ղľáԾ
Píšem Ti, Bašó, lebo nadránom sa zúdolia dvíhala hmla. Boli vnej posuvné dvere, ktorými sa dalo prejsť do čírej bieloby astretnúť sa sMajstrom. Išla som za hlasmi, znejúcimi z Tvojich haiku – za nárekmi hmyzu, výkrikom čiernej volavky, za cikádami, ktoré sa celkom vyplakali, až z nichzostala len koža. Privolávala ma hora Obasute, kde za dávnych čias odvádzali starých a senilných ľudí, aby ich tam opustili a nechali zomrieť: Vybav si tú tvár! / Starká vsamote plače / jej druh – len mesiac.
Vnovom dizajne sveta, kde existuje bezpočet posuvných dvier do virtuálnych svetov, Ty kráčaš hmlou. Kráčanie je niečo posvätné. Štítom hrude prerážaš vzduch, svoje srdce vystavuješ vetru, otváraš cestu pred sebou azároveň ju zatváraš. Telo medituje ato, čo sa dá prežiť vokamihu, má podiel na ikonách sveta. Fauna iflóra vyžarujú zo seba energiu lásky, nesú vsebe informácie znemateriálneho sveta. Keď kráčame, stávame sa láskou.
Tvoje putovanie sa uskutočňovalo vbožskej mysli, bol si prázdny ako dutý bambus. Na jeseň 1687 si navštívil Mnícha Bučóa a nocoval si vchráme Inkjodži: Nocujem vchráme – / vmesačnom svite sa mi / tvár stáva pravou. Východ mesiaca je štetec, vyklonený zmystického sveta. Nočné videnie posúva digitálny obraz, umožňuje orientáciu vpriestore aj po západe slnka, funguje na princípe zbierania zvyškového svetla zhviezd. Pravá bytosť má dočinenia stýmto svetlom.
Posvätné znamenia sú všade. Sú lupeňmi lotosu, vyrastajúcimi zbahna do osvietenia. Znak sa dá prirovnať kprázdnej nádobe, keď ju ponoríš do hlbiny, načerpáš silu. Tvoj otec, chudobný samuraj, si privyrábal učením kaligrafie. Obradné pozície meča pri šermovaní sú tiež kaligrafiou znakov, otvárajúcich duchovný priestor. Deje sa tak pre zjednocovanie sa skozmickým bytím, aby sa cesta vinulamakrokozmom. Príslušnosť ku kaste je dedičná, poézia je vyhnanstvo do priezračnosti.
Všetko si vedel, Bašó. Púť je nesenie chrámu na pleciach pod kupolou hviezd. Pozemské sú len hroby mnícha, dievčaťa či generála: Taký bol Kiso: / rozhodná jarná tráva / preráža cez sneh. Priestor, kde duša zanecháva svoj odtlačok, patrí hmle.
Keď Ti žiak Rika venoval sadenicu banánovníka, zasadil si ju pred chatrč. Strom rástol aboli ste spriaznení. Jeho meno, bašó, si prijal za svoj pseudonym. Banánovník Musa basjoo je mrazuvzdorný aTy si sa smrazom stretával vhraničných polohách: Vpolnočnom mraze / budem spať vpožičaných / šatách strašiaka. Vtomto haiku si prijal do seba matku zdivadla nó. Vhre Sneh na bambuse oplakávala smrť syna, ktorý zamrzol, keď chcel oprášiť sneh zvrcholca. Hmla mi dovolila uvidieť Ťa vokamihu, keď Ti starší brat ukazoval prameň vlasov po matke. Kučierku Budhu na temene spočinutia.
Posuvné dvere sú naša spása, Bašó.
Poetka Dana Podracká. Foto: LIC
