ղľáԾ
1. miesto získalŠimon Kéry, ktorý navštevuje Gymnázium Janka Kráľa v Zlatých Moravciach.
Písal sa rok 1916. Vcelej Európe práve zúrila 1. svetová vojna, najväčší konflikt vdejinách ľudstva. Priniesla so sebou hrôzy, aké svet dovtedy nepoznal. Popri skúsených, dobre trénovaných vojakoch, bojovali vtejto vojne aj mladí ľudia. Podľa dnešných definícií to boli ešte deti. Táto generácia vojakov dnes nosí názov „Stratená generácia“. Stratili sa vpaľbe guľometov, vo výbuchoch granátov, vo víre vojny.
O mnoho desiatok rokov neskôr uzrela svetlo sveta generácia nazvaná „Generácia Z“. Do vienka nám bol vložený svet, aký nemal nikto predtým právo ašancu zažiť. Svet bez vojny, svet plný technológií avymožeností, svet plný slobody. Narodili sme sa do sveta, ktorý bol pripravený na to, aby sme si ho formovali podľa vlastných predstáv. Prečo sa však aj moja generácia cíti stratená?
Zastaraný systém
Začal by som miestom, kde trávime veľkú časť nášho času – školou. Miesto, ktoré nás pripravuje na budúci život, miesto, kde sa učíme kľúčové zručnosti azískavame mnoho dôležitých skúseností, miesto, kde spoznávame ľudí formujúcich náš život. Tento fakt sa zrejme nedá poprieť. Apritom... škola nie je miesto, ktoré by si väčšina znás dobrovoľne zvolila na vyplnenie času. Ale prečo?
Bez všetkých predsudkov achýrov, ktoré sa okolo nás tradujú, môžem sčistým svedomím povedať, že moja generácia, nech je akokoľvek skazená, sa chce vzdelávať. Poznám veľa ľudí aviem, že každý má vlastné záujmy a uvažuje o veciach, oktorých by chcel vedieť všetko, čo je možné vedieť.
Apráve tu nastáva problém. Pre lepšie pochopenie uvádzam príklad. Existuje dievčina, ktorú neskutočne zaujíma biológia, miluje prírodu, chce pochopiť jej fungovanie, sníva, že jedného dňa dokáže zachrániť našu planétu, dokonca verí, že by to mohla dokázať. Nastúpi na gymnázium vdobrej viere, že dostane slušné základy ktomu, čo vživote hľadá. Možno sa ani tak úplne nezmýlila. Avšak zistí, že jej to jednoducho sčíslami vôbec nejde. Do budúcnosti, vktorú dúfa, by to nemal byť žiadny problém. Žiaľ, pre ňu to však problém je. Hrozí jej, že nezvládne matematiku, že prepadne, že sa možno nikdy nedostane na vysokú školu, že sa jej sny nesplnia. Nezvláda všetok ten stres, snaží sa pred ním utiecť, apráve vtedy sa stane súčasťou našej „stratenej“ generácie.
Pýtam sa: Prečo by jej talent mal ostať premrhaný? Len preto, že nezapadla do zastaraného systému, ktorý je neaktuálny pre dnešný svet? Systém, ktorý nekladie dôraz na jednotlivca, ale snaží sa nám vtĺcť do hlavy rovnaké myšlienky, bez ohľadu na to, akí veľmi rozdielni sme?
Kto šliapne na brzdu?
Takto to, žiaľ, funguje takmer všade vo svete. Zo snov ovzdelaní apochopení sveta sa stala obyčajná stará budova, do ktorej takmer nikto nechce, no musí chodiť. Vzdali sme sa snov opochopení azmene celého sveta po tom, čo sme nezvládli zmeniť svet okolo seba. Stretávame sa tu s ľuďmi, ktorým nerozumieme aoni nerozumejú nám. Nič knim necítime aani nevieme, prečo to robíme.
Je naozaj zarmucujúce, že vzdelanie, za ktoré dlhé stáročia bojovali generácie našich predkov, aby bolo naozaj pre všetkých, je vdnešnej dobe vnímané ako niečo, čo vlastne ani nechceme. Niečo, očo nemáme záujem. A to je problém. Svet je na horskej dráhe, ktorá smeruje dolu čoraz rýchlejšie arýchlejšie. Nechceme vidieť, čo je na konci, pretože máme pocit, že stým nedokážeme nič urobiť. Vieme, že máme na pleciach veľmi ťažký náklad, aaj keď to nikto nevysloví, veľmi dobre vieme, že sa na nás každý spolieha. Svet nemá príliš na výber a my sme to jediné, čo mu do budúcna ostáva. My budeme tí, čo to tu raz budú celé riadiť.
Bojím sa, že budeme príliš plní strachu apochybností, aby sme dokázali šliapnuť na brzdu. Svet práve teraz potrebuje ľudí snovými nápadmi asotvorenou mysľou, skreatívnymi riešeniami astúžbou spolupracovať. Toto nám však škola, ako ju vdnes poznáme, dať nedokáže. Práve naopak. Učí nás veci, ktoré platia, aktoré sa nezmenili už po stáročia. Vnucuje nám nápady, ktoré nie sú naše, zabíja kreativitu metódami, ktoré nie sú ničím zaujímavé auprednostňuje rivalitu pred spoluprácou.
Ľudia, ktorí majú toto všetko vnáplni práce, nás jednoducho nedokážu pochopiť. Sme príliš iní, vyrástli sme vrôznych svetoch anikdy neprijmeme myšlienky toho druhého. Samozrejme, so všetkou úctou, nie je to ich vina. Nesnažím sa našich učiteľov vykresliť ako antagonistov, snažím sa povedať, že je čas prenechať toto miesto niekomu, kto nás dokáže pochopiť avcítiť sa do našej kože. To, prečo nie je komu toto miesto prenechať, je už iný príbeh...
հdzé徱
Mám osemnásť. Znamená to, že do školy chodím už dvanásť rokov. Až teraz zisťujem, aký je skutočný život, aké je byť dospelým amať reálne povinnosti. Desí ma to. Cítim sa stratený aneviem, čo vlastne robiť aako ďalej postupovať bez toho, aby som niečo nepokazil.
Veľmi ma zaskočil fakt, že som na nič ztohto nebol pripravený. Za celých dvanásť rokov nepadlo ani slovko, ani jedna dobrá rada, ako sa orientovať vreálnom svete, nikto ma to nenaučil. Viem, že nie som jediný stýmto pocitom. Ako som už povedal, do rúk sme dostali svet, aký nikto predtým nevidel. Svet snespočetnými možnosťami. My sme si však vybrali tú najhoršiu možnú – zavrhnúť ho, ostať zatrpknutí anahnevaní na celý život.
Môže sa nám niekto čudovať? Pre všetkých sme iba deti, čo nič nevedia, čo by mali byť ticho apočúvať, rešpektovať všetky pravidlá aposlúchať to, čo hovoria dospelí. Pritom ja sám vidím, že medzi nami je mnoho schopných azodpovedných jedincov snovými nápadmi, schuťou ísť vpred, schuťou atúžbou niečo zmeniť.
Chcel by som vidieť svet, vktorom dostaneme možnosť niečo skúsiť, šancu niečo zmeniť, pretvoriť si ho podľa vlastných predstáv. Namiesto toho vidím duše, ktoré sú príliš mladé, aby boli smutné, príliš plné života na to, aby sa cítili, že umierajú.
Koľko mladých siahne po niečom, čo ich aspoň na chvíľu uteší, odtrhne od tejto tragikomédie? Áno, tragikomédia je to správne slovo, veď aj my sa na tom radi zasmejeme. Niekde hlboko vnútri však vieme, že naša situácia je vlastne žalostná.
Generácia, ktorá sa stratila
Dovolím si povedať, že každý znás dúfa vto, aby nás konečne začali brať ako ľudí, ktorí majú vlastné pocity, vlastné bolesti aradosti, vlastné talenty anedostatky. Dúfame, že sa knám začnú správať ľudskejšie apochopia, že aj mladý človek to môže mať vživote ťažké azložité, hoci to na prvý pohľad tak nevyzerá.
Keby som práve teraz stál vmiestnosti so všetkými ľuďmi, ktorí onás rozhodujú, aktorí onás pochybujú, povedal by som im len toľko: „Prosím, dajte nám šancu. Vieme, že na prvý pohľad nevyzeráme nádejne, ale pozrite sa bližšie, zbadáte mysle plné nových myšlienok anápadov, telá plné optimizmu a chuti do života aruky schopné dať tento svet dokopy. Potrebujeme len šancu... apomocnú ruku.“
Sme naozaj druhá stratená generácia. Stratili sme sa vnašich vlastných hlavách, v nenaplnených predstavách avo víre pochybností. Vo svete, ktorý nikto znás nepochopil. Neviem vám povedať, prečo to robíme. Nedokážem ponúknuť riešenie na všetky tieto problémy. Predkladám len prosbu, aby nám niekto pomohol našu situáciu vyriešiť. Možno ma nikto nepočúvne. Koniec koncov, som len ďalší člen generácie, ktorá sa stratila. Anemá ani potuchy, ako sa nájsť.
Esej hodnotí prekladateľka a riaditeľka Literárneho informačného centra Miroslava Vallová:
Víťazný text stredoškolskej súťaže Esej Jána Johanidesa 2020 zpera Šimona Kéryho môžeme čítať vniekoľkých rovinách.
Je to predovšetkým sebavedomá – avšak bez štipky arogancie – kritika súčasného stavu školstva vyslovená niekým, komu sa práve končí dvanásťročný pobyt vslovenských školách. Od zastaraného systému výučby, cez neaktuálny obsah, netvorivý aneempatický prístup vyučujúcich až po možno najzávažnejší nedostatok, budovanie rivality namiesto spolupráce – to všetko pre žiakov a študentov robí zo školskej ustanovizne nemilované miesto azvyučovania zdroj trápenia spochopiteľným vplyvom na ich život.
Víťaznú esej môžeme čítať aj ako manifest generácie Z, stratenej generácie narodenej do sveta, ktorý veľa sľuboval, no novým generáciám ponúka len zmätok abezperspektívnosť. „Prečo sa aj moja generácia cíti stratená?“ pýta sa autor.
Napokon sa na esej Šimona Kéryho môžeme pozrieť ako na osobnú výpoveď človeka, ktorý sa elegantne usiluje udržať odstup azostať nad vecou, no napokon pripustí, že je vúzkych ahľadá východisko: „...predkladám len prosbu, aby nám niekto pomohol našu situáciu vyriešiť.“
Autor jasne formuluje svoje myšlienky, ktoré logicky nadväzujú, text je zovretý, bez zbytočných digresií, elegantný,živý aobrazný. Vety sú zľahka rytmizované atento rytmus, spolu sumne stupňovaným obsahom, vyvolávajú napätie stúpajúce až kzáverečným vyjadreniam.
