ղľáԾ
Laco Novomeský: Básnické dielo, LIC 2005
Pri príležitosti storočnice narodenia Laca Novomeského /1904 – 1974/ vydalo Literárne informačné centrum kompletnú básnickú tvorbu básnika zcelkom deviatich básnických zbierok, vrátane doteraz nepublikovaných juvenílií. Dôvodom pre tento počin bolo aj zaradenie Novomeského do kalendára UNESCO vrokoch 2004 – 2005 ako osobnosti, spoluvytvárajúcej európsku kultúru.
Ústredným motívom Novomeského hľadačstva bolo „hľadanie dobrého proti zlému“ na tolstojovskej platforme nenásilia. Ato aj napriek tomu, že vrokoch 1951 – 1954 sa ocitol vo vyšetrovacej väzbe. Bol obvinený zburžoázneho nacionalizmu avapríli 1954, vpoliticky zinscenovanom procese („Husák aspol.“) odsúdený na desať rokov väzenia. „Sedel“ vLeopoldove, Mírove avPrahe na Pankráci. Vo väzení napísal okolo 4000 veršov, ktoré boli väzenskými dozorcami zlikvidované. Niektoré znich básnik – väzeň použil ako papier na šúľané cigarety pašovaného tabaku. Prežité zostalo vjeho pamäti, do ktorej siahal ako do prameňa vo svojej neskoršej tvorbe. Roku 1955 (22. 12.) bol podmienečne prepustený ado roku 1956 mal zakázaný vstup na Slovensko. Až roku 1963, po straníckej aobčianskej rehabilitácii, sa vracia do verejného života aspisovateľskej obce.
Tvorba tohto významného slovenského básnika (podľa jeho druhej básnickej zbierky Romboid bol pomenovaný aj rovnomenný literárny mesačník), je nielen zaujímavým čítaním „maturitnej otázky“, ale zároveň možnosťou podniknúť osobnú výpravu za pomoci „pašovanej ceruzky“ do vnútra životnej cesty, do ľudského osudu. Kompletné dielo básnika je duchovnou mapou, na ktorej sú zakreslené najdôležitejšie myšlienkové cesty acestičky; raport zosobných porážok aokamihov prostého šťastia. „Sedem miest prejdeme adevätoro riek / na vlakoch premnohých sjediným životom“. /Zápis/ Na cestách, ktoré sú verejné azároveň osobné, stretávame obrazy, ktoré sú odmenou na všetko odtrpené, podobné zlatej oblátke svetla nad rybou, plávajúcou vpotoku (Octavio Paz). VNovomeského básnickej licencii to znie napríklad takto: „Zvečera nad hlavami smutných lámp / kníšu sa žiary gloriol. / Kto postál vtŕpkach pod nimi, / už za života svätý bol“. (Decembrová detská kresba)
Človek, ktorý nesie básnika, sa často krát musí oprieť napríklad orieku Váh, na ktorú dovidel zokna Ilavskej väznice (už roku 1940 bol Novomeský krátko väznený vIlave za zapájanie sa do ilegálnej činnosti) aoprieť sa otečúci prameň, hadiaci sa krajinou. Hľadať anachádzať istoty vtom, čo je súčasťou tela aslova vždy vtedy, keď sa dávame celí.
Vážme si slovenského básnika, ktorého tu máme adarujme mu svoju poklonu čítaním hoci len niekoľkých básní. Príležitosťou pre takýto hold je aj kniha vo vlastnej alebo školskej knižnici.
