ղľáԾ
Literárna vedkyňa akritička Tamara Janecová napísala monografiu oprózach Máriusa Kopcsaya, ktorá vyšla vo vydavateľstve LIC vedícii Hľadanie súčasnosti. Nie je na tom nič nezvyčajné, faktom však je, že literárne vedkyne avedci sa väčšinou takto komplexne zaoberajú tvorbou autorov, od ktorých si už dokážu vytvoriť istý odstup.
Napokon, aj prvá kniha ztejto edície (autora Petra Darovca) je venovaná Petrovi Pišťankovi, ktorého bibliografia sa už nebude rozširovať onové jednotky, jeho prózy už nehodnotí literárna kritika z hľadiska ich aktuálnej platnosti, ale zmocnila sa ich literárna história. M. Kopcsay stojí tak akosi na pomedzí: jednak má svoje miesto pri hľadaní koreňov našej literárnej súčasnosti ako originálny zjav konca deväťdesiatych rokov, jednak nerezignoval ani nareflektovanie dneška.
Márius Kopcsay debutoval vroku 1998 astal sa výrazným hlasom slovenskej literatúry. Ato dosť paradoxným a zároveň príznačným spôsobom: prekvapil obyčajnosťou svojich hrdinov abanálnosťou situácií, vktorých sa ocitajú, humorom azároveň odklonom od postmoderných textocentrických hier, ktoré v90. rokoch zapĺňali nemalú časť slovenského literárneho priestoru. Jeho prózy sú príťažlivé absolútnou otvorenosťou, ktorá nič neskrýva, ba práve všetko bezohľadne ukazuje,zábavné svojou iróniou, ktorá neguje to, čo práve odznelo, anajmä toho, kto to povedal, spoločensky angažované, no pritom zahľadené dovnútra. Obsedantná fixovanosť subjektu na samého seba, ale aj isté opakovanie motívov asituácií vKopcsayových prózach však môže po čase pôsobiť aj iritujúco či nudne.
Interpretácie priestoru a subjektu
Hlavná časť monografie, čiže Janecovej vlastná literárnovedná práca, je rozdelená do troch kapitol: po úvode, vktorom autorka situuje Kopcsayovu tvorbu do literárneho kontextu končiaceho minulého azačínajúceho nového storočia, nasledujú kapitoly Čítanie priestoru, Skúsenosť tela, Lektúra mysle a á. Ďalej kniha obsahuje rozhovor sMáriusom Kopcsayom, úryvky z textov viacerých literárnych kritikov akritičiek ojeho tvorbe, kalendárium, vktorom sú okrem kľúčových udalostí zKopcsayovho života zachytené aj jeho vlastné komentáre k nim, ako aj bibliografia Kopcsayových diel atextov, ktoré jeho tvorbu reflektujú. (Táto séria apendixov trochu pripomína edíciu slovenskej literatúry zvydavateľstva Kalligram, ale tá sa vskutku neorientuje na súčasnú literatúru.) Samotného analytického textu tak vlastne nie je veľa, kniha je totiž vysádzaná vo veľkorysom fonte a ponúka aj vydarené ilustrácie Ivany Šátekovej afotografie zautorovho verejného pôsobenia.
Autorka za zásadné aesteticky hodnotné považuje najmä tri špecifiká Kopcsayovej tvorby: stvárnenie priestoru, ktorý vprózach nadobúda hlbšiu sémantiku, zdôrazňovanie telesnosti postáv ašpecifickú podobu kopcsayovského subjektu. Vo svojom výklade čerpá zbohatej literárnovednej akritickej reflexie Kopcsayovho diela a precízne tak mapuje aj rôznorodosť reakcií, ktoré Kopcsayova tvorba vyvolala avyvoláva. Pri interpretáciách sa opiera oteoretické koncepcie M. M. Bachtina, D. Hodrovej alebo J. Lotmana, čo naznačuje jej semiotické uvažovanie.
Vkaždej kapitole sa spočiatku venuje interpretácii daného aspektu vo vybraných prózach a na záver kapitoly sa potom pokúša oisté zovšeobecnenie. Takýto postup však autorke veľmi nepomáha: až v zhrnutí si totiž definuje pojmy, ktoré používala počas predchádzajúcej interpretácie len akosi náhodne a intuitívne, astanovuje si metodologické nástroje, ktoré by jej pomohli organizovať ausporiadať aj celý predchádzajúci výklad.
Rozprávanie ojednotlivých aspektoch je totiž veľmi rozbiehavé, od priestoru, tela či mysle autorka odbočuje knajrôznejším súvislostiam ďaleko prekračujúcim tematický rámec kapitoly. Samozrejme, vumeleckom diele všetko so všetkým súvisí, pri rozprávaní opriestore sa nedá nevšímať si pozíciu subjektu vňom, vzťah subjektu k telu sa zase formuje aj na základe schopnosti tela spĺňať požiadavky jeho okolia. Chvíľami sa však zdá, že autorka sa nedokázala vzdať žiadneho problému, ktorému by sa mohla neskôr sústredenejšie venovať vsamostatnej kapitole či aspoň odseku. Výklad je preto trochu neprehľadný ačlenený do príliš rozsiahlych amálo štruktúrovaných odstavcov, čo jej nedovolí uvažovať o niektorých témach hlbšie. Dôsledkom je ajobčasné opakovanie tých istých záverov aj pomerne banálne konštatovania ako: „(...) priestor zohráva vštruktúre textov jednu zústredných úloh ačítaním priestoru Kopcsayových próz sa možno priblížiť ku Kopcsayovmu čítaniu sveta.“ (s. 40)
Irónia až na záver
Veľmi frekventované sú pojmy irónie, grotesky alebo paródie, ktoré autorka opodstatnene považuje dokonca za „kľúčové zdroje pôvabu autorovho písania“. (s. 80) Je preto veľká škoda, že sa irónii podrobnejšie venuje až vzávere poslednej kapitoly. Práve terminologicky presnejšie uchopenie irónie či grotesky hneď na začiatku výkladu by ju, domnievam sa, priviedlo aj kďalším postrehom. Starostlivejšie narábanie steoretickými koncepciami by ju uchránilo napríklad od tápania okolo romantickej irónie, ktorú dosť povrchne a nepresne odbavila jednou vetou (ktorou navyše odporuje svojmu vlastnému tvrdeniu na strane 76, že autorovo ironické gesto je skôr modernistické ako romantické), alebo od samozrejmostí ako: „Pri opise groteskných situácií rozprávač využíva vo veľkej miere hyperbolizáciu.“ (s. 61)
Užitočný kľúč
Podstatné je aj autorkino upozornenie na angažovanosť Kopcsayových próz, vktorých sa ozýva jeho kritický pohľad na proces premeny spoločnosti po roku 1989, ako aj kritika mocenských praktík verejných inštitúcií. Aj tieto témy by si zaslúžili hlbší pohľad podopretý teoretickým uvažovaním o vzájomnom vzťahu inštitúcií asubjektu.
Práve vzťah subjektu k svetu naokolo možno najlepšie vysvetľuje, prečo Kopcsayove prózy nepatria len literárnej histórii. S hrdinom jeho poviedok a románov, ktorého pokoruje pocit nedostatočnosti aneschopnosti spĺňať nároky kapitalizmu, ktorý nedokáže zaujať jednoznačné stanovisko, váha atrápi sa namiesto toho, aby konal, aktorý sa vyrovnáva shrubosťou, vulgárnosťou apostsocialistickým myslením vrytým hlboko do slovenskej spoločnosti, ktorej je zároveň sám súčasťou, sa dokázali čitatelia vmnohých situáciách stotožniť celých posledných dvadsať rokov. Tamara Janecová tak nepomáha pochopiť len dobovú situáciu slovenskej literatúry, ale ponúka aj užitočný kľúč kstále zaujímavým textom.
Eva Palkovičová(1987)
Doktorandka v Ústave slovenskej literatúry SAV. Venuje sa slovenskej próze a kultúre 19. storočia. Príležitostne prekladá z nemčiny a píše literárne kritiky.
Tamara Janecová: Proti wetrysku. Oprózach M. Kopcsaya
Bratislava: LIC, 2022
Ilustrácie: Ivana Šáteková
Design: Boris Meluš
