ղľáԾ
„Ten, komu nie je ľúto za rozpadom Sovietskeho zväzu, nemá srdce. Aten, kto by ho chcel obnoviť, nemá rozum," vravieval na západe oslavovaný av Ruskuzavrhovaný Michail Gorbačov, prvý aposledný prezident Sovietskeho zväzu.
Takmer sedem rokov bol pánom Kremľa. Práve on vypustil zfľaše džina zmien astal sa politikom, ktorý pokojnou cestou zmenil svet. Rozhodujúco prispel kukončeniu studenej vojny aktomu, aby viacero štátov znovu získalo slobodu v podobe práva na sebaurčenie. Tak oňom napísal János Zolcer vnezvyčajnej biografii Gorbačovove tajomstvá, ktorá vyšla koncom minulého roka vo vydavateľstve Slovart pár mesiacov pred smrťou Gorbačova. Súčasný vládca Kremľa Vladimir Putin, ktorý sa usiluje krvavo dobyť Ukrajinu, pohreb Gorbačova ignoroval.
S drzosťou novinára
János Zolcer, novinár, scenárista, producent, majiteľ firmy Zolcer TV, ktorý vroku 1986 emigroval zČeskoslovenska do Mníchova, sa môže pochváliť tým, že koncom 90. rokov mal odvahu či „drzosť“ nahovoriť Gorbačova, aby robil moderátora v jeho dokumentárnom cykle oľuďoch, ktorí koncom 20. storočia zmenili svet. Filmovali uGeorgea Busha, Helmuta Kohla, s Hansom-Dietrichom Genscherom sa vrátili na miesta, odkiaľ novinári kedysi vysielali do sveta správy, ktoré ohlasovali postupný koniec studenej vojny azánik tzv. východného bloku. „Získal som od neho to najdôležitejšie – kamarátstvo,“ povedal Zolcer pri nedávnej prezentácii jeho knihy vBratislave.
Gorbačovovu dôveru si získal už na začiatku ich spolupráce. „Som rovnako starý ako jeho dcéra, hovorím po rusky, pochádzam zvýchodnej Európy azároveň som mu povedal, že sa stými ľuďmi nechcem stretnúť len na jednu – dve hodiny, ako keby sme si chceli robiť selfie, ale najmenej na tri týždne. UBusha sme potom aj bývali a každé ráno nám urobil kávu,“ spomínal Zolcer. „Keď sa Gorbačov pýtal, prečo som si vybral jeho, povedal som mu, že mu chceme postaviť pamätník, ktorý sa nedá zbúrať. Digitálny. Podal mi ruku a povedal – vezmi papier aceruzku, nachystáme otázky, ktoré sa treba pýtať.“
Tajomstvá zo zákulisia
Mnohé ztajomstiev, ktoré mu Gorbačov povedal, Zolcer prezradil už vknihe. Je napísaná jazykom zrozumiteľným generácii, ktorá tú dobu nezažila. Je očloveku, ktorý vdetstve zažil chudobu ahlad, študoval, veril svojim snom olepšom živote pre všetkých, miloval svoju ženu, prechádzal ťažkými vnútornými zápasmi, ale dokázal prijať rozhodnutia, ktoré zneho robili nielen politika, ale predovšetkým štátnika. „Svet sa radoval amňa bolela hlava ztoho, ako upokojím politbyro,“ prezradil Gorbačov Zolcerovi ako sa cítil vjúli 1990 po tlačovej konferencii sHelmutom Kohlom, keď spoločne oznámili znovuzjednotenie Nemecka aKohl hneď aj to, že Nemecko zostane členom NATO.
Zolcer pozná tých tajomstiev zo zákulisia viac, ale – ako povedal pri prezentácii – „veľa vecí je takých, pri ktorých ma Gorbačov poprosil, aby zostali tajomstvom“. Podstatne dramatickejšie ako vknihe však opísal situáciu, keď bol Gorbačov srodinou včase pokusu opuč vauguste 1991 väznený vštátnej vile na brehu Čierneho mora. Členovia KGB, ktorí sa snažili prinútiť Gorbačova, aby podpísal abdikáciu zo zdravotných dôvodov, si zobrali za rukojemníčky jeho vnučky avyhrážali sa ich smrťou. Raisa, Gorbačovova žena, dostala infarkt. Stým – podobne ako stankami vuliciach Moskvy – pučisti nerátali.
Gorbačov mu rozprával aj ojadrovom kufríku, ktorý si Boris Jeľcin pri Gorbačovovom odovzdaní moci osobne neprišiel prevziať. Vtedy mal tri tlačidlá akufríky boli tri – na odpálenie rakety bol nutný súhlas troch ľudí (generálneho tajomníka strany, ministra obrany aveliteľa generálneho štábu). Putinov jadrový „kufrík“ je iný. „Keď som pred piatimi – šiestimi rokmi sedel sGorbačovom adošlo na to, povedal: Vieš, aký je teraz jadrový kufrík? Zobral zo stola mobil aukázal ho. Avieš, v čom je najväčší rozdiel? Je tam len jeden červený gombík.“
Chvála za to, čo vedome neurobil
Gorbačova ako 37-ročného ovplyvnila návšteva Československa vroku 1969, rok po invázii vojsk Varšavskej zmluvy astretnutie so zamestnancami Zbrojovky Brno. Tí sa návšteve obrátili chrbtom. Veľa sa otejto návšteve so Zolcerom rozprával. Vtedy „som prvý raz pochopil, že my Sovieti robíme niečo veľmi zle,“ povedal mu.
„Sovietski vodcovia boli presvedčení, že im patrí moc, že im patrí všetko. Preto, keď som začal vracať jednotlivým štátom právo na sebaurčenie, hovorili, že rozbíjam Sovietsky zväz. Ale veď ten ani nebol náš. Vrátil som jednotlivým národom len to, čo sme im predtým vzali,“ citoval ho Zolcer v knihe.
Podľa Zolcera mnohí, ktorí dnes vo východnej Európe spochybňujú Gorbačovove aktivity, ho hodnotia len na základe toho, čo urobil, ale to, čo „vedome neurobil“ prehliadajú. Napríklad aj to, že keď mu komunistický vodca východného Nemecka Erich Honecker volal pred pádom Berlínskeho múru ažiadal ho, aby poslal vojská, Gorbačov povedal - Nie, zakázal som im, aby vyšli na ulicu -apoložil telefón. Alebo, že odmietol vojenský plán rumunského diktátora Nicolaea Ceaușescua v júli 1989, ktorý žiadal potrestať Maďarsko aPoľsko, lebo „zišli zo socialistickej cesty“.
Nositeľ Nobelovej ceny za mier sa doma veľkého uznania nedočkal. „Šťastní reformátori neexistujú,“ povedal Zolcerovi. Aten konštatuje: Aj dnes by sme veľmi potrebovali nového Gorbačova.
Daniela Balážová
Na fotografii János Zolcer (v strede) pri prezentácii svojej knihy vBratislave. Foto: Zuzana Drábeková
János Zolcer: Gorbačovove tajomstvá
Preklad: Jitka Rožňová
Bratislava: Slovart, 2022
