ղľáԾ
Vo svetle udalostí, ktoré sa len nedávno odohrali naZámockej ulici vBratislave aktoré – keďže išlo ovraždy motivované väčšmi ako čímkoľvek iným nenávisťou aodmietaním inakosti – právom otriasli slovenskou spoločnosťou, pôsobí jeden znajčerstvejších edičných počinov vydavateľstva Brak ešte oporiadny kus naliehavejšie atiesnivejšie ako predtým.
Grafický román VTaliansku sú iba praví chlapi televízneho adivadelného autora, esejistu ascenáristu Lucu de Santisa ailustrátorky avýtvarnej pedagogičky Sary Colaone je koncipovaný tak, že sa vňom produktívne prepletajú dejiny afikcia, resp. história je fikcionalizovaná – historické fakty nadobúdajú charakter estetických znakov. Hoci by sa mohlo zdať, že história afikcia nemajú nič spoločné, opak je pravdou – vo všeobecnosti napokon platí, že oboje je primárne rozprávaním. Ato sa modelovo ukazuje aj vprípade najlepšieho komiksu roka 2009 (talianska Cena Attilia Micheluzziho): Rozprávanie otom, čo sa od konca 20. rokov 20. storočia dialo vkrajine, ktorá sa podľa jej vodcu nemusela zapodievať opatreniami proti homosexuálom, keďže tých vnej nebolo, sa prestupuje srozprávaním o 75-ročnom Antoniovi Angelicolovi. Ten sa po takmer polstoročí vmyšlienkach aspomienkach pred očami čitateľov vracia – aasi pochopiteľne nie práve snadšením – ktomu, čo ako mladý muž prežil, lebo sa stáva „zdrojovým materiálom“ filmového dokumentu pripravovaného dvojicou postáv Rocca aNica.
Objektivizované sa tak prestupuje so subjektívnym či vyslovene intímnym, nadindividuálne sosobným, znehybnené astíšené spotlačeným ananovo exponovaným. Tento motív sa pritom, explicitne alebo implicitne, vinie naprieč celým textom: „Podľa vás je môj príbeh ako znejakého románu, lenže je to môj život. Nie anekdoty ani veselé príbehy... Dejiny sú oniečom inom... Dejiny sú utrpenie!“ (s. 123)
Médium pamäti
Ak komiks talianskeho autorského tandemu čosi fundamentálne definuje – teda okrem toho, že má osvetovo-didaktizujúci aretrospektívno-reportážny charakter –, tak je to skutočnosť, že funguje ako médium pamäti, resp. zhmotnená pamäť (ako napríklad stará fotografia). Vtomto kontexte je dôležité, že VTaliansku sú iba praví chlapi ako knižný objekt neobsahuje len samotný naratív (príbeh Antonia Angelicolu ajeho ďalších spolutrpiteľov zasadený do rámca príbehu dokumentaristov Rocca aNica) a spomínaný cestovný denník autorov.
Je vňom aj svojho druhu doslov Tommasa Giartosia a Gianfranca Gorettiho, nazvaný príznačne Príbeh, ktorý treba porozprávať, ako aj rozhovor Giovanniho Dall´Orta s homosexuálom, ktorý bol v období fašizmu internovaný, snázvom Keď sme vtedy odchádzali z ostrova, niektorí homosexuáli plakali, publikovaný pôvodne vroku 1987 v časopise Babilonie.
šٰ tie prílohy sú dôležité – kompenzujú fragmentárnosť samotného naratívu, vktorom prevažuje akási dojmovosť (miestami priam lyrickosť) nad skutočnou epickosťou, apridávajú zmysel časti/častiam vkontextoch celku. Okrem toho obsahujú niekoľko veľmi inšpiratívnych postrehov – anielen vo vzťahu ku grafickému románu ako takému, ale aj všeobecnejšie, keď napríklad Giartosio aGoretti komentujú mechanizmus rámcového rozprávania: „Tento rámec nie je iba obratným rozprávačským manévrom, spôsobom, ako rozprávanie obohatiť adať konečnému obrazu hĺbku. Slúži predovšetkým na to, aby zviditeľnil problém, aký sa nevyhnutne vnucuje do každej spomienkovej spisby, či už dokumentárnej, alebo románovo spracovanej: vzťah medzi súčasnosťou aminulosťou avzťah medzi historikom apriamym svedkom.“
Farby funkčne a symbolicky
Grafický román VTaliansku sú iba praví chlapi akiste možno priradiť ktomu druhu diel, vktorých obsah (o čom?) dominuje nad formou (ako?). Napriek tomu by nebolo namieste zatvárať oči pred niektorými formálnymi finesami azaujímavými tvorivými riešeniami. Okrem funkčnej avýrazovo efektívnej zmeny farby pozadia na niekoľkých stránkach (bielu tu nahrádza čierna) aniekoľkokrát zopakovaného postupu, keď sa na dvoch za sebou nasledujúcich stranách objavuje takmer identický obraz protagonistu – akoby záber zfilmovej stopy (raz zdanlivo „živý“, raz znehybnený, pretože „pauznutý“), je kľúčovou avýrazovo definujúcou črtou grafického románu dvojice de Santis aColaone osobitá farebnosť. Čiernu, bielu aodtiene sivej totiž takmer na celej ploche knihy dopĺňa výhradne jedna farba: žltá/okrová.
Vsúvislosti sosymbolikou žltej, resp. okrovej apráve aj vo väzbe na konkrétnu tému komiksu sú pritom interpretačné možnosti pomerne široké – žltá vraj zvyšuje bdelosť či podnecuje kaktivite, okrová môže asociovať žiarivé teplo ľudskej pokožky, ale môže aj – na báze pohľadu do dejín kultúry, umenia ačlovečenstva vôbec – asociovať zbabelosť a zradu (Judáš) či segregáciu (holokaust).
Keď de Santis aColaone vo zvláštnom asugestívnom obrazovo-slovnom cestovnom denníku priloženom kich grafickému románu VTaliansku sú iba praví chlapi komentujú desať rokov svojho bytostného ponorenia sa dotémy internácie homosexuálov vTaliansku 30. a40. rokov 20. storočia, používajú aj tieto slová: Príbeh, ktorý sa zrodil zmlčania. Hoci sa príbeh zaznamenaný vgrafickom románe VTaliansku sú iba praví chlapi zrodil zmlčania, de Santis aColaone ticho „ozvučili“ a podľa ich vlastných slov zcestovného denníka „(t)en doteraz odopieraný hlas je ako kameň hodený do stojatej vody. Tvoria sa nádherné, nezastaviteľné kruhy“.
Martin Boszorád (1985)
Estetik, pôsobí vÚstave literárnej aumeleckej komunikácie pri Katedre etiky aestetiky (FF UKF vNitre). Učí apíše ovšeličom – od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez komiksy, televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje aj kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.
Luca de Santis – Sara Colaone: VTaliansku sú iba praví chlapi
Preklad: Miroslava Vallová
Bratislava: Brak, 2022
