ղľáԾ
 Riaditeľ Literárneho informačného centra Alexander Halvoník. |
 Študenti Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského. |
 Ondrej Herec (v strede), v popredí (zľava) Eva Tkáčiková, vedúca Katedry slovenského jazyka a literatúry, Anton Baláž, Ondrej Herec, Jaroslav Šrank a Alexander Halvoník. |
 KatAnna Šikulová a Jozef Hvišč. |
Prezentácie Dejín slovenskej literatúry III na univerzitách pokračujú sveľmi priaznivými ohlasmi: na Prešovskej univerzite (18. marca), naKatolíckej univerzite vRužomberku (19. marca) ana Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského vBratislave (31. marca).
Medzi budúcich pedagógov slovenského jazyka aliteratúry na Univerzite Komenského vBratislave prišli spoluautori Marčokovej publikácie profesor Jozef Hvišč, Ondrej Herec aJaroslav Šrank apracovníci Literárneho informačného centra – riaditeľ Alexander Halvoník, vedúci Literárneho oddelenia Anton Baláž, pracovníci Eva Faithová, Anna Šikulová, Ľubica Suballyová, Anna Sigmundová aOľga Mikušová.
Riaditeľ LIC Alexander Halvoník stručne charakterizoval najzávažnejšie koncepčné ametodologické prínosy, ktorými sa publikácia autora Viliama Marčoka Dejiny slovenskej literatúry III vyznačuje. Marčokov metodologický prístup aplikovali aj spoluautori. Prezentačná časť pre neúčasť Viliama Marčoka nepriniesla úplný druhový ažánrový oblúk vo vývine literatúry druhej polovice XX. storočia, avšak prednesené príhovory Jozefa Hvišča a Ondreja Herca dokladovali autorský súzvuk. Zároveň umožnili hosťom obšírnejšie sprítomniť historický vývin vtých oblastiach, ktoré dosiaľ literárna historiografia vkompendiách tohto typu nereflektovala, teda oblasť exilovej aemigrantskej literatúry (Hvišč) aoblasť fantasy (Herec).
Profesor Hvišč vyzdvihol, že exilová aԳٲá literatúra je veľkým potenciálom, oktorý sa obohatila slovenská literatúra, predovšetkým jej súpisom, zmapovaním apoznávaním, otvorením sa Slovenska svetu po roku roku 1989. Ukázalo sa, že nejde len oveľký autorský okruh (okolo 185 autorov), aleodkryl sa aj zvláštny charakter exilovej literatúry. Jej vývin od roku 1945 bol zložitý, prechádzal rôznorodými modifikáciami, vývinom žánrových dominánt, podmienených osobnými, existenčnými aj politickými autorskými východiskami. Vcharakteroch diel je zrejmý vývin od počiatočných idealistických nálad až po súčasné racionálne až pragmatické životné nastavenie, smerujúce od 90. rokov ksebe, bez pátosu boja proti komunizmu aosobného dobového ohrozenia. Pre mladé auditórium zároveň rozlíšil pojmy Գٲá aexilová literatúra.
Ondrej Herec pri mapovaní slovenskej literárnej scény vžánroch sci-fi, fantasy ahororu prestupoval ich zaradenia vyplývajúce zekonomického diktátu doby, hneď však vyzval budúcich teoretikov literatúry na ďalšiu odbornú reflexiu fantastiky. Aj ako sociológ v kontextuálnych odkazoch poukazoval na rôznorodosť literárnovedných metodologických prístupov. Veď fantázia prestupuje sféry fantastiky, je prítomná vkaždej fabulárnej literatúre, atak príspevok O. Herca bol nabitý impulzmi na bádanie. Za závažný poznatok pri spracúvaní dejín slovenskej fantasy označil neustále prerušovanie kontinuity žánrovej literatúry;pravdepodobne sú zjavné významné ruptúry aj viných literárnych druhoch ažánroch, ktoré by sa mali skúmať osobitne. Úsmevný bol aj letmý exkurz do počiatkov anglickej fantasy, poukázaním na uchovávanie vývinovej kontinuity prostredníctvom vzťahových (rodinných) väzieb literátov... Priam spoločenskou kontextuálnou výzvou bolo napokon upozornenie auditória, že práve títo študenti žijú vprelomovej dobe stojac na hrane dvoch komunikačných epoch, keď prestupujeme zéry Gutenbergovej galaxie kelektronickej...
Veď základným právom, anielen kvôli vymedzeniu rôznych subkultúr (a nielen literatúry voblasti fantastiky), je právo byť iný.
Text afoto: Ľubica Suballyová
