ղľáԾ
Postmoderna vmacedónskej literatúre
Pri úvahách nad macedónskou postmodernou si treba vprvom rade uvedomiť, že macedónska literatúra je mladá ešte aj v porovnaní sniektorými inými „malými“ európskymi literatúrami. Z tohto aspektu treba chápať myšlienky, ktoré vsúčasnosti provokujú a duchovne determinujú macedónsku literárnu scénu.
Postmoderná poetika počnúc 60. rokmi minulého storočia až po dnešok viac či menej otvorene vnucuje aponúka isté charakteristické formy atvary: semiotiku citácie, metafikciu, metaliterárnosť, metatextovosť, intertextovosť, alexandrijskú knižnicu, disemináciu, dekonštrukciu, fragmentáciu, umenie katastrofy, disharmóniu, negáciu pôvodnosti, ako aj referenčnosť, negáciu metafyziky, logocentrickosti, absolutizovania zmyslu... Pre súčasného macedónskeho autora je dôležitá predovšetkým akási personálna mytológia, autopoetika, ktorá sa síce zdanlivo odlišuje od všetkých ostatných autopoetík, ale nenárokuje si nejaké práva na výlučnosť.
Za začiatok postmoderny vmacedónskej próze sa považuje vydanie románu Vlada UROSEVIČA Chuť broskýň zpolovice 60. rokov. Odvtedy k tejto poetike smeruje mnoho autorov. Jednou z najvýznamnejších realizácií tohto typu je román Pupok sveta (2001) Venka ANDONOVSKÉHO. VMacedónsku sa stal bestsellerom apo rade domácich ocenení získal veľmi významnú medzinárodnú literárnu cenu Balkanika. Už je na svete jeho ôsme vydanie. Prvá časť románu pripomína detektívku zo stredoveku, apreto sa jeho neobyčajný úspech začal porovnávať sMenom ž Umberta Eca. Príbeh sa odohráva vdeviatom storočí vCarihrade. Mních Skaznik, ktorý ho „píše“, preto rozpráva zvláštnym jazykom. Autor vytvoril jedinečný románový jazyk. Jeho základom je macedónčina prepletená novými, akoby neexistujúcimi slovami, ktoré sú vytvorené podľa princípu asystému staroslovienčiny asú zrozumiteľné aj pre neslavistov. Takáto lingvistická invencia iste prispela kmedzinárodnému oceneniu knihy. Ostatné dve časti románu hovoria oosude spolužiakov Jána Ludviga aLucie Zemankovej aoich stretnutí. Explicitná postmoderná stratégia tohto diela spočíva vtom, že redaktorom celého románu je brat postavy Jána Ludviga. Zdedil kufor, vktorom našiel niekoľko „bezvýznamných“ kníh, napríklad Panónské legendy od neznámeho autora, Abecedu pre neposlušných samého Venka Andonovského, Pieseň piesní , Ž Milana Kunderu ďš. Kufor obsahoval aj vizitky „neznámych“ ľudí, medzi nimi napríklad Gorana Stefanovského (pozri dolu vtexte), pár osobných vecí, pubertálne básne Jána Ludviga venované Lucii anakoniec rukopis románu Pupok sveta. Princíp hry je tu očividný a „rozkoš ztextu“ urecipienta je zaručený.
K úspešným titulom patrí v súčasnosti vMacedónsku aj filozoficko-esejistický román Rozhovor so Spinozom (2003) mladého autora Goce SMILEVSKÉHO, ktorý predstavuje umelecko-ideovú metafikciu vytvorenú podľa života adiela veľkého filozofa, aleponúka aj diskurz s udalosťami zjeho „súkromnej biografie“ vduchu postmodernej filozofie. Úspech knihy spočíva vtom, že „umožňuje komunikovať“ so svetom 18., ako aj 21. storočia, respektíve s nami (pozri obsiahlejšiu interpretáciu na: , číslo 31).
Prvý román Skrytá kamera (2004) „intelektuálnej nomádky“ Lidije DIMKOVSKEJ hovorí nielen o transnacionálnych identitách, ale aj omotívoch ženského písania. Dimkovská je tak v poézii (napríklad v zbierke Nobel proti Nobelovi), ako aj vrománovom debute bystrou pozorovateľkou súčasných dejín zhľadiska balkánskej predurčenosti atrápnej osudovosti, ktoré sú unej zafarbené jemnou iróniou avnútornými protikladnými pocitmi vtomto veľkom „globalizačnom svete“.
Zoznam prozaikov, ktorí sa vo veľkej miere zaslúžili ohybridizáciu macedónskeho románu ako literárneho žánru, by nebol úplný bez „duchovného exulanta“ Dimitrie DURACOVSKÉHO (próza Insomnia), ako aj románov ʴDZ辱DZč aRomán ozbrani „parodika“ Ermisa LAFAZANOVSKÉHO. Zautorov albánskej menšiny, ktorá žije vMacedónsku, je najvýznamnejší avzahraničí najprekladanejší Luan STAROVA, jeho najnovší román sa volá Balkánsky obetný kozorožec.
Aj vpoézii sme svedkami očividných zmien. Takmer všetci básnici, predovšetkým však predstavitelia najmladšej generácie, robia pokusy prekročiť všeobecný systém macedónskej lyrickej básne, hoci treba priznať, že tento krok sa niekedy javí ako príliš veľký, ťažký alebo experimentálny. Práve preto zdnešného hľadiska vyzerajú „najexluzívnejšie“ básne, ktoré vedia nadviazať kultúrny dialóg so svetom, shodnotami, stradíciou, s (ne)časom a, ale aj so sebou. Pri tejto príležitosti spomeňme aspoň novšie zbierky ý uhol Katice KULAVKOVEJ, Divoký mier Zorana ANČEVSKÉHO, Nikde-niekde Nikola MADŽIROVA, Zmrzlina vnedohľadnej diaľke aVtieni billboardu Jovica IVANOVSKÉHO. Lyrický subjekt Katice Kulavkovej pevne stojí nad otázkami súčasnej macedónskej krízy identity. Podľa autorky je, žiaľ, prítomná vo všetkých sférach. Pravidelne pracuje aj so symbolmi milostného citu, zamýšľa sa nadvečnými problémami ľudskej existencie: „Násilie je všade okolo nás, každý človek nesie jeho kus vsebe, preto vôbec nie je zbytočné, aby ľudstvo bolo schopné nájsť vsebe to dobré, lásku atoleranciu.“ To je zároveň aj najlepšie odporúčanie básnickej zbierky, ocenenej ako najlepšia kniha vMacedónsku za minulý rok.
Estetický pluralizmus vmacedónskej poézii je aj výsledkom aktuálnej tvorivej prítomnosti všetkých generácií aich vzájomného prepletania na literárnej scéne. Vtomto zmysle teda nemožno obísť ani básnikov „starej školy“ – Mateja MATEVSKEHO, Radovana PAVLOVSKEHO, Gane TODOROVSKEHO, Eftima KLETNIKOVA ale ajďalších, ktorí so Slavkom JANEVSKÝM aBlaže KONEVSKÝM (ktorí už nie sú medzi živými) možno doteraz najviac afirmovali macedónsku poéziu vlastnou popularitou vzahraničí.
Pokiaľ ide o drámu, dá sa povedať, že vporovnaní so štylistickou rôznorodosť vpróze či poézii je asi „najdisciplinovanejšia“. Autori, ktorých by sme najmä vďaka ich kvalitným dielam znovšieho obdobia určite mali spomenúť, sú Goran STEFANOVSKI (jeho najnovšia dráma Everyman), Dejan DUKOVSKI (nová hra ٰܳá strana), na Slovensku známy drámou Sud prachu. Tá sa už považuje za kultovú hru,niektoré repliky z nej sa stali prísloviami: „To, čo je vo svete incidentom, unás je pravidlom.“ apod. Títo dvaja dramatici žijú mimo Macedónska a možno aj preto ich diela evokujúducha postkoloniálnej rétoriky „deleného“ domova: „Doma je pre mňa polovica tu apolovica vHamburgu,“ (Dejan Dukovski) pričom sa priznávajú k „dlhoročným atrápnym pokusom byť autorom medzi dvoma jazykmi a dvomi kultúrami“ (Goran Stefanovski). Napríklad divadelná hra Dejana Dukovského Balkán nie je mŕtvy zodpovedá všetkým kritériám postmoderného textu. Autor aj vtomto prípade parafrázoval aaktualizoval pôvodnú dramatickú fabulu. Dukovského hry rozprávajú obalkánskej mentalite, otragike zbytočného násilia, ohľadaní lásky apotrebu vzájomného dialógu aporozumenia. Vyjadrujú protest proti strate hodnôt nielen na Balkáne, ale aj kdekoľvek na svete. Je dobre, že európska asvetová kritika už uznala tento fakt, apreto sa Dukovského hry teraz hrajú takmer všade. Ztoho vyplýva, že macedónska avtom zmysle aj balkánska súčasná dramatika sa stáva pre Európu stále zaujímavejšia a divadelné vzťahy medzi Európou aBalkánom konečne prestali byť jednosmerné.
Žiaľ, väčšina týchto autorov ostáva pre slovenského čitateľa zatiaľ veľkou neznámou, pretože neexistujú preklady ich diel do slovenčiny. Niektoré krátke výbery znajnovšej literárnej produkcie vMacedónsku sa dajú nájsť vanglickom alebo francúzskom preklade, čiastočne včeštine. Ani s macedónskymi prekladmi novších avýznamnejších slovenských literárnych diel to nie je mnoho lepšie. Úprimne si myslím, že je najvyšší čas, aby sme tento nedostatok konečne napravili.
Zvonko Taneski
Keďže tento článok vznikol ako pôvodný materiál pre Knižnú revue, pripájame aj krátku bio-bibliografiu autora. Mgr. Zvonko TANESKI (1980) ukončil roku 2002 štúdium na Katedre všeobecnej a komparatívnej literatúry FF Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Skopje (Macedónsko). V roku 2003 absolvoval študijný pobyt na Univerzite vPerugii (Taliansko). Od septembra 2004 je interný doktorand v odbore teória a dejiny slovenskej literatúry na FF UK na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy v Bratislave. Vo svojej dizertačnej práci (školiteľ prof. PhDr. Valér Mikula) sa venuje metafore v slovenskej poézii druhej polovice 20 storočia.
