ղľáԾ
Pätnásťtisíc strán opechorení, sexe a mafiách
(Pohľad na prozaickú tvorbu za rok 2004)
Rok 2004 vslovenskej próze priniesol ďalšie preskupovanie autorského potenciálu smerom kmladším ročníkom prozaikov: autori narodení po roku 1970 už predstavujú zhruba polovicu prozaickej produkcie roka. Evidentne to nebola produkcia chudobná na kvantitu. Naopak, ak zoberieme do úvahy fakt, že vroku 2004 vyšlo odesať reedícií menej ako roku 2003, ale celkový počet vydaných titulov za rok 2004 sa napriek tomu zvýšil vporovnaní s rokom 2003 o 13, tak matematika jednoducho nepustí: próze holdujúci Slováci vydali vroku 2004 o23 kníh viac ako vpredchádzajúcom roku. Opäť sa tu nástojčivo vynára otázka, pre koho píšu slovenskí prozaici, keď čitateľské prieskumy tvrdia, že zo slovenskej literatúry sa číta najmä klasika, keď sporadicky uverejňované rebríčky najčítanejších slovenských diel nasvedčujú, že ľudia čítajú celkom iné žánre než slovenskú prózu, akeď cez elektronické médiá, ktoré sú dnes už celkom jednoznačne monopolným výrobcom každej masovejšej popularity, prejde iba niekoľko prozaických titulov, ak vôbec prejde. Tento stav môže uduší citlivejšie vnímajúcich aktuálny status literatúry oprávnene vzbudiť pocity hlbokej depresie. No doštatistikujme sa, lebo, ako azda uvidíme zďalšieho, slovenská próza je podľa intenzity depresie, napriek všetkému predsa len najcitlivejším elementom našej prítomnosti. Takže slovenskí vydavatelia vydali vroku 2004 celkom 79 prozaických titulov (tento počet si zo známych dôvodov nenárokuje na úplnosť akonečnosť). Románový charakter má 24 titulov, takmer taký istý počet (23) dosiahli zbierky poviedok, novela je napodiv zastúpená iba 6 titulmi, 8 titulov predstavujú rozličné texty prozaického charakteru snevyhranenou žánrovou štruktúrou, 2 tituly obsahujú texty zborníkového typu, 3 tituly povestí a11 titulov sú reedície (klasika 4, žijúci klasici 6, mladší autori 1). Jeden románový titul vyšiel dokonca rovno vangličtine. Na slovenskú literárnu scénu prišlo 14 prozaických debutantov (niektorí znich majú za sebou debuty vpoézii, literatúre faktu alebo tvorbe pre deti amládež), zktorých traja siahli hneď po románe. Odhadom sa dostávame ku konštatovaniu, že produkcia slovenských prozaikov za rok 2004 sa vyšplhala na úroveň približne 15 tisíc strán, čo pre čitateľa sambíciou prečítať ju celú znamená prečítať každý deň vroku asi 42 strán, na čo by potreboval približne dve hodiny denne.
Isteže, dnes keď masové médiá anemenej masové bulvárne magazíny ohurujú potenciálneho čitateľa novými ačoraz sofistikovanejšie vyklonovanými ponukami hybridov vyžadujúcich čoraz masovejšieho konzumenta, bolo by bláznovstvo chcieť dokonca iod profesionála, aby každý deň prečítal štyridsať strán textu, oakom sa už nesluší hovoriť ani vkrčme, nieto vtrendovej spoločnosti. Ale veď to ani nikto nežiada! Dokonca iliteráti, ktorí sa písaním živia, sa zo svojho písania vysmievajú aposielajú literatúru do starého železa: ich diela akoby ani nepoznali ušľachtilejšie posolstvo ako posolstvo osmrti literatúry zaobalené do všakovakých exkrementov, nevábnych výlučkov apavučín. Isteže, možno to robia len preto, že je taká doba, ale aj tak je nevídanou absurditou, že práve vtakej dobe sa literatúra množí ako chren vzáhrade po nebožtíkovi, ktorého dedičia majú ztoho taký náramný plezír, že sami neodolajú nutkaniu rozmnožovať ho. Do literatúry si srovnakou chuťou kopne nielen Kolenič, ktorý vie, očo ide, ale aj hocijaký navoňaný bos, ktorý tiež vie, očo ide, ale len vtedy, keď vdyme spálenísk zaňuchá vábny pach peňazí. Nevídanejšdz absurditou je už len bulvár vspojení sdostihmi reklamných agentúr, médií ašdzbiznisu, ktorých píplmetre merajú ľudí na metre. Asi preto po nej so závisťou poškuľuje každý ambicióznejší spisovateľ aasi preto sa jednou znajvýraznejších čŕt prozaického zápasu uplynulého roka stal ťah na túto bránku. Talentovanejší pritom robia piruety, netalentovaní sa, akože ináč, bezostyšne hrnú kcieľu apália zkaždej pozície priamo na delohu. Pravdepodobne preto na každej ztých pätnástich tisícstrán drieme zakomplexovaný pimprlík snívajúci o príležitosti narásť do veľkosti, keď nebude musieť brať na nikoho ohľady, keď svet bude celý rozvzdychaný a keď sa všetky slobody prekrvia na rovnakú farbu, aby náhodou nebolo treba zvažovať, voliť alebo nebodaj ešte aj dačo zdôvodňovať a vysvetľovať. Apribližne na sedemtisíc päťsto stranách sa tento akt, neverili by ste, zavŕši veľkolepým ohňostrojom štiav ablýskaním blizien, prosto, víťazstvom subkultúry nad človekom ajeho pletkárskymi poetikami. Takže víťazstvo, prelomené tabu, zborené mýty. Koniec ilúzií, krach tajomstiev, debakel metafyziky. Pragma bytia, realita ničoty na pestrej palete komerčnosti. Zábavné, všakže? Tak prečo, dofrasa, slovenskú prózu nečítajú aspoň tí zakuklení rodoví nepriatelia, ktorí by znej mohli na svoj osoh vyčítať kadečo outajovaných traumách rodičov, incestoch otcov amaterí, očistných túžbach nafetovaných synov adcér? Prečo však nikoho nešokuje ani ten posledný výkrik semena padajúceho do nablýskanej tmy? Prečo každý chce byť spisovateľom, keď podľa seba vie, že čítať je to isté, ako strácať fazónu, topiť sa vlyžičke vody alebo prosto beznádejne starnúť?
Aviete, prečo je to tak? Neviem...
Napriek tomu mám radosť, že je toľko titulov, toľko strán aže na ich prečítanie treba toľko hodín. Je to dozaista drina bez bonusu útechy, ale čo už môže byť lepšie, ako tešiť sa ztoho, že niekto vie aj vtomto plazivom, naondulovanom, pregestikulovanom aprekričanom medzičase krásne narábať so slovom, dokonale štylizovať aumne komponovať, ikeď azda pozabudol, že slovom sa odjakživa i zabíjalo, trávilo, hýbalo masami a hranicami ríš, ale približne rovnako často aj hladkalo, premýšľalo amodlilo. Napokon, nie všetko sa nečíta. Je tu Keleová-Vasilková, sú tu Matkin,Doktorov, Filan. Je to zlatá hviezda na čele tejto absurdity alebo najprirodzenejšia prirodzenosť? To je otázka! Ak by mala zostať vplatnosti druhá časť tejto dilemy, mohlo by to znamenať, že svet aživot aspoločnosť ajednotlivec sú niečo úplne iné, ako sme si mysleli doteraz. Ak však platí to prvé, potom je najvyšší čas prestať skúmať začarované kruhy ahľadať inde alepšie.
Dobrou správou pre literatúru bol každý zdoterajších siedmich zborníkov víťazných poviedok zo súťaže Poviedka. Výber ôsmeho ročníka súťaže pod názvom Poviedka 2004 (Koloman Kertész Bagala, L. C. A. Publisher Group, ďalej len L. C. A.) prináša 9 poviedok autorov zo723 súťažných prác (z víťazov chýba Agda Bavi Pain), zktorých štyria majú za sebou prinajmenšom debuty, dvaja prekročili päťdesiatku. Vrátane Ballovej štandardne sebatrýznivej „rodinnej“ poviedky serotickým podložím apresahom do politiky akoby sa všetky čísla zborníka zhodli na potrebe rehabilitácie príbehu. Autorskí rozprávači (Ľubomír Foltán, Tibor Havlík, Karol D. Horváth, J. S. Jankin, Jaroslav Klus, Ivana Lacková, Barbara Pribylincová) ho rozprávajú takmer tradične, bez vybočení zrealistickej vecnosti, sdedinskou dôslednosťou, s väčšdz či menšdz dávkou humoru. Magickým smerovaním sa vyznačuje iba poviedka Petra Krištúfka Embryo. Zo zborníka však sotva možno vyčítať nejaké nové trendy alebo nebodaj prevratnejšie koncepty písania prózy.
Druhá zborníková kniha snázvom Sex po slovensky apodtitulom – Dvojpohlavná poviedková antológia osexe (Ikar), ktorej iniciátorom, zostavovateľom ijedným z autorov je Dušan Taragel, očividne chcela byť bombou, literárnou i spoločenskou. Stala sa ňou doistej miery iba vtom druhom pláne. Akoby naschvál, vzápätí po nej vyšlo vtomto roku toľko eroticky resp. sexuálne nadupaných kníh, akoby za prezidenta nezvolili Gašparoviča, ale samého Erota, aštátnou doktrínou sa stala bezuzdná samopaš, ktorú si môžu prečítať aj slušniaci, ak, pravda, majú slovník škaredých slov (mimochodom, nemá slovenská literatúra problémy sčítaním preto, že neexistuje poriadny slovník slovenských vulgarizmov, ktorý bude treba rozhodne vydať?). Kniha sa dobre predávala, ale čo si znej vyčítali čitatelia, otom sa hovorilo už menej. Zliterárneho hľadiska časť zdevätnástich autorov potvrdila svoje spisovateľské kvality, druhá časť ukázala, že je schopná na štandardnej úrovni napísať čokoľvek, tretia časť jednoducho zhorela. Mimochodom, skúška sexom dopadla približne rovnako aj pri ostatných knižkách. Takže základné poučenie: ak chceš byť naďalej zaujímavý nepíš, čo ti kážu písať, ale radšej predstieraj, že tie najobyčajnejšie veci sú pod tvoju úroveň – staré panny ťa neprestanú obdivovať amladé si aj tak spravia po svojom. No vážne: najlepšími číslami zborníka sú poviedky Igora Otčenáša aPetra Pišťanka. Prvý (poviedka Toto leto nebude ako každé leto) dodal vznešenosť vážnym veciam tým, že ich zironizoval. Druhý (Neva) zironizoval vznešené veci tým, že ich nastolil príliš vážne. Pritom voboch prípadoch ide okvalitnú iróniu, ktorá vie ohmatať pevné tvary iladné krivky oveľa majstrovskejšie ako všetky údy mesiášsky sa tváriacich antihrdinov urputne presviedčajúcich svojho čitateľa, že pred sexom ipo ňom bolo aostane iba zatmenie slnka. Darmo, sex vumení nie je hodinou fyziológie, ale náročným duchovným cvičením, trpko-sladkou rozkošdz, ako napokon všetko, čo vživote stojí za niečo, hoci vtomto prípade hovoríme oliteratúre, nie oživote. Isteže, zborník má i poviedky, ktoré sex bezprostredne spájajú spolitikou (Peter Šulej), ktoré rozťahane psychologizujú (Lucia Piussi), zktorých smelšie či nesmelšie, ale srovnakým čarom nechceného vytŕčajú rožky feministické idey (Vanda Feriancová, Denisa Fulmeková, Zuzana Gindl-Tatárová, Jana Juráňová). Hlbokomyseľných kreatívnych pánov (Vlado Balla, Peter Krištúfek, Marek Vadas – Eman Erdélyi, Pavol Weiss, Rado Olos, Peter Macsovszky) ipolemicky nabrúsené dámy však ďaleko predčí ohnivá Uršuľa Kovalyk (Šíč첹) alebo insitná Dana Závadová (Sme len my anaše pohlavia), ktoré očividne väčšmi milujú autenticitou poznačenú skúsenosť ako tézy aobjednané témy.
Ako všetko aj odpoveď na opäť aktualizované volanie po románe je ambivalentná. Dvadsaťštyri pokusov oromán skôr dokazuje, že vsúčasnej poznávacej abytostnej situácii človeka nie je možný. Na jednej strane máme vrcholne poctivú skúšku tohto žánru zpera naslovovzatého literárnovedného odborníka anespochybniteľne talentovaného prozaika Stanislava Rakúsa, na druhej strane fresku epizujúceho historika Andreja Štiavnického. Prvý sa už po druhý raz potrápil srománovou generačnou autovíziou, avoboch prípadoch dospel ktvaru, ktorý držia pokope celkom iné než románové princípy. Druhému sú románové princípy vzdialené približne tak ako románový talent, apreto jeho románové odhodlanie spočíva najmä na ukladaní beletrizovaných historických segmentov na mýtické telo úbohej grófky Bátoričky. Románom vpravom zmysle nie je ani tematizovaný ženský príbeh Táne Keleovej-Vasilkovej, ale ani pikareskná mafiánska feéria pseudonymom maskovaného doktora Petra Doktorova či melancholická hra o lete, láske asexe ďalšieho úspešného pseudonyma Maxima E. Matkina. Románový ráz nespadol zneba ani Bohušovi Bodaczovi napriek tomu, že sa, podobne ako Anton Baláž, cez mieru usiloval zatraktívniť prostredie, namiešať chlapácke tajomstvá zosvedčených príchutí slovenského undergroundu avystaviť na verejný obdiv všakovaké polohy sexu. Teoretické príručky hovoria, že román musí mať dej, rozprávača ipostavy aprostredie, vktorom sa dej, postavy irozprávač polyfonicky realizujú. Prax slovenského literárneho vývinu však potvrdzuje, že všetky tieto rovnocenné zložky zabezpečujúce románovú pluralitu sú vsúčasnom slovenskom románe prinajmenšom potlačené na účet zvýrazňovania subjektivity. Zoprávneného strachu pred ideologizáciou asociologizáciou si slovenský prozaik dobrovoľne zúžil svoj obzor na to, čo sa dá vidieť cez subjekt: skutočné je len to, čo sa odohráva vsubjekte, ostatné je virtualita, navyše sprostredkovaná cez texty, teda cez nedôveryhodnú kultúru. Tu autor realizuje vlastnú slobodu islobodu rozprávača apostáv. No keďže román je predovšetkým ovzťahoch medzi subjektom asvetom, resp. medzi vyzretými subjektami askonkrétneným svetom, sloboda ako eminentný predpoklad románového tvarovania stráca zmysel astáva sa väčšmi beztvarou otvorenosťou než slobodnou vôľou, ktorej rozporuplná sila podmieňuje silu románovej výpovede. Lenže román nemôže existovať bez tvaru. Takisto ako nemôže existovať bez metafyziky. Takže mnohí chytráci apriórne opovrhujúci románom apritom nevediaci odolať jeho zvodom, si túto dichotómiu románu fungujúcu na princípe hry paradoxov značne zľahčili: príbeh, cestu kexistenciálnej zložitosti, nahradili jednosmerkou kposteli, určitosť bytia ohraničili slobodne kopulujúcim subjektom apoznávacou bezradnosťou, ana miesto metafyzického tajomstva dosadili zlopovestnú mafiu, ikonu nepreniknuteľnosti moderného sveta. Je potom prirodzené, že v románových kreáciách chýba racionalitou podložená sloboda naúkor pragmatickej krátkozrakosti aprozaická odvaha sa nezriedka meria vyzývavou hlúposťou otupených hrdinov konajúcich pod taktovkou alibistického rozprávača. Summa summarum: slovenský román potrebuje viac slobody, ktorá by mu však bez kvalitnejšieho poznania bola nanič. šٰ záložné riešenia či absolutizácia niektorých vedú iba kčiastkovým výsledkom alebo rovno kdeformáciám.
Nazdávam sa, že práve Nenapísaný román Stanislava Rakúsa (L. C. A.) je najpregnantnejším obrazom tohto tvorivého sváru: autor hľadá autora (P. Zajac) strateného na bludných cestách literatúry, ktorá si vytvorila mimikri, lebo si nevedela nájsť miesto vneslobode oberajúcej ho omožnosť činu. Rakúsov rozprávač, bývalý vysokoškolský pedagóg zpolitických dôvodov zastrčený do divadelnej dramaturgie, sa dobrovoľne vzdáva kompetencie vyrozprávať otom román adeleguje ju na postavu, oktorej rozpráva, ako píše román, čo sa nedá dokončiť. Atak vzniká akýsi nekonečný príbeh ztisíc ajednej noci, vktorom rozprávačsky šeherezád Dušan Sakmár rozpráva otom, ako píšu román jeho náhradníci. Na rozdiel od Šeherezády však nikto svoj príbeh nedokončí, lebo keby sa tak nebodaj stalo, potvrdilo by sa, že svet je plný zmyslu a celistvý rovnako ako človek vňom. Bolo by to neprípustné, pretože práve oná necelistvosť bola generálnym motívom na písanie románu. Rakús teda súradníckou presnosťou pozorného kronikára avážnosťou kafkovského komentátora zachytáva situáciu za situáciou, skryte alebo otvorene sa znej vysmieva, rovnako skryte alebo otvorene sa do nej vciťuje adáva vciťovať sa svojim postavám, aby nakoniec túto mraziacu absurditu ponúkol čitateľovi ako náhradu za generačnú víziu socialistických sedemdesiatych aosemdesiatych rokov minulého storočia. Práve táto celistvá absurdita, neroztrhaná politickými explicitami anenarušená činmi, ktoré by ju posunuli do pozície menejrozmernej racionality, je hlavným románovým aktérom ajej plazivá hmatateľnosť je výsledkom synergie všetkých románových zložiek: rozprávača, postáv, príbehu iprostredia. šٰ sú nenaplnené, ale ich symetria vysiela zvláštne vlny.
Už názvom Pomsta (L. C. A.) negatívne vymedzený hrdina knihy Pavla Weissa je tak trocha rodným bratom Rakúsovho Sakmára, preneseným do odesať-pätnásť rokov mladšieho reálu, čiže do bezprostrednej súčasnosti. Bohom ispoločnosťou zabudnutého knihovníka so spisovateľskými ambíciami („jeho život abankové konto sa začínajú podobať“) opustí frajerka kvôli bohatému bossovi, čo je preňho výzva kčinu – pomste. Trocha netradičné je, že budúci autor sa chce identifikovať s pomstou nie na nevernici, ale na zazobanom úspešnom zbohatlíkovi: po tom, čo si vylepší imidž lukratívnym zamestnaním vreklamnej agentúre, mu odťahuje autá, hackuje účty, anakoniec mu na ceste do Thajska podsunie drogy. Avšetko sa, vrátane možných riešení, zapisuje do románu v románe, nevynímajúc nečakané zavŕšenie dvojpríbehu, ktorý však napokon tiež ostane otvorený. Weiss síce svoj zdvojený príbeh udržiava vnapätí, ktoré by sa mohlo skončiť úspešnou katarziou, ale zpodobných dôvodov ako uRakúsa sa nijaká katarzia nekoná: nevie sa, čo je dobro ačo zlo, aideologizovať ani moralizovať sa vrománe nepatrí. Takže opäť sa tu konfrontuje realita svirtualitou anerománová neuzavretosť, ktorej dal autor prednosť pred racionálnou uzavretosťou, je výrazom intelektuálnej skepsy živenej ironickými podtextami. Takže Weiss nevyriešil dilemu, či je lepšie byť zazobaným zbohatlíkom alebo hladným spisovateľom, iba kultivovane potvrdil, že erotika amafiánske tajomno sa stali neodmyslitenými zložkami našej prózy, ikonami, ktoré nahrádzajú sociologickú prenikavosť iintuitívnu vzburu proti ubíjajúcemu existenčnému pocitu.
Rakúsov román so svojou kreatívnou serióznosťou pravdepodobne nemožno porovnať snijakým minuloročným výkonom intelektuálne orientovaného prozaika. To isté však zrejme platí aj o vášnivom romániku Ivana Koleniča Daj zbohom básneniu (Vydavateľstvo Slovart), ktorý je vlastne bytostným básnickým vyjadrením Rakúsovho problému. Kolenič sa už netrápi shľadaním nenájditeľnej identity: jeho hrdina so smiešnym menom Arthur Nah je priam stelesnením smrti poézie, ktorú iní len nesmelo proklamujú aktorú svet brutálne uskutočňuje, ba ižije. PreKoleničovu mŕtvolu kvasiacu všetkými duchovnými šťavami unikajúceho storočia, ktorá sa predsa len kamsi chce schovať, nielenže niet miesta vo vyprázdnenej skutočnosti premenenej na agresívnu, smilniacu a zabíjajúcu fantazmu, ale jej „nežná povinnosť podávať svedectvo ozmiznutom raji básnikov“ je pre jednoznačný svet dôvodom na hrdelné nepriateľstvo. Koleničova expresívna metafora teda rozpráva príbeh plný expresívne vyjadrených paradoxov ozmiznutí akejkoľvek identity (už nie je možná vzbura, a teda ani poézia), ktorý je apokalyptickou víziou dôsledkov tohto deficitu.
Sotvorenosťou príbehu a nemožnosťou napísať román kalkuluje viacero autorov, no táto téma často svedčí aj oneschopnosti autorov komplexnejšie sa zmocniť nejakého problému auprednostňovať radšej ľahšie riešenia než skutočne tvorivý zápas ovýchodiská zo slepých uličiek. To je napríklad prípad románika Petra Bilého Démon svätosti (Slovenský spisovateľ), kde sa nečinný kláštorný dezertér spísmackými ambíciami pokúša svoje vystrájajúce libido zdôvodniť priam filozoficky, ale svoje románové poblúznenie uzatvára tým, že „nedokážem písať otom, čo naozaj žijem“. Nuž, aspoňže takéto priznanie. Zapisovaním do „zošita smodrým obalom“ uľavuje svojmu deficitu identity. Aj manželským životom aneschopnosťou bytostnejšej komunikácie „rozpoltená, rozštvrtená, rozdrvená na omrvinky“ hrdinka románového debutu Ѳž첹 (L. C. A.) Daše Čejkovej reparuje svoju identitu. Svedčí to však rovnako otom, že naša próza je priveľmi závislá od „metatextov“ aod toho, čo už bolo napísané, ačo sa nedá prekonať len chcením byť spisovateľom. Do tejto línie možno zaradiť aj prozaicky zrealizovaný scenár Silvestra Lavríka Vila Lola (L. C. A.), ktorý je tiež „identifikačnou“ retrospektívou jednotvárnosťou deptanej ženy, triezvymi výrazovými prostriedkami dokumentujúcou stav po láske, keď namiesto nej nastupuje plazivý strach asvojou deštrukčnosťou zacláňa možnosť vidieť svet aseba nejakým vzrušujúcejším avrúcnejším spôsobom.
Kým človek neprečíta „mafiánsky román“ Petra Doktorova English is easy, Csaba is dead (Vydavateľstvo Slovart), neuveril by, kakej serióznej dokonalosti vie slovenský prozaik doviesť persifláž reality. Veď určite sa nájdu slabšie nátury, čo sa zamilujú do sympatického rozprávača Eda Štartéra, výkonného člena mafiánskej rodiny, aradi mu odpustia všetky tie potoky krvi, vystrelené mozgy, telá rozpustené v kyseline aoplzlé slová, bez ktorých sa ťažko zaobísť pri výkone mafiánskej misie. Doktorovov sugestívny rozprávač je prinajmenej taký dobrý ako Samko Tále, pozná miery iváhy slova, vie manipulovať spostavami, dokonale sa vyzná vglobálnej stratégii iv detailoch anebojí sa ani sexovať, ani držať jazyk za zubami. Edo je Slovák ako repa, hoci nevie pravopis ado jazyka sa mu pletie všakovaká neslovenská lexika. Pokiaľ ide obystrosť videnia, Edo naozaj nie je žiadny intelektuál, zato dovidí za každú stenu textov, nech by bola hocaká hrubá. Má však jednu nadnormálnu vlastnosť, ktorú má len málo literárnych hrdinov: svojou existenciou popiera samého seba. Nie je to od neho obeť, ktorou by zaplatil za to, že slovenské pravdy sa doňho usadili ako podkožný tuk, je to iba dôvod položiť po tom všetkom potmehúdsku otázku: „Maj nejm is Petar. Vots jór nejm?“ Mimochodom, tak voľajako sa voľakedy spytoval aj Čechov, ktorý bol ináč tiež veľmi vtipný a veselý.
Keby román Nežná volavka (Slovenský spisovateľ) nenapísal Anton Baláž, ale javiskovým pechorením poučený doktor, určite by sa vňom nestretlo toľko voskových figurín ako vmúzeu madame Tussaud: mníšky, boháči azbohatlíci, skrachované talenty, prostitútky, drogoví díleri, grázli všetkých kalibrov. Nežná dedinská novicka („Zachrániť jednu stratenú dušu je viac ako prísť ovšetky poklady sveta.“) by medzi touto veľkomestskou zberbou rozhodne neprišla osvoj balík určený na opravu kostola, nafetovaný Spidi by ani nepomyslel na hudbu asúcitná prostitútka by sotva „fajčila niekoľkými pevnými arýchlymi pohybmi úst“. Prosto, všetko by bolo ináč, ale celkom určite by bolo menej akčnosti a viac oslobodzujúcej srandy.
Ak je román Bohuša Bodacza Polnočná žena (Ikar) „magickou metaforou súčasnej slovenskej spoločnosti“, ako sa píše na záložke, tak akiste len preto, že itie najšľachetnejšie predstavy sa môžu ľahko zmeniť na totálne zhnusenie. To sa prihodilo aj Bodaczovej knihe nesmierne bohatej na deje acitové zlomy, členitej na rozprávačské postupy, úrodnej na postavy zatratencov anavyše koketujúcej sezoterikou. Príbeh mladej dvojice začínajúci sa láskou, pokračujúci mnohými súložami akončiaci niekoľkými ohavnými smrťami, zaznamenaný spredu vdenníku hrdinky izozadu vovyšetrovateľskej retrospektíve, je však predovšetkým názornou ukážkou, čo sa stane, ak sa autor dá uniesť svojimi románovými fantazmami astratí kontrolu nad kvantitou ikvalitou jednotlivých románových zložiek. Stane sa románová katastrofa, ktorá napokon nemá nič spoločné skatastrofickým posolstvom, ktoré zrejme mal autor na mysli, keď sa púšťal do písania. Je vnej pozbierané všetko, ale máločo medzi sebou ladí, jednotlivosti sa prekrikujú akoby si silou-mocou chceli vykričať právo na nezriadený život. Tak to však býva aj vbezobsažnom gýči.
Iné kafé je druhý román pseudonyma Maxima E. Matkina Láska je chyba vprograme (Vydavateľstvo Slovart). Usadenosť románového rozprávania vintelektuálnom prostredí zlatej bratislavskej mládeže je predovšetkým zárukou, že bujaré deje krútiace sa okolo lásky, erotiky asexu budú mať vždy prinajmenšom hodnotu decentného bulváru, čo im, prirodzene, nemôže uškodiť, keď im už zrovna nepridá. Na to, čo Bodacz vykričal príbehom apostavami, stačí Matkinovi jemný náznak, ironický záder, duchaplný bonmot. Svet tu je ďalej nevtieravo rozdelený na mužský aženský avzťahy dostredivo rámcuje rodina diferencovaná podľa oveľa jemnejších kritérií. VMatkinovom románovom svete sa nemôže stať nič nepredvídané anemá doň prístup čokoľvek, čo by organicky nezapadalo do tejto zjednotenej rozporuplnosti. Bulvárne smerovanie navyše podporuje aj istá melanchólia neuskutočnených, ale stále prítomných lások, ktorá si pradie svoju slastnú nudu. Vrománe je stále teplo, hoci jeho deje priam kopia vychladnuté lásky. No napriek tomu, že román sa už názvom deklaruje ako román oláske, je rovnocenne aj románom ovzťahoch, ateda aj ospoločnosti shistóriou iperspektívou. Avtom je základný rozdiel od ortodoxných skeptikov igýčiarov. Okrem toho samozrejmou súčasťou jeho obrazotvornej výbavy je irónia, ktorá môže kadejaké príliš vážne smiešnosti obrátiť naruby.
Recenzia knihy Denisy Fulmekovej aPetra Macsovszkého ٰdzá (Kalligram) má kafkovský názov Slobodný opis jedného zápasu (Pavel Malovič) avtitulku článku Zuzany Belkovej sú slová zavtipkovať apoklebetiť. Anavyše, obaja autori sa hrdo hlásia kbulváru. Napokon, prečo nie, veď reality šdz nerobia prví a od bulváru sa možno kadečomu priučiť. Okrem toho, že aj bulvár je len človek, je aj zmytologizovanou pravdou tak ojedincovi, ako ospoločnosti. Takže ďalším mýtizovaním či demýtizovaním bulváru možno literatúru tiež priviesť na nové myšlienky. Nie som si istý, či práve toto mali na mysli autori, ale rozhodne mi je proti chuti adjektívum slobodný vnázve recenzie. Veď autor musí mať vtele namiesto krvi samé sado, maso ainé príbuzné perverzitizmy, ak sa rozhodne voyeursky sprevádzať kolegu literáta či intelektuála po jeho krčmových peripetiách ijeho najintímnejších fantazmách atúto pozorovateľskú polopravdu, hoci aj so zmenenými menami napokon zverejniť. Akáže sloboda! Škandál, to áno, ale ako možno dakoho škandalizovať slobodne? „Za každou literatúrou musia byť silné emociálne impulzy. I keď si nemyslím, že ٰdzá je vysoká literatúra, hybným mechanizmom je určite emocionalita“, tvrdí Macsovszky. Mne tá emocionalita, priznávam sa, akosi unikla, ak za ňu nemám pokladať úškľabok presýteného zlomyseľného satyra, ktorý sa na mňa škľabí spoza každého riadka avôbec na ňom nebadať šantivú bulvárnu bezstarostnosť. Zato ma dobre napálil. Aj to ešte patrí do literatúry? Je to bulvár pre snobov, mojsejovčina, ale aj tak: načo, preboha, snobi potrebujú bulvár?
Ateraz budú nasledovať už len poslušnejšie romány aromániky.
Téma druhej prozaickej knihy Bystríka Šikula Vôňa santalového dreva (Vydavateľstvo Matice slovenskej) budí predovšetkým zvedavosť: čo chce nájsť zrelý takmer päťdesiatnik na študentskom internáte? Adruhé špecifikum: tradičný jednoaspektový rozprávač splývajúci shlavnou postavou. Je to autorovo naschvál namierené proti presile postmodernej inšpirácie vnašej próze? Možno by aj bolo, keby bolo dôsledné azavŕšilo sa nejakou mnohoznačnou nezavŕšenosťou. Jeho hrdina je donjuan zkonca sedemdesiatych rokov aako všetci jeho literárni bratia ion sa bojí pekla. Dievčatá ho však priťahujú oveľa väčšdz silou než strach, čo ho od nich odháňa. Úzkostlivo sa pozoruje (takmer ako Rakúsovi vyprázdnení stroskotanci) a vyhýba sa pokušeniam, aby napokon vždy osudovo upadol do nového hriechu: hriech sa stáva jeho údelom. Rozprávač má však vzábere aj spoločenský rozmer: vňom dominuje režimistický profesor, ktorý do hrdinu zasieva iný druh strachu. Takže strach zvonka sa kompenzuje potrebou lásky, ktorá sa transformuje zas len na strach: začarovaný kruh, zktorého niet úniku. Škoda, že Šikula túto líniu vyprázdňovania človeka strachom nesledoval srakúsovskou dôslednosťou ajej románovú integritu narušil neveľmi strategickým rozprávačským hýrením amoralitnými motiváciami. Šikulov erotizmus je však jednoznačne estetický.
Táňa Keleová-Vasilková prišla hneď sdvoma románmi: Tichá bolesť aCukor asoľ (Ikar). Autorka by sa zrejme urazila, keby sa onich hovorilo ako obulvári. Anemala by sa prečo, lebo sama priznáva, že názov pre druhý vymyslela sedemročná dcéra. Veď si, bez veľkých ambícií aveľkých ideí, spriada svoj príbeh ako vystrihnutý zbulvárneho časopisu aspriada ho veru zručne: nikomu ani nenapadne, že On aOna (Ľuboš aNora) sa nemajú rozísť kvôli jeho frajerke aže sa nemajú znovu zísť kvôli dieťaťu, ktoré zožiera smútok za rodičom. (To je emocionalita!) Situácia každodenného ženského zápasu oživot (v tom ioemancipáciu aoproblém čo nakúpiť, čo uvariť) spoľahlivo chráni autorku, jej rozprávača ijej postavy od oveľa väčších hlúpostí, ktorých by sa určite dopustili, keby chceli zmeniť svet na svoj obraz, alebo upadli do depresie zneuskutočniteľnosti tejto zmeny. To by ich románovo vygumovalo. Oni však románovo žijú aak do druhého dňa neumrú, bezpochyby stretnú čitateľov, ktorých potešia už len tým, že sú.
Sbestsellerovými ambíciami vstupuje na literárnu scénu aj Katarína Gillerová. Jej „školský“ príbeh snázvom Láska si nevyberá (Slovenský spisovateľ) zviazaný postavou láskou poranenej dievčiny stavia na humore, tajomstve idramatických rodinných traumách, aké poznáme zväčša len zkníh západných spisovateliek. Má všetky predpoklady osloviť rýchlo abezbolestne, zapôsobiť citovo ikatarkticky, vtiahnuť dôverčivého čitateľa do svojich pascičiek. Vybrúsenejšie pero ihlbší záber má dievčenský román Pauly Sabolovej Žabí kvet (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov), presviedčajúci pekným iduchaplným jazykom,dobre vystavaným príbehom asympatickou emocionalitou, ktorý naozaj nepotrebuje veľké deje, lebo je sám dejom.
Zložitejše myšlienky isofistikovanejšie peripetie vládnu v románe niekdajšej ponovembrovej ľavicovej političky Gabriely Rothmayerovej spríznačnou otázkou vnázve Tak očo ide? (Slovenský spisovateľ). Rothmayerová sa nebojí explicitne spytovať aotvoreným rozprávačstvom si aj explicitne odpovedať ako On aOna znášajú „rozvíjajúcí sa kapitalizmus“. Trocha predimenzovaný príbeh novinárky strocha nadneseným ženským aspektom odpovedá jednoznačne, že nie najlepšie, nie tak, ako píšu noviny, ale ani tak, ako píšu daktorí spisovatelia. Kritickosť nesnobskej odpovede je však vyvážená morálnymi detailmi azmyslom pre lyrickú krásu, ktoré sa ťahajú celým bodrým rozprávaním. Autorka si preto môže bez väčšieho rizika dovoliť byť sociálna, empatická, solidárna, hoci sa to momentálne nenosí anebadane sa to vytratilo izliteratúry. Jej silným tromfom je humor.
Mnohé ztoho, čo už slovenská literatúra nenosí, si priniesol Alexander Breiner vrománe Apartmán číslo 3 (Interart). Ambíciou referenčného príbehu sdlhými ačastými dialógmi je zrejme ukázať, že „každá doba má svojich nástenkárov, svojich povaľačov asvoje politické prostitútky“. Ukazuje to na životnej ceste strojárskeho inžiniera, ktorý sa z „nedostatkového socializmu“ prepracoval na úspešného manažéra kapitalistického podniku. Jeho príbeh sa prebíja cez príznačné dobové okolnosti asvojou pokojnou fakticitou ich kriticky glosuje. Zostáva však na úrovni osobno-spoločenského dokumentu bez výraznejších výbojov smerom kliterárnemu procesu.
Osobitnú položku minuloročnej produkcie tvoria historizujúce romány. Tak trocha paradoxne azda najčistejší románový tvar prezentoval Ivan Izakovič vdiele Biskup akráľ (Ikar), ktorý je „životným príbehom biskupa Bartolomého de Las Casas, nazývaného Ochranca Indiánov akráľa Karola V., zakladateľa španielskej línie Habsburgovcov“. Izakovič vie ako azda nikto vsúčasnej próze narábať shistorickou fakticitou, vie ju účinne organizovať ahlavne – vie jej nevtieravo podsunúť integrujúcu myšlienku. Jeho obraz španielskej konkisty videnej cez postavu humánneho biskupa je nielen hodnoverný a poučný, ale má aj svoje nesporné estetické kvality.
Vposledných rokoch prudko rozpísaný Juraj Bindzár sa vuplynulom roku predstavil románom Tanec nad mŕtvou slúžkou (román Ester) vexkluzívnej úprave (Orman). Už podtitul naznačuje, že ide omotív biblickej legendy sambíciou nadčasového posolstva. Román má netradičnú stavbu: je takmer faktografickou evokáciou historických udalostí zposlednej štvrtiny 19. storočia vo východoslovenskej obci Slovenská Nová Ves, ale autor častými rozprávačskými, expresívne ladenými vstupmi do postáv zvýrazňuje práve románovú fiktívnosť. Kapitoly románu sú poprekladané zrejme autentickou dokumentáciou (korešpondencia, archívne materiály) abásňami akoby zpozostalosti jednej zpostáv. Ústredným dejovým uzlom je protižidovský pogrom (1872) vobdobí zostreného maďarizačného útlaku rozpútaného všetkými smermi vládou Kálmána Tiszu. Bindzár rozkresľuje najmä totalitné aspekty maďarizačného útlaku, pričom mu nejde oideologizáciu témy, ale najmä oetický pohľad na totalitu sprevádzanú korupciou aduchovnou devastáciou jednotlivca a jej mnohoaspektové priblíženie vnímaniu moderného človeka. Vtomto zmysle je Bindzárov román tematickým unikátom slovenskej prózy.
Trilógia ozvrátenej čachtickej panej inajnovší román Andreja Štiavnického Vtieni smrti Alžbety Báthoriovej (Zavŕšenie osudu Anny Rosiny Listiusovej) je dôkazom, že bohatstvo avonkajšia príťažlivosť historického materiálu je len východiskovým predpokladom dobrého historického románu. Rovnocenným predpokladom je spisovateľský talent, ktorý si vie poradiť sjeho románovou organizáciou. Štiavnický stavil na deje acity. Vjeho románe však očividne chýba nielen jemnejšie nuansovanie historických postáv, ale ajich vytvarovanie do takej miery, aby sa mohli stať skutočnými nositeľmi dejov. Aj tu platí, že menej býva niekedy viac. Pre Štiavnického to znamená najmä šetriť slovami, obrazmi anajmä citmi alyrikou.
Pokusom o historický román je aj kniha Barónova čierna perla Konštantína Horeckého (Knižné centrum), ktorá je však len plošným zaznamenaním popravy Rómov vroku 1782 snáležitou dávkou pátosu. Románovo koncipované naturisticko-biografické rozprávanie Ľudovíta Didiho vknihe Príbehy svätené vetrom (Vydavateľstvo Slovart) je evokáciou skutočného cigánskeho milieu so sociálnymi ipolitickými paradoxmi dvadsiateho storočia. Prirodzený rozprávačský naturel uplatnila aj oneskorená debutantka Anna Antošová včitateľsky príťažlivom skúsenostnom románe Kavka zperiférie (Ikar) opovojnovej Petržalke abizarnom učiteľovaní. Vlastným emigrantským príbehom Viktória, neobzeraj sa...(Kolosseum) však neoslnila Alžbeta Sommerbauerová.
Ľuboš Jurík sa cyklom detektívnych príbehov zbratislavského prostredia Prípady detektíva AZ vytrvalo pokúšal vslovenskej literárnej realite konečne udomácniť a oživiť žáner detektívneho románu. Darí sa mu to sčiastočným úspechom. Ani jeho úvodný román edície Bratislavské krimi Choď za svojím snom (Albert Marenčin, vydavateľstvo PT) nemá matematicky presný pôdorys, anibrilantnú kazuistiku ajeho hybnou silou je „reportérstvo“ verne ukotvené vbratislavskom kolorite, vždy aktuálne reagujúce na skutočné kauzy akauzičky odohrávajúce sa v bruchu ina vizáži slovenského hlavného mesta abrániace novinárčinu ako údel iposlanie. Pokiaľ ide odej a jeho rozprávačskú prezentáciu, naozaj ide skôr ospoločenský román shistorickou patinou ako onaslovovzatú detektívku.
Výpočet dlhších prozaických útvarov uzatvára kniha Bernarda Brázdila Blízko konca sveta (Topas) strocha strnulo vyrozprávaným fantastickým príbehom zroku 2281, vktorom vesmír ohrozuje neidentifikovateľná sila, ale blížiaca katastrofa sa vďaka medzinárodnému kozmickému laboratóriu nekoná. Tak ako Brázdil nepriniesol nič nové pre žáner sci-fi, Peter Ďurkovský svojou surreaizujúcou nudou Utajený anjel (Knižné centrum) nepriniesol nič nové pre lyriku.
Apráve na tomto mieste sa žiada pripomenúť knihu Petra Macsovszkého Lešenia alaná (Kalligram). Nie je síce románom, ale na osemdesiatich stranách má niekoľko románov, ako tvrdí autor. Skutočne, vuvoľnených dvanástich textoch knihy je možno aj viac románov, ako vyšlo vroku 2004, ba možno sú tam aj tie. Vslobodovskej perspektíve sa tu hovorí, ako sa tvorí román, čo vňom musí byť, ačo zneho robí akt „medzi fikciou afinálnou akciou, prečo musí byť „devia(k)čný“. Vkaždom prípade Macsovszky vie toho orománe dosť asvojimi ironickými dvojsečnosťami dáva poza uši všetkým existujúcim itým svojim zamýšľaným románom, posmieva sa ich témam aproblémom, ale vzápätí tolerantne berie na milosť aj ich hlúposť. („Rozpor medzi pôvodnou predstavou avýslednou, fixovanou, predpokladanou je takmer nedefinovateľný“, veď román „nie je schopný byť ani len osebe“. )Ale vari už to, že myšlienkou na román mučí svoje myšlienky, nesvedčí otom, že sa bez neho sám nevie zaobísť? Aj to by mohol byť začiatok nového románu. Len kde vziať tú silu zistiť, čo si naozaj myslíme ačo skutočne cítime? Akde nájsť to iniciačné slovo, ktoré bude odpoveďou aj na túto otázku? Zatiaľ máme zo všetkého najviac irónie.
Amožno preto je kráľovským žánrom slovenskej prózy poviedka. Poviedka kraľovala vrozličných podobách, srozličným záberom, srozličnými výsledkami iroku 2004. Zhodou okolností sa na špici minuloročnej poviedkovej produkcie stretli všetky píšuce vekové skupiny azhodou okolností je ich najneodmysliteľnejším výrobným nástrojom irónia. Unajstaršieho Lenča má optimistickú podobu kritickej noblesy, unajmladšieho Krištúfka pulzuje niekde medzi vizualitou atakmer ezoterickou psychorealitou. Ustredne staršieho Puškáša je vmodelovaná do obrazu parodickej grotesky, ustredne mladších (Rankov, Kopcsay, Kovalyk) vyráža do útoku spoza dobre zorganizovanej textovej obrany. Zhodou okolností sa všetci títo autori pokúšajú zhmotniť svoje zložité myšlienky anejednoznačné pocity vzovretom príbehu, niekedy modelovom, inokedy vystuženom hutným rozprávačstvom. Poviedka naučila našich autorov šetriť rečami anebrať nadarmo veľké slová. Takisto ako vo väčších prózach, aj vpoviedkach to opticky vyzerá, že ich posadnutosťou je sex, hoci pozornejší pohľad by hravo zistil, že sex tu nie je vprevažnej miere samoúčelný, ale že je častejšie prirodzeným dôsledkom orientácie slovenskej prózy na subjektivitu aje okrem iného tiež ponukou cesty, po ktorej sa dá vyjsť ztemného bludiska prevráteného sveta na svetlo božie.
Ján Lenčo (1933) sa vknihe Hriech vTurecku (Knižné centrum) obsesívne vracia ksvojmu obľúbenému žánru prozaickej miniatúry, ale zároveň ikrozšafnému „kameníkovskému“ rozprávačstvu, ktorým voľakedy tak úspešne skarikoval najvážnejšie veci ideologickej doby. Lenčo prekvapivo moderne cíti aj súčasný svet aslučkami paradoxov ho núti kpriznaniu svojich veľkolepých obmedzeností.
Poučeným návratom sú aj poviedky Jozefa Puškáša zozbierané do knihy Freud vTatrách (Slovenský spisovateľ). Modelové príbehy sú tu však zväčša komprimátom traumatickej uzavretosti človeka, z ktorého však vpremyslených pointách priam vystreľujú znepokojivé pravdy ako napríklad v titulnej poviedke plnej iskrivých paradoxov („Končím tieto neučesané zápisky na začiatku zúrivej svetovej katastrofy, oktorej nik nevie, ako sa skončí. Národy vskutku zdvihli svoje hlavy avrhli sa na seba, kolektívne sa navzájom znásilňujú.“ Pravdaže, podobné „posolstvá“ možno brať srovnakou iróniou, sakou boli vyslovené. No boli raz vyslovené astali sa súčasťou možnej interpretácie vzťahu subjekt – objekt.
Nie náhodou 12 poviedok Petra Krištúfka (1973) zastrešuje titul Voľným okom (L. C. A.). Vizualizácia vnútorných labyrintov prostredníctvom pregnantného príbehu je pre Krištúfka prvým predpokladom ako „odfotografovať Boha“ (Siedme nebo). Jeho nečakané zvraty vykolíkované paranormálnou symbolikou nie sú ničím iným ako ustavičným presúvaním optiky na nové konštelácie vzťahov, vecí aich pohybu. VKrištúfkových poviedkach sa vraždí imiluje, ale všetko tu smeruje kslastnej katarzii, po ktorej môže nasledovať ďalšie mučivé „fotografovanie“, nová samota, ktorú možno nahradiť len hľadaním.
Vari „najpolitickejšie“ rozmery majú poviedky druhej knihy Máriusa Kopcsaya (1968) Stratené roky (L. C. A). Vo väčšine poviedok sú badateľne prítomné rakúsovské paralely prinajmenej vintenzite zachytávania onej činorodej javovej presnosti apregnantnosti, ktorá sa končí prázdnotou („Zvíťazila vsúboji nad sebou, aprehrala súboj so životom“ – Lietajúce topole). Kopcsay hľadá nielen subjekt stratený vsocialistickom „jednosmernom pohybe“, ale pod drsnou kožou svojho presného príbehu intenzívne zápasí s „bolestivou prázdnotou holého bytia“ (Mužotetka – recepty na chudnutie).
Do druhej knižky snázvom Travesty šdz (Aspekt) si „vlčica, ktorá svojím nespokojným vrčaním kradne spánok“ (Ján Litvák), Uršuľa Kovalyk (mimochodom, má aj rozkolísaný pravopis prvej časti pseudonymného mena nejaký travestitný podtext?) okrem nápadnej vervy priniesla ivyzretejší štýl apresnejšiu poetiku. Na rozdiel od chlapskej prekomplikovanosti sa ženské subjekty identifikujú najmä opozíciou kmužským, ktorá miestami vyúsťuje až do tézovitých feministických bonmotov. Jej hrdinky sa pričasto sprchujú, akoby chceli zo seba zmyť špinu konvenčných vzťahov, rodových predsudkov a deformácií a„vrátiť sa do svojho tela“ („Sme takí odporní, že sa nedokážeme nikdy nikoho dotknúť“). Jej drsné príbehy sa odohrávajú na pomedzí halucinujúcich predstáv areality, no rozhodne majú svoju silu iľahko zraniteľnú jemnosť. Poviedky Zuzany Grety Belkovej Mechanický gramofón (L. C. A.) sú vporovnaní sKovalykovou iste len nežnou lyrikou, no nesmelo sa načahujú za niečím podobným.
Azda najplnohodnotnejším poviedkarskym výkonom sa predstavil autor tretej zbierky Pavel Rankov, ktorému medzičasom prischol prídomok „magického“ prozaika. Najnovšia kniha Vtesnej blízkosti (L. C. A.) výrečne ukázala, že magické čary majú pôvod vcizelérskom tieňovaní pocitov moderného človeka, vmodernej skepse, ale ivôli povedať čosi podstatné opascách súčasného človeka či civilizácie. Rankovove prózy sú tak trocha encyklopédiou problémov, sktorými zápasí najtalentovanejšia špička slovenského prozaického peletónu. Vpodrobnostiach sa cez Rankovove poviedky prefiltruje celý náš svet sjeho sociálnymi traumami, konzumom, zvrátenosťou, krutosťou aneschopnosťou odpovedať na duchovné potreby, ale čitateľ to všetko dostane vdokonalom príbehovom balení, do ktorého má hneď chuť ak nie zahryznúť sa, tak aspoň sa riadne začítať. Až potom sa začne ono sebatrýznivé objavovanie pravostí anepravostí, onen namáhavý pochod od jednej radostnej dokonalosti knovým nedokonalostiam vytvárajúcim ľudskú totožnosť. Drobnohľad Rankovových próz previdí tiene itmy, špiny irozkoše, ale rovnako suverénne sa vie zacieliť na prízemné reality ivzdialené virtuálne svety. Rankovova zamatová irónia vie robiť skutočné zázraky.
Talentovanú zábavu založenú najmä na princípoch paródie prinášajú debuty Laca Keratu Mám sa... ačiernohumorné poviedky Michala Šveca Príliš málo paranoje (obe L. C. A.). Ďalší debutant, Michal Jedinák sa vzbierke Nie celkom rozprávky (Ivan Aľakša-Fantázia) uspokojil shumornou adaptáciou rozprávkových tém.
Napriek vysokému inteligenčnému kvocientu i„dekompozičnej“ bravúre pôsobia prózy Tomáša Horvátha vknihe Գپ챹á (L. C. A.) menej zábavne ako včase, keď stakou mierou objavnosti uvádzali na scénu slovenskú postmodernu. Darmo, paródia ostane vždy len paródiou avečné prevracanie antikvárnych príbehov len závislou hrou. Ak to niekoho uspokojuje, niet veľmi čo dodávať. Aj dokonalé rozprávačské slučky Jozefa Kollára zjeho štvrtej knihy Žena v koberci (Sofa) majú príchuť déjà vu. Do tejto kategórie patria aj ináč príťažlivé aremeselne dobre zvládnuté poviedky Kysučana Ladislava Hrubého Kráľovstvo na zemi (Knižné centrum).
Vysloveným sklamaním sú lekárske poviedky Vlada Haratíka vzbierke MUDr. Láska (Slovenský spisovateľ). Akoby vnich morality čoraz väčšmi vytláčali živé pulzovanie. Naivnými predstavami opróze ajej fungovaní sú poznačené poviedky Milana Gondu Život s. r. o. (Knižné centrum). Apri prózach Stanislava Hábera O (poviedky) má človek nutkavý pocit, že to autor nemohol myslieť vážne. Krátke texty Petra Farkaša-Žišku vknižke Hrad noci (vlastným nákladom) majú aspoň svoj osobitý duchovný rozmer.
Tradičnou, či menej výbojnou poetikou sa vyznačujú zbierky seniora Štefana Kasardu Hadí kamienok (Interart) aAnny Gajdošovej Jaskynné kresby (Interart).
Knihu poviedok Niekedy (AM) sa konečne podarilo vydať idlhoročnému pestovateľovi žánru fantasy Štefanovi Huslicovi. Ide odobré ainšpiratívne prózy, ktoré sú dôkazom, že tento žáner unás naozaj existuje.
Vprozaickom roku 2004 vyšlo 11 reedícií. Majú väčšinou charakter morálnej povinnosti našej súčasnosti voči klasike (J. Gregor-Tajovský, L. Nádaši Jégé, M. Urban), a nové vydania kníh L. Ťažkého, R. Slobodu, P. Jaroša sú iba symbolickým náznakom objektívnej, no unás úplne nesamozrejmej potreby systematicky vydávať najlepšie literárne diela súčasnosti, vlastnej každému kultúrnemu národu. Medzi reedíciami sme spocitmi uznania vydavateľovi zaznamenali aj čarodejný text I. Koleniča Ako zcigariet dym zroku 1996 (Vydavateľstvo Slovart), ako aj vydanie jedného znajlepších povojnových románov Amenmária – Samí dobrí vojaci od Ladislava Ťažkého z roku 1964 (VSSS) .
(2005)
