ղľáԾ
Študentka GymnáziuaĽudovíta Štúra vTrenčíne sa tiež zapojila do súťaže Esej Jána Johanidesa 2020.
Každý pondelok mám doučovanie zfyziky. Chodíme tam šiesti, vtichosti si odsedíme výklad aobčas sa po ňom chodíme spolu učiť na celý týždeň. Do čajovne, trikrát rooibos, šesť hrnčekov vás poprosím. Ubieha to monotónne, vyzerajú aj znejú cudzo aotázky majú neosobné. Vzťah na výpočet povrchového napätia, prosím ťa? Podáš mi zápisník? Vyhovuje nám to tak. Občas zabudneme, kto sa ako volá akeď zaspávam, neviem si vybaviť ich tváre.
Ak sa nejdeme učiť spolu, idem do kaviarne na druhej strane námestia spreskleným výkladom avysokými stropmi. Sedávam vždy pri stolíku pre dvoch vrohu, je tam zásuvka aj výhľad na celý priestor. Ktomu macchiatu ešte rakytník jedna kjednej so sódou, prosím. Hrbím sa tam nad povinnou literatúrou alebo svetovou klasikou. A hrbím sa spokojnev – šume rozhovorov, ktoré by mi mohli patriť. Zvidenia sa všetci poznáme; brigádnik z galérie, detiská znašej chodby – asi oročník nižšie, spolužiačka zo základky, partia z vlaňajšej stanovačky, párik z festivalu. Krížom cez kaviareň sedáva náš bývalý študent, cez leto sme sa zdravili, raz sme spolu pili víno po jeho čítačke aja som potom celý týždeň videla hviezdičky. Teraz tam sedáva každý pondelok, večne príde pol hodinu po mne aja nie som schopná ho ani odzdraviť kývnutím hlavy.
Občas sa mi ani nechce vojsť dnu, iba spoza výkladu pozorujem, ako pulzujú, miešajú sa medzi sebou azanechávajú si navzájom zreteľné odtlačky.
Všetko si ukladám do pamäti adoma znova aznova otváram, prevraciam, preratúvam. Pamätám si, ako sa niektorí usmievajú, viem, ktorí majú jamky amedzery medzi vrchnými jednotkami, či majú znamienko na líci alebo na viečku. Viem, aké knihy ich nebavia, akú počúvajú hudbu. Každý svieti inou farbou, vždy vo výklade vidím novú koláž. Bezočivo sa vystrkujú svetu. Tvary, odtiene; bez zaváhania sú pripravení sa one deliť. Vyrážajú nimi dych, šedé myšky za výkladom popod hlučné posudzovanie ticho hltajú každý záhyb košele, každú slovnú hračku, každý myšlienkový pochod, nechávajú sa nimi modelovať.
Nebavia ma plochí ľudia, no apráve títo čítajú inzeráty vnovinách, lebo je to najzaujímavejšia stránka apočas skúškového chodia na operu.
Vkúpeľni mám veľké zrkadlo amäkké žlté svetlo. Pod zrkadlom je polička; obľúbený parfum, klbká zubných nití, natáčky, očné tiene. Pri líčení si vždy vymýšľam frázy – pre bývalú spolusediacu, pre žiakov zvedľajšej triedy, pre študenta zdruhej strany kaviarne, pre čašníčku. Zošívam scenár, škrtám, dopisujem hviezdičku avysvetlivky pod čiarou, som pripravená na všetky situácie.
Apotom? Potom si sadnem kmôjmu stolu, vytiahnem si knižku anikomu svoje farby nepredvádzam. Kradnem ich trblietky, zapisujem si ich do mysle, občas vyskočia vmojom skicári; tam to končí. Každý týždeň tam sedím pripravená, no jednako ich neoslovím.
Premýšľam nad nimi včajovni, keď vtichosti píšem slohy medzi plytkými vzťahmi, ale nič nechcem meniť – lepší vrabec vhrsti apre holuba slepá nádej niekde vnedohľadnom budúcne? Netreba riskovať apolámať sladkasté ilúzie opestrofarebných zákazníkoch vkaviarni svysokým stropom. Niekedy možno znova budeme piť spolu lacné červené víno amne sa ztých odtieňov bude motať hlava. Dovtedy budem v rohu potichu piť limonádu so sódou.
Esej hodnotí spisovateľka Soňa Uriková:
Poetický text sprecíznym literárnym jazykom. Na prvý pohľad možno na pomedzí eseje aprózy, určité prozaické zhmotnenie postáv aj nenásilného deja však komunikuje filozofiu eseje ajej titulnú myšlienku. Keď už sme pri druhom Johanidesovom citáte, ztextu Emmy Litvovej som mala najsilnejší pocit akéhosi pochopenia či mentálneho súznenia sautorom myšlienky. Zároveň oceňujem úprimný osobný vklad – ak aj sama autorka nie je svojou protagonistkou vkaždom detaile, dokázala text napísať tak, aby spoľahlivo fungoval ako intímna výpoveď. Text je dôvtipný, drží sa vsvete, ktorý si autorka vytvorila, aoceňujem trpko-sladký záver, ktorý naplnil dramaturgiu výpovede. Plastické texty bez zbytočných filozofujúcich floskúl často zaujmú viac než borenie sa sopisovaním dojmov – tak to bolo určite vprípade eseje Emmy Litvovej.
