou advojčatami Biankou aBellou („Bude to celá šnúra potrieb, túžob, očakávaní, sklamaní, strachu, zranení, radosti, nadšenia, zlosti, hádok, zmierenia, lásky... celý život.“ s.72), oscilovanie medzi dôvernosťou aodcudzením („Keď sa začali problémy, Ota si znova roztiahla lôžko vdetskej izbe. Chcela byť natesno sdievčatami ivnoci. Občas prišiel Andrej apokúšal sa Otu pobozkať. (...) Ale jej telo sa zavrelo, pokúšalo sa poskladať, hádzalo sa.“ s. 78), stratou, medzi bolesťou a samotou. Text vynikajúco sprevádzajú ukážky ztvorby Evy Moflárovej, ktoré ešte väčšmi zvýrazňujú poetické idrsne kruté momenty vOtinom životnom príbehu.
Vyššia moc (Slovart) je vporadí druhou novelou Kataríny Fedorovej, ktorá debutovala vroku 2020 knihou Úší. Medzi oboma textami je viacero prienikov – voboch stvárnila svoje skúsenosti so slovenským zdravotníckym systémom ištátnou mašinériou. Citujúc zobálky: „Keď sa do rodiny narodí dieťa spostihnutím, zatrasie to všetkými zúčastnenými. Ako rôzne sa dá ktomu pristúpiť, ako môže pomôcť štát aako spolky matiek spodobným osudom, ako štátna mašinéria zomelie aj ten najlepší úmysel aako sa ztoho celkom nezblázniť alebo možno aj áno. Bez príkras, bez zbytočných slov, úprimne anatvrdo.“ Fedorovej písanie charakterizuje najmä výrazný spoločensko-kritický tón, ale ponúka aj hlboký ponor do vnútra ženskej postavy. Podobne ako vpredchádzajúcich prózach ztejto kategórie, vcentre pozornosti je ženská hrdinka, ktorá sťažkosťami zvláda svoju rolu manželky amatky. Hlavná protagonistka Nina žije smatkou ababkou, študuje aako mladá vysokoškoláčka nechcene otehotnie na študentskom večerku. Narodí sa jej syn, uktorého sa postupne odhalí postihnutie. Situácia sa postupne stáva extrémnou, dieťa si vyžaduje ustavičnú starostlivosť, rozprávačka sa neustále zmieta medzi hnevom azúfalstvom. Vyrovnávanie sa so synovou aj vlastnou perspektívou je vtexte zobrazené „bez príkras“. Dennodenne je vystavená nekončacemu tlaku, vyčerpaniu astresu, ktorý vyvrcholí tragédiou, vraždou zo zúfalstva, zbezmocnosti aúnavy: „Obhliadajúci sa aj tak trápil. Keby ste to boli inak! Zarazil sa. Taká myšlienka sa dopovedá ťažko. Keby ste syna zabili dáko inteligentnejšie, nemusel by som volať políciu. Pri jeho stave by to vyzeralo úplne prirodzene! Nina rozumela. Áno, možno si to mala premyslieť. Počkať na správny moment. Alebo aktívnejšie. Vygúgliť nejaké techniky. Zájsť do knižnice, požičať detektívky. Čínske vraždy klincom, napríklad. Prehmatali by ste mu hlavu? spýtala sa obhliadajúceho nečakane. Čo?! Ale nič. Prepáčte, asi mi trochu šibe. Obhliadajúci sa toho chytil.“ (s.118)
Ako je možné fungovať vspoločnosti, kde absentuje akákoľvek podpora apostava je odkázaná len na občasné dobrodenia okolia, šťastné náhody avyčerpávajúce kľučkovanie vmolochu slovenského zdravotníctva? Autorka neponúka vydýchnutie, ani jej protagonistke sa nedostáva, text je zámerne dynamický, vety sú krátke, úsečné, jazyk expresívny, ironický, bez akéhokoľvek heroizovania č pátosu: „Odpovedajte ľuďom priateľsky! Dodajte im nádej! Nina nechápala. Veď ich posielajú do riti, č? Čo na tomto fakte zmení tón? Nebolo by lepšie zmeniť systém? Na porade sa pokúsila myšlienku sformulovať. Neúspešne. Systém sa nedá zmeniť! (...) Domov sa vracala vyčerpaná. Adaptácia na bezcieľnosť je náročná disciplína. Martin bol, naopak, nabudený. Nesmieš sa vzdať pri prvej prekážke! (...) Keby sa Ježiš takto vzdával, nebolo by náboženstvo! Ježišova skúsenosť nerobila na Ninu dojem. Ježiš nikdy nepracoval na slovenskom ministerstve. To by sa Ti kázalo na hore, kamarát, keby Ti do toho pindal Úradník! (...) Žiadnemu plačúcemu by si nepomohol. Presne ako Nina.“ (s.57, 59 – 60) Modelovanie rozprávačky Niny ajej postoj kťažkej situácii vytvára veľkorysý priestor, aby sme sa zamysleli nad situáciou rodín, ktoré majú znevýhodnené dieťa. Často sa však zamýšľať nechceme. Tento text je naliehavý, vyrušujúci, neustále nás núti konfrontovať sa snašimi vlastnými názormi. Otázka zostáva: Ako by sme sa zachovali my?
Denisa Fulmeková vydala vminulom roku novelu ÚDzť (Slovart), ktorou sa zásadne odklonila od predchádzajúcich historicky ladených próz. Od rezonujúceho rodinného príbehu DzԱá, vktorom zobrazila peripetie osudového vzťahu jej starej mamy Vali Reiszovej avýznamného slovenského básnika, františkánskeho mnícha Rudolfa Dilonga, cez príbeh Doktor Mráz, odohrávajúci sa počas arizácií vSlovenskom štáte, č osudy prešporskej čarodejnice vranom novoveku (áٲ) sa presúva do nami nedávno zažitej skúsenosti scelosvetovou covidovou pandémiou. Nejde však ospoločenskú prózu, ÚDzť sa dá charakterizovať ako intímne ladené písanie; protagonistka Arleta si uvedomuje, že je za pomyselnou polovicou života azákonite začína reflektovať roly, ktoré vňom stihla prijať – dcérsku, kamarátsku, manželskú, materskú, ale aj spisovateľskú. Dominuje téma starnutia (nielen vlastného, ale aj najbližšieho okolia) istrach zo straty istôt starého sveta, čas, keď „viac kapitol uzatvárame, než otvárame. Viete, že niektoré veci sú už pre vás pasé. Aaj ľudia. Zopár priateľstiev je vháji, zopár známych na ulici už klopí zrak, aaj keby ste ich bez problémov pozdravili prví, nedajú vám šancu. Niekoľko ľudí, aj vašich rovesníkov, ktorých ste poznali amali radi, už zomrelo, ikeď zatiaľ sú to skôr smutné výnimky.“ (s.29) Arletin život sa podrobil nutnému stereotypu vyčerpávajúcej starostlivosti odeti, domácnosť istarnúcich chorých rodičov. Opätovne sa snaží nájsť malé radosti iistoty, hoci aj návratom do spomienok na šťastné životné obdobia č detstvo. Protagonistka je nielen dobrou pozorovateľkou, ale je ochotná odkrývať aj svoje vlastné úzkosti, ktoré kladie do centra rozprávania, „občas ju máta, že nestihne vypotrebovať všetok nahromadený život“ (s.43).
Fulmeková si logicky volí fragmentárne štruktúrované rozprávanie, vktorom vyniknú spomienkové návraty ireflexívne úvahy. Vsúlade so zvolenou naráciou prevláda nedopovedanosť („Nikdy nemôžete povedať všetko. Nemôžete anechcete. Avlastne by ste to ani nedokázali. Nedá sa to. Nevieme to.“ s.159), ktorú na niektorých miestach narúša prílišná explicitnosť. Vonkajškovej situácii protagonistky ijej duševnému rozpoloženiu väčšmi svedčí stíšenie. Arleta je nútená zdržiavať sa doma akonečne má priestor iodvahu nazrieť do svojho vnútra. Poctivá introspekcia neprinesie len radostné zistenia, ale otom je každý ľudský príbeh. Opätovne sa aj pri tejto próze stretávame stematizáciou písania, súskaliami vlastnej tvorby: „Odrazu sa ocitla vnepoznanom vákuu. Chcela pracovať, ale zabudla na všetky nápady, čo sa knej predtým hrnuli aona si ich odkladala akože na neskôr. Neexistovalo nič hodné zaznamenania. Písanie odrazu nedávalo zmysel.“ (s.10)
Keď sme sa pred časom venovali štvrtej prozaickej knihe Michaely Rosovej Tvoja izba, naše uvažovanie sme zakončli konštatovaním, že je to aj novela oláske, ale ešte väčšmi novela oláske kliteratúre. Zdá sa nám, že pri jej ostatnom prozaickom počne Nepokojní spáč (Artforum), nerátajúc román Dar zroku 2023, tá druhá časť vety platí dvojnásobne atreba ju ešte aj podčarknuť. Na sotva sedemdesiatich stranách Rosová prináša štrnásť krátkych textov, ktoré sa propagujú ako trinásť poviedok ajedna esej ometóde. Na prvý pohľad vyzerajú texty naozaj nesúrodo – názvy ako ܰúԾԲ, Muž sa rozchádza so ženou, Traja spisovatelia, Marta asladký zemiak, Jozef cestuje do Vajnôr, Marienina šuška č Čšň neevokujú prvoplánovú súladnosť. Možno ani čtatelia nebudú po prvom čítaní múdrejší, ale nedá sa nič robiť: „Zbierka je úplná. Rekapitulujeme, sme spokojní. Mohlo to byť inak, ale je to takto. Mysleli sme si, že príbehy prepojíme. [...] Ale zisťujeme, že nás to nezaujíma. Takéto prepojenia. Zaujímajú nás prepojenia na inej úrovni. Tie neviditeľné,“ píše Rosová vzáverečnej Eseji ometóde (s.74) apodnecuje kopätovnému hľadaniu významu celku. Významotvorný je najmä odkaz na divadelný súbor Reckless Sleepers (Nepokojní spáč) anávštevu divadelného predstavenia, ktoré „trvá asi hodinu apozostáva zkrátkych scén, ktoré nedávajú žiadny očvidný zmysel“ (s.71). Opis jednotlivých scén auvažovania diváka, ktorý môže zažiť frustráciu č úzkosť znepochopenia, keď len márne hľadá súvislosti č výraznejšiu príbehovú líniu, sa končí skoro prázdnou sálou. Apráve vtej chvíli sa rozvinie premietacie plátno, spustí sa videoklip avšetko do seba zapadne... Čitatelia sa však môžu pokúsiť o reprízu; zamerať sa na zmysel celku, nevnímať fragmentárnosť ako defekt. Postupne sa vyjavuje, že ak nebudeme lipnúť na jednotlivostiach (hoci môžeme), objaví sa naraz tvorivý organizujúci princíp, ktorý Rosová uplatňuje vrámci celej knihy amala knemu blízko už vTvojej izbe. Nejde oto „čo“, ale „ako“, ak sa opätovne vrátime k záverečnému textu Club Tropicana (Esej ometóde). Ten má výnimočné postavenie aj vtom, že kým všetky ostatné sú založené na odstupe rozprávača od postáv, tu sa rozprávanie stáva osobnejším. Ponúka pohľad do súkromia postavy – spisovateľky amatky –, analogicky opisuje pocity sprevádzajúce písanie amaterstvo: „Pocit, že by to na papier nešlo položiť tak, ako sme to mali prichystané vhlave, nás už dávno netrápi. Veci sa dejú samy, ak im nestojíme vceste. To veľmi dobre vieme, porodili sme dieťa. (...) Dieťa sa chcelo narodiť, spolupracovalo. Tiež by sme ho nevytlačli von skôr, než by bolo pripravené. Aj text ide sám. Samozrejme, občas nás to desí. Sme naučení, že všetko musí byť pot astrašná námaha. Bolesť autrpenie. Dlhý pôrod. Táto ľahkosť je nám podozrivá. Asi to nebude dosť dobré umenie. Keď sme netrpeli. Radšej sa stým nepriznáme, až sa nás niekto spýta.“ (s.72) Do tejto chvíle pôsobila väčšina Rosovej textov akosi anesteticky aindiferentne, čo možno súvisí sambíciou odkázať na samotnú tvorbu. Autorka vedome neponúka nič zo „súčasných nálad“ slovenskej literatúry, nezaoberá sa trýznivými poryvmi subjektu, sociálnymi drámami ani sa nepokúša podať dobový obraz spoločnosti. Jej zámery sú minimálne vostatných dvoch knihách iné – preveruje možnosti literárneho rozprávania. Akým Tvoja izba bola vďaka téme osobnejšia, špecifickosť Nepokojných spáčov spočíva práve vo výbere metódy, sktorou autorka pracovala. Zmysel niektorých jej textov sa totiž naplno vyjavuje až vkonfrontácii sexterným literárnym prostredím aporiadne overí kultúrnu encyklopédiu jednotlivca. No len málokedy sa vnašej literatúre objaví kniha, po ktorej prečítaní najväčšmi rozmýšľate nad zvolenou autorskou koncepciou anad tým, na čo odkazuje, č už explicitne, alebo implicitne. Aak vás pri uvažovaní neruší hudba, pokojne si ktomu pusťte Wham!
Po siedmich rokoch od debutu Živé ploty á Soňa Uriková spoviedkovou zbierkou Dôvod na radosť (KK Bagala), ktorú tvorí sedem pôvodných textov aakýmsi prológom je mierne upravená rozprávka Chantov snázvom Ѳš첹. Oproti debutu Uriková ubrala na kvantite (knihu Živé ploty tvorilo až 17poviedok), ahoci aj vjej najnovšom počne figurujú tematicky rôznorodé prózy, kvalitatívne sú oveľa vyrovnanejšie. Obľúbeným literárnym priestorom zostáva dedina č slovenské malomesto, len vzáverečnej poviedke Zlá strana sa tri kamarátky ocitnú na spoločnej dovolenke na Korfu, podobne ako to bolo aj vdebute, kde vtexte Fotky od mora súrodenecký výlet zavial dve sestry abrata do Talianska. Aj vpoviedke Zajaci sa objavuje život vLondýne, zahraničná línia však pripomína vydestilovanú azhrubnutú variáciu expatriantských príbehov, ktoré sa po roku 2000 začali objavovať vtvorbe Zusky Kepplovej, Svetlany Žuchovej, Ivany Dobrakovovej, Michaely Rosovej č Márie Modrovich. Dedinské prostredie – i vtomto texte – svedčí Urikovej oveľa väčšmi, pohybuje sa vňom suverénne auveriteľne, pointy zasahujú intenzívnejšie. Stále platí, že danému svetu niet prečo nerozumieť, Slovensko je predsa len stále viac Plevníkom ako Bratislavou, očom sa dennodenne presviedčame. Krčmy, chlapi, ale aj ženy za stolmi spivom aborovičkou č slivovicou, hasičská zbrojnica, partizánske tradície, kolektívne ružence, oltáriky, studničky, rozbité cesty, doliny, polia, ovocné sady, zemiaky, kuríny, prasce, zajace, hnojiská, humná... Atmosféra, ktorá vniečom pripomína tú zKompaníkovej Miesta pre samotu aBielych miest – akoby stále prítomná minulosť č možno iba málo apomaly sa meniace súradnice dedinského bytia akaždodenného monotónneho fungovania pôsobia veľmi sugestívne. Krajina Čiernych dier. Do tohto známeho až intímneho priestoru zasadzuje autorka svoje „obrazy starého sveta“, ktoré kontrastujú smestskou poviedkou Slimače denníky a „gréckou“ Zlá strana. Nejde však len opriestor, dôležité sú vzťahy vňom – vzťahy medzi rodičmi adeťmi, starými rodičmi avnúčatami, vzťahy dospievajúcich dievčat č mladých žien. Za štyri ženy na sýtočervenej obálke môžeme pokojne dosadiť unavenú apochybujúcu matku dvoch malých detí zpoviedky Slimače denníky, Pavlu, ktorá sa po dlhom čase vracia za rodičmi na samotu aj do svojich spomienok zdetstva zpoviedky Na samote, č Vieru, Kláru, Andreu zdovolenkovej poviedky Zlá strana, ale anticipačne aj detskú hrdinku Mariku zrovnomennej poviedky, ktorá žije na dedine sotcom astarou mamou. Urikovej postavy síce predstavujú rôzne podoby ženskej skúsenosti, ale jedno majú spoločné: sú výborne napísané a množstvo drobných detailov sa vo finále ukáže ako príbehotvorné. Situácie, vktorých sa hrdinky ocitajú, neponúkajú veľa dôvodov na radosť, ukazujú však ich životaschopnosť. Možno sa napokon ten dôvod nájde – navzdory okolnostiam. Navzdory! Apre nás, čo čítame súčasnú slovenskú literatúru, je dôvod zrejmý – Urikovej prozaický talent svýnimočným zmyslom pre detail aneošúchané pointy. Na záver nemôžeme opomenúť ilustrácie Kristíny Soboňovej, ktoré výborne dotvárajú celkovú atmosféru Urikovej knihy. Jednoducho – ďalší dôvod na radosť.
Od roku 2020 stihla Veronika Šikulová vydať päť prozaických titulov (ztoho dva pre deti amládež) azavŕšením toho tvorivého obdobia je kniha Líštičky majú rady teplo (Slovart). Atreba hneď na úvod povedať, že vydareným. Pri hodnotení tvorby Šikulovej sa často konštatuje, že autorka píše vlastne jednu knihu, čo sa nemusí nutne vnímať negatívne. Skôr to odkazuje na jej tvorivú metódu zmocňovania sa fikčného sveta ainak to nie je ani včasti tejto poviedkovej (?) knihy. Otáznik pri žánrovom určení je namieste, žánrová nevyhranenosť/neuchopiteľnosť je jedným zjej poznávacích znakov – živelná rozprávačka sa mantinelom bráni. Za živelnosťou sa skrýva záujem osvet, oveci avecičky, živé ineživé, orozprávačkino blízke aešte bližšie okolie, oto, čo bolo („všetko staré stále nosím so sebou“, s.9), aj oto, čo sa práve deje. Tento iba zdanlivo nekorigovaný prúd rozprávania signalizuje jazykové majstrovstvo, premyslenú prácu sjazykom, so všetkými jeho vrstvami aodtienkami. Nechýbajú „hlučné“ nárečové slová avulgarizmy, ale ani slová signalizujúce stíšenie, pozorovanie areflexiu: „Slová lietajú ako kŕdle vtákov, zaujímavé sú tie preskupenia azoskupenia.“ (s.27) Aj uŠikulovej, podobne ako uviacerých autorov aautoriek vtomto prehľade, sa objavuje tematizovanie vlastného písania: „Slová sú ťažké, kým to nezačneš triediť, takmer vôbec to nejde, len komplikovanosť narastá. Všetko sa komplikuje, aty to máš uchopiť azhutniť. Spontánne situácie je omnoho ťažšie prenášať na notový papier, skoro také ťažké, ako zapísať cudziu reč, tok rieky, dotyk vtáčej nohy so snehom, končeky prstov Jumoriho vjednom zbazénov, usporiadanie šatstva vtráve, čo sfúkol vietor zo šnúry, krajinu vmojich očach, nad ktorou leteli...“ (s.24) „Na brehu papiera čakám, chytám sa ťažko, návnada na dne, vmútnych nepriesvitných hlbinách.“ (s.26)
Šikulová vzávere knihy mení rozprávačskú optiku, než ako krozprávačke sa skôr vzťahuje kokolitému svetu, zaľudňuje ho alen pre istotu pripomína: „Môže sa vám zdať, že vám postavy ztejto knižky niekoho pripomenú. Oto mi ide. Ale je to len zdanie. Vymyslela som si ich.“ Situácie, do ktorých sa jej protagonisti dostávajú asú nimi opisované, odkrývajú nielen svoj vnútorný svet, pocity apredstavy, ale odkazujú najmä na citlivé oko pozorovateľky ajej empatiu sľuďmi, ktorým sa vnašej Krajinke veľa dobrého nedostáva: „Amoja vnučka už ide do školy. Hovorila mi, ako sa teší (...) aprišlo mi ľúto malého dievčatka sočami jak prezreté čerešne, ktoré sa teší do školy, na kamarátky, zošity, perá, ceruzky, ktoré má rado obrázkové knižky arado tancuje. Kristušádot, veď už sa pýtala brata, č je Cigánka. ,Si,‘ povedal. ,Nie som!‘ kričala. ,Si, naozaj!‘ ,Mama, že nie som?‘ ,Si,‘ povedala jej mama amalá sa rozplakala, kristušát! ,Ale veď ja som taká telová,‘ nariekala tá malá.“ (s.114) Toto je jedna znajlepších Šikulovej kníh.
Slavka Liptáková nie je na literárnej scéne žiadnou novickou; za ostatné roky vydala tri subtílne tituly, ktoré spája výrazná alegorickosť azáujem odetstvo č dospievanie. Jej prózy Chlapec bez mena (2007) aپžú (2012) by sa dali žánrovo zaradiť kimaginatívnym č symbolicko-filozofickým rozprávkam, novela Nová oktáva (2020) tematizovala dospievanie mladej, umelecky založenej hrdinky. Toto biografické odbočenie má aj iný ako sumujúci charakter – postava dieťaťa ajeho špecifické videnie sveta je veľmi dôležitým hodnotovým prvkom aj najnovšej knihy Liptákovej, vgeneračnom románe Krajina matiek (Petrus), ktorý prináša príbeh troch generácií sestier. Spúšťačom rozprávania je smrť matky atáto udalosť spôsobí, že jej dcéry Agnes aEdita sa opäť stretávajú vrodnej Levoč. Úvodný rodostrom je vhodnou pomôckou pri zorientovaní sa vo vzťahoch jednotlivých postáv, ktoré obývajú časový priestor od konca 19.storoča po našu prítomnosť aich osudy sa prelínajú vdvadsiatich troch nechronologicky koncipovaných kapitolách. Hoci sa vpróze tematizuje primárne ženský svet, nejde výlučne oň, Liptáková funkčne pracuje sopozíciou verejného aintímneho rodinného priestoru, ktorý obsadzuje rodovo homogénne aočakávane. Verejný priestor, ten, kde sa odohrávajú „veľké dejiny“, je zámerne abez výnimky spájaný srozhodujúcimi životnými momentmi všetkých mužských protagonistov avýrazne ovplyvňuje ich ďalšie osudy (napríklad vsúvislosti sdeportáciami židovského obyvateľstva, kolektivizáciou, väznením za ilegálnu čnnosť počas komunistického režimu ai.). Je zrejmé, že väčšia pozornosť sa bude, pochopiteľne, venovať „malým rodinným históriám“, hoci autorka zručne ana textovo malej ploche vystihuje charakteristické črty jednotlivých dejinných periód. Hlavnými hrdinkami sú sestry Františka aMargita ako predstaviteľky najstaršej generácie, Anna aIrma zo strednej generácie aEdita aAgnes zastupujúce mladšiu generáciu. Je tu ešte aj Lena, jediná dcéra Edity, ajej dcéra Julka, ktorá je napriek detskému veku pre dej knihy zásadnou postavou.
Sedem dospelých tischlerovských žien. Sedem sŕdc. Sedem odlišných azároveň sa dopĺňajúcich ženských portrétov. Liptáková ponúka hlboký ponor do ich duší aj do atmosféry ich životného časopriestoru aúloh č prekážok, ktoré zneho vyplývajú. Jej protagonistky ťažko hľadajú anachádzajú aspoň kúsok šťastia a vzájomného sesterského porozumenia; jedno zlé rozhodnutie ich sprevádza ako tieň aúporne sa musia prebíjať ku katarznému vnútornému očsteniu. Ústredné postavy sú zahalené smútkom anielen preto, že Agnes aEdita, ktorých opätovné stretnutie rámcuje román, sa schádzajú kvôli matkinmu pohrebu. Práve ich stretom sa na povrch dostávajú nevypovedané rodinné krivdy č tajomstvá, boľavé útržky spomienok zo sveta minulého, vktorom prežíva čosi neuzavreté, spôsobujúce medzi sestrami fatálnu trhlinu: „Agnes sa nestarala, dokonca takmer nepostrehla, že Editu zaľahol pocit krivdy. Tej, ktorá sa kedysi votrela do srdca Anne, keď čakala návštevu, ktorá neprišla, anamiesto svetla ju ošľahla tma. Tej istej, ktorá omínala Františku, keď myslela na Margitu, akoby to všetky tie ženy mali vpísané vosude. Abudiž trhlina medzi vami, abola.“ (s.260) Krivda naberá vrodovej línii vždy inú podobu, ale nekompromisne sa skaždou novou generáciou opakuje. Je vôbec možné ztohto začarovaného kruhu vystúpiť, ak postavy nevidia východisko? Ale to, že si uvedomujú podstatu krívd, im pomáha niesť životné bremeno ďalej, hoci ich osobnostné limity aživotná situácia im bránia vnáprave: „Vhĺbke srdca vedela, že má sestra pravdu. Ukradla jej slasť, ktorej sa ona dobrovoľne zriekla, pretože by neprežila odlúčenie, ktoré malo nevyhnutne prísť. Ateraz si stým nevedeli rady. Pripútané obe ktej istej hviezde, jedna milosrdným odmietnutím, druhá bezohľadnou obetavosťou.“ (s.307) Liptáková takto dômyselne preniká až knajzložitejším mechanizmom ľudskej existencie, sempatiou pre slabosti jednotlivých hrdiniek.
Do tohto panoptika bolesti musí prísť niekto, kto má schopnosť pretrhnúť rodovú „kliatbu“. Nositeľkou zmeny sa napokon stáva špecifická detská hrdinka, najmladšia žena vrodovej línii Julka, paradoxne, ale veľmi príznačne, dievča sporuchami správania akomunikácie, ktorá má schopnosť rozrušovať petrifikované rodinné príkoria. Krajinu matiek napokon odklína dieťa. Inak by sa to azda skončť ani nemohlo.
Ak prijmeme knihu Beaty Balogovej Kniha plná ľudí zroku 2019 ako predchodkyňu niektorých motivických čtematických línií knihy ǰé (Ikar), potom sa môže ocitnúť aj vnašom nedebutovom výbere. Už vnej totiž písala „okoreňoch, ktoré by nás mali inšpirovať anie zotročovať, oťažkých životných situáciách, vktorých sme začatočníci, ostarobe, pred ktorou krajina zatvára oč, aotom, ako sa schováva na dne všetkého veľkého dobrota aláska“. Aj ǰé sú zaľudnenou knihou, vktorej dominuje ženská perspektíva scitovo zaangažovanou rozprávačkou a nepochybne je literárnou poctou autentickým životným príbehom a knižným spomínaním na detstvo arodinu. Balogová ponúka rodinný príbeh so zameraním sa na silnú ženskú rodovú líniu na pozadí búrlivého 20.storoča. Päť generácií Kornélií má svoje korene na juhu Slovenska, vknižnej dedine menom Jablonia Panica. Zásadné geograficko-historické súradnice sú teda jasne dané: región Gemera, svet Maďarov na južnom Slovensku, dve svetové vojny, holokaust, odsun maďarského obyvateľstva, február ´48, znárodňovanie, štyridsaťročná vláda komunistov ipád železnej opony. Pre autorku dôležité udalosti, ale predsa len fungujú ako kulisy pohnutej histórie regiónu. Zámer je jasný, zachytiť rodinnú históriu, bližšie ivzdialenejšie okolie, to, čo nás formuje, odkiaľ pochádzame, shlbokým porozumením pre ľudské nedostatky, ktoré sa objavujú na kľukatých cestách životom. Je aj oosude, pred ktorým sa nedá utiecť, obezpodmienečnej láske naprieč generáciami, ktorá sa nestratila ani vhlbinách času, osnoch a túžbach. Niektoré z nich zrealizuje až rozprávačka, ktorá má blízko kautorke. Presila výraznej citovej zaangažovanosti na viacerých miestach spôsobuje, že Balogová skĺzava kretardačným opakovaniam, patetizujúcim výpovediam inadužívaniu citovo exponovaných slov. Sila „magického“ rozprávania sa tak oslabuje.
K podobnému módu návratu ku koreňom sa vlani prihlásila aj debutantka na literárnom poli, univerzitná profesorka Emília Sičáková Beblavá spoviedkovou knihou Korene (Espri). Vknihe predstavuje priestor svojej mladosti: okolie Michaloviec ajužný Zemplín, „miesto, kde boli moji blízki pri mne aja pri nich. Miesto, kde sú moje korene“ (s.4). Knižný súbor ôsmich poviedok (plus dve preložené do rusínskeho aukrajinského jazyka) zachytáva osudy viacerých generácií, sústreďuje sa na vplyv reálnych historických udalostí anajmä zmiešaného jazykového a náboženského prostredia na rôznorodé rodinné problémy postáv.
Akde sú muži?
Pre túto kategóriu sme si na úvod vytipovali troch etablovaných autorov svýrazne odlišným autorským rukopisom, ktorých textovými odpoveďami na položenú banálnu otázku by bolo niečo vtom zmysle, že blúdia vnezmyselných životných labyrintoch, akeďže všetko je márnosť, tak sa aspoň bavia nekonečnými semiotickými hrami.
Pavol Rankov á so zručne napísaným agradujúco sa rozvíjajúcim príbehom, vktorom sa mieša kritika shumorom, aaj napriek istej predvídateľnosti vytvára svojou mužskou výpoveďou pendant kprevažujúcim ženským hlasom vsúčasnom písaní. Novela Klinika (KK Bagala) sa odkláňa od Rankovovej doterajšej tvorby, nepatrí do fantastiky, nie je historická, dystopická ani dobrodružno-romantická. Autor rozvíja dve línie: jednu kafkovskú, vktorej sa rozprávač snaží dostať na kliniku kvýznamnému profesorovi aslávnemu špecialistovi na vyšetrenie. Stretáva pritom rôzne bizarné postavy apostavičky – od kuriča cez recepčnú, pacientku, sestričku č asistenta –, stále naráža na nové anové prekážky atakto to trvá celý týždeň. To, čo bezmenného hrdinu čaká, naozaj pripomína situáciu zememeračaK. Je obklopený cudzou, nepriateľskou realitou, je v neviditeľnom zajatí neznámych síl, každé jeho úsilie je márne astroskotáva na zakliatom kruhu moci. Apredsa sa tento osamotený jednotlivec nevzdáva, aj keď je jasné, že svoj cieľ nedosiahne nikdy...
Vdruhej línii si postava spomína na svoje detstvo, rodinu abilancuje svoje vzťahy srodinnými príslušníkmi. Rozvíja paralely medzi politickými dejinami arodinnou históriou, na ktorú si začína spomínať na pokyn kuriča hneď prvý deň na klinike. Protagonista je frustrovaný, trápi ho odcudzenie odrodiny – s manželkou žijú ako spolubývajúci ajeho vzťahy sdcérami sú chladné, cíti sa ako najosamelejší človek na svete: „Zrazu viem, prečo manželka tak cynicky reagovala na moje volanie opomoc – nemohla mi porozumieť. Je mi jasné, prečo ma dcéry považujú za hlupáka – nemajú potuchy otom, kto som.“ (s.141) Zdá sa mu, že slúži iba ako prostriedok k ich komfortu afinančného zabezpečenia. Svoje hlboko ukryté myšlienky začína zverovať úplne cudzím ľudom apri tomto bilancovaní pochopí, že svet, ktorý si vybudoval, je bezútešný. Ústrednou témou je najmä pocit odcudzenia, nepochopenia akríza duševného zdravia: „Nikdy som nechcel vytŕčať, no vždy som mal pocit, že sa neviem vpratať do vlastnej kože aniečo zo mňa prečnieva. To niečo má so svetom nekompatibilný rozmer. Nikdy som nepochopil, čo to je ačím to. (...) Nepodarilo sa mi, čo iní zvládli – teda integrovať sa, včleniť sa do ľudstva.“ (s.140) Príbeh, opäť salúziou na Kafkov áǰ, zostáva otvorený, hoci záver ozvláštňuje silný a nečakaný motív mŕtveho syna arozlúčka sním: „So synom to predsa bolo inak; už od jeho útleho detstva sme si rozumeli. Nemuseli sme si nič vysvetľovať, nebolo potrebné ani hovoriť, stačl pohľad, gesto, grimasa. Sjedným zôsmich miliárd ľudí som si rozumel, ato nie je zlá bilancia. (...) Vkrematóriu majú aj funkciu aranžéra alebo aranžérky. Je aj pracovník, ktorý upravuje tváre, telá aodev zosnulých na poslednú rozlúčku. (...) Keď nás pozývala do tej miestnosti so sklenenou stenou, povedala: ,Chlapček je veľmi pekný.‘ Na kratučký okamih, na stotinu sekundy som vtedy pocítil rodičovskú hrdosť. Môj synček je pekný. Ako by toto mohol pochopiť nejaký profesor?“ (s.141 – 142)
Kým vrománe Námestie kozmonautov (2007) Viliam Klimáček sarkasticky zobrazil „generáciu Ю“, ktorá vyrastala vkomunizme, ale svoj dospelý produktívny život prežíva vkonzumnom kapitalizme, vdystopickom románe áԴDzť (Marenčn PT) ponúka Klimáček „generáciu Ж“: „To na konci je Ž ako žltý, azbukou Ж, žoltyj“ (s.12). Nachádzame sa vroku 1958, Slovensko patrí do Euro-Ázijskej únie avNovej Bratislave sa začína svetová výstava EXPO´58. Na území Slovenska sa ťaží novoobjavený prvok nihílium, ktorý vpôde vygenerovali generácie našich predkov aktorý dal krajine súčasný názov Nihília. Nihílium poháňa ekonomiku Euro-Ázijskej únie na čele sRuskou náručou ajej satelitmi – Nihíliou, Královstvím Českým, Republikou Hungur, Svätou Stolicou Poľskou, Transylvániou, Južným Kútom aCyríliou. Euro-Ázijskú úniu oddeľuje od spoločenstva Západnej Pahreby nepreniknuteľná Stena ana čele EAÚ je Admiralissimus, vktorom je možné spoznať Stalina.
Hlavný hrdina Boris3, plným menom 0914-Boris3Ж (odkaz na systém, ktorý si očísloval všetkých svojich obyvateľov, aby ich mal pod kontrolou), je pätnásťročný syn objaviteľa nihília. Spočatku nevníma problematickú spoločnosť, patrí kvyvolenej menšine atrápia ho jedine problémy sdospievaním aprvými láskami. Dychtivo objavuje svet, ale keď je konfrontovaný svážnejšími vecami, začína sa búriť proti absurdnému systému amusí sa rozhodnúť, aká bude jeho budúcnosť. Čitateľ medzitým osciluje medzi tragikomickou minulosťou aodkazmi na prítomnosť iveľmi otáznu budúcnosť. Tomu zodpovedá množstvo klimáčkovských aktualizácií aak je čtateľ aspoň trochu znalý kultúrno-spoločenských kontextov, poteší ho množstvo nápadov, prepracovaných momentov a odkazov na popkultúru. Vôbec neprekáža, že podobne autor postupoval aj vpredchádzajúcich knihách adlhodobo sa táto poetika úspešne objavuje aj vhrách divadla GUnaGU. Daná dvojpólovosť otvára možnosti hovoriť aj osúčasnosti, hoci nepriamo, aKlimáček vedome aktivizuje čtateľa khlbšiemu uvažovaniu odnešku. Groteskná forma je navyše svojou emóciou Klimáčkovi dlhodobo veľmi blízka avie sňou produktívne pracovať: „Ale chlapi mlča, jeden šoféruje, kým druhý číta noviny, vktorých stojí, že Admiralissimus túto krajinu nadovšetko miluje, pretože dnes je vNihílii presne desiatykrát, pričom vistých kútoch Únie nebol nikdy. (...) Všetci ministri Nihílie a,samozrejme, miestodržiteľ Viktor Vasiljevič Vodcu sprevádzali Expom asnažili sa ho pobaviť zasvätenými komentármi oprodukcii piva vKráľovstve Českom č dodávkach soli zo Svätej Stolice Poľskej, čo hosťa evidentne otrávilo. Na prekvapenie celej delegácie zamieril kskromnému pavilónu Cyrílie, pripomínajúcemu písmeno Ф, adobrú polhodinu pozoroval tanec dvoch bielobradých písmomalcov, ktorí štetcami, zovretými vprstoch pravej nohy, maľovali vodou oslavné kaligramy na veľkého muža, ktorý len pred chvíľou zostúpil znebies, aak by chcel, potiahol by za nohu aj Slnko.“ (s.175)
Peter Macsovszky debutoval prózou ٰܲó vroku 2000, na poli slovenskej literatúry sa rôznodruhovými aktmi pohybuje už skoro tridsať rokov a za román ղԳٲóDZ získal vroku 2016 cenu Anasoft litera. Jeho najnovším počnom je zbierka próz Oceán trpezlivosti zaspieval (Drewo asrd), ktorá obsahuje prepracované verzie textov publikovaných vliterárnych časopisoch á, Vlna aRozum od roku 2008. šٰ však prešli značnými zmenami, texty, ktoré Macsovszky poskytuje časopisom, považuje za „akési pokusy, skice, ,nulté‘ varianty“ (s.281). Otázkou je, č takto koncipovaná, pomerne robustná kniha učtateľov obstojí. Ale možno je naša výhrada spojená len svlastným hľadaním kritérií, ako pristúpiť kMacsovszkého textom, hoci už na predsádke je rada (hoci vinom kontexte), že „netreba za každú cenu hľadať odpovede astačí sa ponoriť do poviedkových súvislostí, ktoré čtateľa obklopia vmomente, keď vstúpi do podstrčeného zrkadla“. Nuž, vstúpte auvidíte... Neprekvapuje, že zhľadiska autorských postupov nájdeme vknihe vzásade všetko, čo vjeho predchádzajúcich prozaických tituloch, t. j. suverénnu prácu sjazykom, výrazný konotačný potenciál, ktorý neponúka jednoznačné riešenia apredpokladá trpezlivých azvedavých čtateľov, oslabenú fabulu sčasto výrazne reflexívnymi pasážami, ironickosť, prerušovanú dokumentárnosť, alúzie na historické isúdobé udalosti, politické ifilozofické teórie, svojské narábanie sčasopriestorom anekonečné semiotické hry spojené so simuláciami amystifikáciami. Tie vyzývajú knevyčísliteľným interpretačným možnostiam počas celého priebehu čítania – poviedky vyvolajú istý typ očakávaní, aby boli následne popreté, zmeny rozprávačských postojov sú náhle aani žánrové špecifiká neponúkajú záchrannú sieť... Má táto semiotická hra nejaké pravidlá? Sedemnásť rozmanitých próz ponúka rôznorodý žánrový itematický súbor. Výrazný je aj rozsahový rozptyl: od trojstranovej poviedky po Bezbožné rozprávky, ktoré majú bezmála sto strán. Literárnym priestorom sa niekoľkonásobne stala Bratislava, ale objavuje sa obraz zahraničného veľkomesta imalomesta, žánrovo sa vyskytne realistická poviedka, ale aj sci-fi apodobenstvo. Niektoré prózy na seba odkazujú, každá však obstojí samostatne, dokonca sa ponúka špekulácia, že krátke fragmenty „malého románu“ Bezbožných rozprávok by sa dali vzhľadom na pracovné žánrové označenie – paradoxne – čítať vakomkoľvek poradí anemalo by to žiadny vplyv na ich interpretáciu. Je len na nás, č prijmeme Macsovszkého hry na hranici porozumenia alebo rezignujeme stým, že autor vlastne čtateľa nepotrebuje. Riešenie je, samozrejme, individuálne, ale názov knihy je veľavravný...
Prelínanie žánrov
Fenoménom súčasnej prozaickej tvorby je aj prelínanie beletrie adokumentárnej prózy, zminuloročnej produkcie by sme sem mohli pri benevolentnejšom triedení zaradiť hneď niekoľko textov: „umeleckú reportáž“ Anny Gruskovej Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej (Literárna bašta), „dokumentárny román“ Uzol. Vojnový príbeh Nových Zámkov (Absynt) Mareka Hudeca, PS (Rubato) Jakuba Juhásza, Karpaty! Potulky po skutočnej ivymyslenej krajine (E.J. Publishing) Jána Púčeka č Na prelome apríla amája (Literárna bašta) Pavla Sibylu. Autori sa nechávajú inšpirovať konkrétnou osobnosťou (Grusková Dr.Alžbetou Gwerkovou-Göllnerovou, Juhász Sándorom Petőfim, Sibyla Imrichom Karvašom aGustávom Husákom), mestom (Hudec Novými Zámkami) alebo krajom (Púček Karpatmi, Juhász Juhom) avyužívajú pri tom rôznorodé autorské postupy srozdielnou výslednou estetickou hodnotou. Spája ich pritom záujem ominulosť, ale nepíšu na žánrovom pôdoryse tradičného historického románu, ktorého dobrým príkladom je Bezhlavý čas (Ikar) Antona Hykischa. Keďže pri ostatných knihách ide odiela na rozhraní rôznych žánrov idruhov, dúfame, že Gruskovej iHudecovi sa bude venovať pozornosť viných výberoch, podobne ako to bolo napríklad pri románovej reportáži Lukáša Onderčanina Utópia vLeninovej záhrade. Československá komúna Interhelpo (Absynt, 2021).
Reflexiu vlastného písania ajeho problematizovanie nachádzame aj vknihe Jakuba Juhásza PS (Rubato). Po debute Novoročný výstup na Jaseninu zostupuje dole na rovinu, do svojho rodného mesta, apátra po stopách maďarského básnika arevolucionára Sándora Petőfiho, ktorého životopis sa chystá napísať: „Chcel by som ojednom ztýchto Sándorov napísať knihu, sčasti pravdivý, sčasti vymyslený životopis, život po jeho živote, príbeh po jeho smrti. Možno niečo ako Illyés, ale nechať sa viesť skôr fantáziou ako dvojrozmernými faktami. (...) Vymyslel som názov Post Scriptum, PS, Petőfi Sándor, život po živote, posmrtný príbeh, moje osobné PS ktéme, PS napísané starému Lučencu. Petőfi Sándor ako PS. Môj Petőfi Sándor ako PS historickému Petőfimu Sándorovi. (...) Všetko, čo ste chceli vedieť oSándorovi, ale báli ste sa opýtať práve mňa. Príbeh natlačený na samom konci textu. Návrat domov, do minulosti, ku koreňom, tak ako som si ich sám predstavoval.“ (s.30) Juhásov text už prostredníctvom tohto krátkeho úryvku ponúka niekoľko možností čítania. Niekoho naozaj môže zaujať autorovo netradičné cestopisné rozprávanie po stopách romantického básnika, problematika kultúrnej pamäti, niekoho autobiografickosť textu avedomé splývanie srozprávačom príbehu, iných vydarená pocta rodnému mestu ageografickému Juhu č tematizovanie samotného písania knihy aútrap stým spojených: „A nato mi napadla ešte jedna vec. Mohol by som ísť na Polichno, tam, kde som podľa rodičov rozjebal dedovu Felíciu, azastaviť sa pri Timravinej studničke. (...) Vravel som si, že možno keď sa napijem zTimravinej studničky, možno, možno všetko dobre dopadne. (...) Nenapísal som ani slovo, ale zato som vymyslel niekoľko námetov na iné knihy, zvukové projekty, koncertné série, reportáže atak ďalej.“ (s.232) Juhászov text je vrstevnatý, dá sa vňom vydať všetkými spomínanými smermi ana každej ztýchto ciest sa nájde množstvo odboček. Aj ich modalita je rôzna; flanérsky frajerská, nedbanlivo letná, prekvapivo intímna, ale aj ironická, láskavá icynická. Atak napriek tomu, že sa vcelom texte ocitáme na mnohých miestach bývalej monarchie imimo nej, mapa kceste sa vatlase nenachádza. Ľudská geografia sa značí inak. Stačí si prečítať Juhászovu prvú kapitolu. PS: Redaktorkou textu bola Michaela Rosová, toľko kprepojeniam.
Pomerne silnú tendenciu súčasnej slovenskej prózy návratu ku koreňom môžeme už dlhodobejšie registrovať aj v tvorbe Jána Púčeka. Vostatnej knihe Karpaty! Potulky po skutočnej i vymyslenej krajine (E.J. Publishing) spolu svizuálnou umelkyňou Kristínou Mičovou, uvedenou ako spoluautorkou, mapuje priestor, ku ktorému sa razantne prihlasuje už vnázve. Opäť nejde otradičnú podobu cestopisného písania, očom svedčí aj podnadpis, ale aj skúsenosť spredchádzajúcou Púčekovou tvorbou. Spojenie svýtvarníčkou Mičovou nie je náhodné, stačí poznať východiská jej tvorby. Vnej sa venuje konfrontácii so skutočnosťou pomocou vlastnej prítomnosti vkrajine, ktorá vznikla zvnútornej potreby hľadania. Príznačné je preto hľadanie nejakej hodnoty, ktorá by človeku poskytla priblíženie sa kniečomu vzdialenému, kozajstnosti sveta akautentickému bytiu. Daná myšlienka vychádza zo súčasného fenoménu odcudzenia sa svetu asebe samému hlavne vplyvom sociálnych médií. Svoje „spomalenia“ včase apriestore zaznamenáva najmä pomocou kresby afotografie, ktoré dopĺňa textom. Púček píše okrajine svojho detstva adospievania, do ktorej sa opätovne ako dospelý vrátil. Citová zainteresovanosť umožňuje rozmazanie jej hraníc, napokon, znova sú dôležité tie ľudské, ktoré riadi iný kompas. Kniha je rozbiehavá, tvorená úvahami, impresiami, ale aj rôznymi historickými vsuvkami č literárne spracovanými medailónmi lokálnych osobností. Všetko dopĺňajú dobové fotografie, náznaky máp iobrazová príloha. Charakter daných textov odkazuje na rôznorodé žánre, miestami ide okroniku, miestami oliteratúru faktu, inokedy ointímnu osobnú výpoveď, rodinnú spomienku, poviedku č esej. Všetko to vyviera zPúčekovho autentického záujmu okrajinu aľudí vnej. Genotyp knihy je však vtomto prípade narúšaný rôznym účelom pôvodných textov. Čo sa však nemení, je fakt, že autor aj vnajnovšej knihe zostáva večným anadšeným hľadačom jednoduchosti, pokoja akrásy. Tentoraz vKarpatoch.
Pavel Sibyla sa so svojou novou knihou Na prelome apríla amája (Literárna bašta) vracia po dlhšej odmlke. Naposledy mu vyšli vroku 2009 rovno dve knihy – zbierka deviatich poviedok Coffee stories (alebo Deň ako každý iný) anovela Niečo oorchideách. Podobne ako vpredchádzajúcej novele, ktorá bola okrem iného dedikovaná aj „celej mojej skurvenej generácii“ avktorej Sibyla vyrozprával príbeh tridsiatničky Hanky, aj vjeho najnovšom počne je silne prítomný generačný moment. Vknihe sa striedajú dve výrazné dejové línie: jedna znich sleduje život troch hlavných postáv – čoskoro štyridsiatnika Mila, jeho ženy Martiny akriminalistky Žanety. Spája ich minulosť prežitá na vysokej škole, ale aj súčasné vzťahy. Táto línia je podávaná zperspektívy všetkých troch protagonistov avýrazným svorníkom sa stáva pocit osamelosti, sklamania anespokojnosti so životnými rozhodnutiami iperspektívami: „Ako cúval, napadlo mu, ako sa za krátky čas môžu veci vyvinúť. Možno sa bude musieť zich domu odsťahovať. Vtej chvíli nedokázal celkom dobre precítiť, č by ho to mrzelo alebo mu je to jedno.“ (s.14) Druhá línia má odlišný charakter, sleduje životné osudy prvého guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša, československého prezidenta Gustáva Husáka aich vzájomný vzťah. Karvašov aHusákov príbeh komentuje rozprávač Milo, ktorý onich píše scenár, avnáša tak do historických faktov svoje hodnotenia: „Keď to zistil, zostal prekvapený. Doteraz mal Karvaša za kladnú postavu svojho príbehu, na rozdiel od Husáka. Zneistel, č Karvašova vztýčená pravica nenaruší pointu, ktorú vprepletených osudoch týchto dvoch mužov videl.“ (s.41) Zdá sa, že jedným zo Sibylových zámerov je aj snaha ohistorickú pravdivosť, podporená zoznamom odbornej literatúry, indexom aodbornou spoluprácou shistorikom Marekom Syrným. Dôležitosť tejto línie pre celkovú koncepciu knihy sa však vyjaví vinom, ako dovtedy referujúcom ozvláštňujúcom historicko-edukatívnom odkaze, ktorý by bolo ľahké oddeliť od prvej, výsostne subjektivizovanej línie: „Keď si Milo urobil posledné poznámky, bol so sebou spokojný. Mal pocit, že oKarvašovi aHusákovi vie už veľmi veľa akonečne sa môže pustiť do samotného scenára. (...) Napadlo mu, že možno Martinu, na rozdiel od Karvaša aHusáka, vskutočnosti nepozná.“ (s.236) Aj cez posledný obraz prázdneho domu sa tak vraciame kčasto tematizovanej osamelosti. Ukázalo sa však, aké náročné je pracovať srôznorodými žánrovými formami vjednom celku bez toho, aby sa čtateľ neprichytil pri tom, že jednu alebo druhú líniu začne považovať za nadbytočnú.
Po viac ako šesťdesiatich rokoch od debutu Krok do neznáma (1959) vyšiel príslušníkovi Generácie´56 Antonovi Hykischovi rozsiahly historický román Bezhlavý čas (Ikar) anadviazal tak nielen na cyklus kníh zobdobia osvietenstva oMárii Terézii (Milujte kráľovnú, 1984) ajej synovi JozefoviII. (Verte cisárovi, 2016). Zďalších jeho historických próz rezonoval najmä dvojdielny román Čas majstrov (1977, 1983), ktorý situoval do Banskej Štiavnice na rozhraní 15.a16.storoča. Bezhlavý čas zobrazuje obdobie od konca 18.storoča po prvé roky 19.storoča. Vo Francúzsku vrcholí Francúzska revolúcia popravou kráľa akráľovnej, vhabsburskej ríši vládne LeopoldII. Po jeho nečakanej smrti sa panovníkom stáva jeho mladý syn František. Chce vládnuť pevnou rukou azabrániť rozšíreniu revolučných myšlienok, nedopustiť „bezhlavý čas“. Nemá to však ľahké. Deväťdesiatnik Hykisch opisuje atmosféru tajných spoločností, vodcov sprisahaní, revolucionárov zViedne iUhorska, ale aj osvietenské osobnosti okolo Antona Bernoláka. Strieda tak osudy hrdinov vPrešporku, Prahe, Paríži, Trnave č Viedni, menia sa aj kulisy – chrámy, súdy, popraviská, korunovácie, kostoly imníšske cely. Autor vedome pokračuje vjeho obľúbenom pracovnom postupe: výber búrlivého, ateda pre román inšpiratívneho historického obdobia, prepájanie svetových a národných dejín, známe historické postavy, ktoré ukáže aj ako obyčajných ľudí so všetkými strasťami, osamelosťou, chýbajúcou láskou, zdravotnými problémami aneistotami, ktoré im bránia vosobnom šťastí. Aj vprípade slovenských osvietenských protagonistov (J.Palkovič, J.Fándly, A.Bernolák aJ.I.Bajza) si všíma okrem profesijnej čnnosti ich osobný život avnútorné dilemy: „Keď zastali na návrší pred farou, vnávale vetriska padla rovno do náruča Ignácovi. ,Zbláznila si sa? Vtakom nečase?!‘ Pokúšala sa stiahnuť si vlnenú rukavicu apriložiť ukazovák Ignácovi na ústa, aby mlčal. Do snehu padol batôžtek. (...) Ignác sa rýchlo zohol, zdvihol tajomný balíček aoprášil ho od snehu. ,Daj, prosím ťa! Daj mi to!‘ (...) Pomaly rozviazala červené šnúrky ana stôl vysypala tri brožúrky na zlom, nekvalitnom papieri. Ignác Bajza sa postupne dozvedel, že už dlho skladovala doma pod posteľou nepríjemný darček...“ (s.406 – 407) Hykisch aj v tejto knihe stále veľmi dobre zvláda svoju časť autorsko-recepčnej hry, na ktorú pri historickej próze pristupujú obe strany – autor aj čtateľ, a umocňuje ju metatextovými zložkami vzávere románu. Ide okalendárium, ktoré chronologicky zaznamenáva dôležité udalosti Francúzskej revolúcie, prehľad prostredí aosôb, ktoré vknihe spomína, avrámci Epilógu aj osudy postáv po skončení románu. Tieto prídavky majú charakter historického naratívu, ktorý včtateľoch zvyšuje dôveryhodnosť čítaného textu. Toto autorovi vždy išlo.
Príbehy o mafii
Aj minulý rok sa vslovenskej próze objavilo niekoľko kníh, ktoré by sme mohli zjednodušujúco pomenovať ako príbehy omafii. Nie je to nič prekvapivé, tento „trend“ je vponovembrovej próze prítomný vzásade nepretržite, stačí len spomenúť – bez ambície akéhokoľvek klasifikačného utriedenia – niektoré texty Petra Pišťanka, Jozefa Kariku, Gustáva Murína, Mareka Vagoviča, Dominika Dána, Petra Šlosera č Kataríny Durica, ktorej román Slušné dievčatá plačú potichu (Lindeni, 2022) opraktikách dunajskostredskej mafie v90.rokoch pri jeho vydaní vMaďarsku (Libri, 2018) zaznamenal veľký komerčný úspech abol prakticky okamžite vypredaný. Durica podáva obdobie mafiánskych praktík pomerne netradične – cez osudy troch žien (Júlia, Hilda, Eržika) zjedného paneláka, ktoré sa stávajú priamymi rozprávačkami príbehu.
Dušan Taragel sa po takmer desaťročí vracia do literatúry svydareným „akčným románom“ Mafiánske balady (Slovart) „oposledných dňoch ahodinách života ľudí, ktorí uverili, že ich práve postretlo šťastie“. Dynamicky napísaná kniha pohrávajúca sa s princípmi žánrovej prózy obsahuje sedem navzájom prepojených príbehov, ktorých postavy plynulo prechádzajú zjedného príbehu do druhého. Teda, ak náhodou prežijú. Nie je to však žiadne tajomstvo, Taragel ich predčasný koniec prezrádza už pomenovaním jednotlivých príbehov; niekomu ostávajú týždne, niekomu hodiny (Fero (posledný týždeň života), Laky (posledné dve hodiny života) atď.). Napokon aj názov Mafiánske balady predznamenáva záverečný trest č smrť, ktoré vyplynú znáhody alebo chamtivosti antihrdinov. Postavy si však až do konca robia veľkolepé plány adúfajú, že všetko nakoniec dobre dopadne: „Čo sa ten Ruža zbláznil? Prečo ho hodil do vody? Jeho nepremokavá bunda sa nafúkla aako záchranná vesta ho držala nad vodou, ruky mal roztiahnuté anič nechápal. Na brehu vtme videl Ružu, ako stojí apozerá sa naňho. (...) Takéto žarty si vyprosí, sRužom skončl, už ho nikdy nechce vidieť, nech dá prachy aide, odkiaľ prišiel, zmrd jeden. Ruža sa vztýčl, bolo tam vody len do pol pása, pritiahol si Fera ksebe apotom ho odrazu chytil za hlavu azatlačl mu ju pod vodu. Fero tomu nerozumel.“ (s.64) Na postavy čakajú naozaj krušné časy, ale čtateľ, dopredu oboznámený sich koncom, sa môže na ich plánoch už len výborne zabávať. Dobro síce nezvíťazí ani vjednom príbehu, zlo je však potrestané, akcent na fatálnosť č hra scyklicky ájúcou smrťou sa neustále opakuje. Dobre vymyslený spôsob rozprávania na pôdoryse trileru suveriteľnými migrujúcimi postavami „núti“ kďalšiemu čítaniu, náhle sa prebúdzajú seriálové inštinkty. Taragel ho podporuje uneho tradične zručným narábaním sjazykom, ktorý sa stáva charakterizačným znakom jednotlivých protagonistov. Ak by mal (literárny) návrat do 90.rokov nejako vyzerať, tak potom takto. Nahráva tomu aj overené spojenie sJozefom Gertlim Danglárom ačlovek si len sľútosťou povzdychne, že sa, žiaľ, už nikdy nezopakuje autorská variácia na Sekerom anožom...
Zuzana Bariaková
Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a históriu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde dnes pôsobí ako odborná asistentka na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy. Vo svojej vedeckovýskumnej, pedagogickej a publikačnej čnnosti sa venuje súčasnej slovenskej literatúre s dôrazom na vybraných autorov a autorky, slovenskej literatúre 20. storoča, didaktike literatúry a service learningu. Spoluorganizuje, koordinuje amoderuje viaceré popularizačné podujatia zamerané na šírenie povedomia osúčasnej slovenskej literatúre a podporu čtateľskej gramotnosti (o.i. napríklad desať ročníkov Univerzitnej noci literatúry).
Foto: Juraj Starovecký
