ղľáԾ
Slovenská fantastika akomiks 2019
Už strácam prehľad otom, do koľkých letných čísel Knižnej revue prispievam hodnotením domácej fantasy tvorby. Štyroch? Piatich? Rok 2019 je však pre mňa ako programového čitateľa slovenskej fantastiky výnimočný. Nie kvantitou titulov. Skôr pestrosťou. Ao tú sa pokúsim aj vtomto texte. Aj ja, kritik arecenzent, sa chcem autorsky vyvíjať. Takže namiesto tradičného vymenovávania kníh aich stručného hodnotenia skúsim ísť esejistickou cestou. Vymenovávaniu kníh sa nevyhneme – je to explicitný cieľ tohto článku, ale pokiaľ nepôjde ovyslovene zaujímavé kúsky, nebudem ich hodnotiť. Pozriem sa na trendy aprúdy domácej fantastiky, ktorými sú dané knihy príznačné. Koniec-koncov, aj moje texty treba raz za čas ozvláštniť, tak ako slovenskú fantastickú scénu.
Na začiatku ešte jedno obligátne upozornenie: ako každý rok, aj tento sa mohlo stať, že redakcii Knižnej revue alebo mojej osobe nejaké knihy unikli. Preleteli mimo radar, ako sa hovorí. Napokon, kvantita slovenskej fantasy sa stabilne drží približne okolo čísla tridsať, čo je dosť. Pri takom množstve sa občas niečo stratí.
Komiks
Začneme tým kontroverznejším. Nie preto, že by sa vslovenskom komikse objavili provokačné kusy, ale preto, že komiks nie je žáner, ale forma. Av rámci formy môže pohltiť ľubovoľný žáner. Avšak slovenská komiksová scéna je taká malá, že deliť ju žánrovo nemá zmysel, aúloha pozrieť sa na ňu ako na celok pripadla mne.
Vprvom rade, vlani vyšla séria komiksov sprítomňujúcich atmosféru adobové zvláštnosti roku ´89, keďže sme slávili 30. výročie Nežnej revolúcie. Ide osériu Nežný komiks, ktorá má štyri diely. Tie sa líšia autormi, ale ikvalitou. Prvý diel – Čierna oslava – je výsledkom práce Michala Hvoreckého akresličky Kláry Štefanovičovej. Forma komiksu je tu mierne nezvládnutá, Hvorecký sa nevie dostať čitateľovi pod kožu, hoci sa snaží. Vtejto forme sú jeho autorské slabiny ešte výraznejšie. Zaujímavejším je druhý diel – žá – od Terezy Oľhovej aMárie Kralovič. Kresba je vyslovene škaredá, avšak evokuje kresbu časopiseckých komiksov danej doby. Príbeh je omnoho osobnejší azaujímavejší. Vrcholom série je však diel tretí – Pé Er Dé. Za ním stojí už skúsený tandem Dávid Marcin aSoňa Balážová. Hlavne Marcin dokazuje, že je momentálne najlepším komiksovým kresličom, akého tu máme.
Posledným dielom je práca Daniela Majlinga aJozefa Gľabu Աí, ktorá sa skôr než na aspekty Nežnej revolúcie zameriava na nostalgické pripomínanie atmosféry detských čias. Samozrejme, so správnym kritickým aexistenčným nádychom, aký vMajlingových príbehoch nemôže chýbať. Je to príjemná bodka za sériou, ktorá mohla byť aj obšírnejšia.
Dávid Marcin sa ako kreslič prejavil aj v publikácii šٰ tie svety, na ktorej sa scenáristicky podieľal Juraj Čorba. Tento projekt sa zaujímavo hrá skomiksovou formou a nestratil by sa ani vmedzinárodnej konkurencii. Ponúka jednoduchý, ale inteligentný príbeh zblízkej budúcnosti.
Vydavateľstvo Premedia vydalo vroku 2019 autorský komiks Patrika Paššu Biele noci, čierne dni. Napriek zaujímavému nápadu je kniha takmer nečitateľná, lebo Pašš má (možno zámerne, ako súčasť autorského gesta) otrasnú kresbu.
Ak hľadáte zaujímavé autorské komiksy, mohla by vás osloviť zbierka Pomimo #6: Žranica. Ide operiférny projekt (pod vedením už spomínaného Dávida Marcina), ktorý výtvarníkom ponúka priestor na experimentovanie atvorenie apomáha tak budovať stabilnú komiksovú scénu unás.
Ato je jadro veci. Slovenských komiksov je málo. Nielen vporovnaní so vzdialenejším zahraničím, ale napríklad aj sČeskou republikou alebo Poľskom. Chýba nám tu stabilná scéna, platforma, priestor, magazín, vydavateľstvo, jednoducho niekto, kto by sa nebál dať možnosť presadiť sa komiksovým autorom. Viniť ztoho môžeme viacero vecí – ja najradšej absenciu dlhotrvajúcej komiksovej tradície. Vždy sme vtomto boli vtieni Čechov. Čo vidieť aj na tvorbe.
Vedecká fantastika
Na poli scifi vroku 2019 kraľovala alternatívna história. Vzahraničnom žánrovom diskurze sa pod týmto pojmom ukrýva aj možná blízka budúcnosť, unás sa využíva skôr konvenčnejšie – ako špekulatívny príbeh vzmysle „čo keby sa minulosť vyvíjala inak“. Vtomto smere mal byť hitom román Michala Hvoreckého Tahiti – Utópia. Tu sa pristavím. Hvoreckého text vsebe nesie dobrý nápad – stavia na historicky dokázateľnej láske Milana Rastislava Štefánika kTahiti a najeho idei presťahovať tam Slovákov. Čo by bolo keby...? Hvorecký vdruhom pláne nastavuje satirické zrkadlo súčasnej spoločnosti. Ato je tak všetko, čo vie ponúknuť. Tahiti je slabá kniha. Povrchná. Idea adruhý plán, to je všetko. Hvorecký len popisuje dianie takmer až novinárskym štýlom, pramálo však vchádza do psychiky svojich postáv, pramálo ich necháva rozprávať. Dej ubieha, veci sa menia, ale nikde sa nepristaví, nenechá čitateľa nasať dramatickosť situácie. Nenechá ho ju precítiť, len informuje. Premárnený potenciál. Kniha by však musela byť rozsiahlym románom, aby svoje možnosti naplnila. Hvorecký také dlhé romány nepíše.
Mal by si zobrať príklad od Petra Jelínka. Autor, ktorý si je vedomý svojich silných stránok islabín. Ktorého cieľom je hlavne zábava a druhým plánom populárna kultúra. Nie je to taký vznešený myšlienkový experiment ako uHvoreckého, no vtom je ten vtip. Jelínek vie, kde sú jeho mantinely, asnaží sa na tom stavať. Jeho Le Sabotage je toho len príkladom. Radšej kvalitne zvládnuté remeslo než zlyhávajúci brak.
Partia autorov zwebu scifi.sk pri príležitosti výročia Nežnej revolúcie zostavila zbierku ich reimaginácií jesene ´89, obohatenú ovedeckofantastické elementy pod názvom Iná Nežná.
Budúcnosti sa zase venujú iní. Napríklad aj Peter Kalva a prvý diel jeho postapokalyptickej trilógie Svet ľudí s podnázvom ٱ徱čٱ. Popisuje svet, vktorom ľudia boli zahnaní do ústrania aplanéta prekvitá. Na ruinách našej reality vzniká nová civilizácia. Škoda, že kniha už na prvý pohľad pôsobí nesmierne lacno.
Depresívny nádych má aj kyberpunkový román Petra Šuleja ٴDZ貹DzԳٴDZó. Vnej nahliadneme do rôznych osudov vpretechnizovanom svete. Problémom je však text. Na ideologickej rovine sa drží pravidiel subžánru, dokonca odkazuje aj na kultové diela, písaný je však skôr poetickým apomerne náročným spôsobom. Interpretačne pôsobí zaujímavo, je to aj istá čitateľská výzva, avšak nie pre každého. Ak máte radšej diela Dicka alebo Gibsona, Šulejovmu textu sa vyhnite oblúkom.
Meditatívne čítanie nie je práve to, čo by ste od kyberpunku očakávali. Vyslovene depresívny amonotónny je aj text Zima mŕtvych Henricha H. Hujberta. Ten oživil tému zombie, ale nedokázal ju podať kreatívnym spôsobom.
Ak prahnete po klasickejšie ladenej scifi, skúste siahnuť po jedinej aktívnej autorke, čo vtomto žánri máme – Jane Plauchovej. Kombinuje technothrillery soldchoolovou hard scifi. Aj jej posledné dielo – Druhá planéta – sa drží vtejto línii. Keďže je však oVenuši aVenuša predstavuje pre astronómov aastrofyzikov jediný model skleníkového efektu dotiahnutého do konca, ani Plauchová si neodpustila pesimistický náhľad na našu budúcnosť. Konkrétne vekologickej otázke. Venušu používa ako staršie dvojča planéty Zem ajej kniha tým získava nevyhnutný didaktický tón.
Vprípade, že nechcete byť poučovaný ostave ovzdušia, skúste druhé, rozšírené vydanie zbierky poviedok Antona Stiffla Zabudnutý vesmír .
Aký trend pozorujeme vdomácej scifi? Nemenný. Naši autori stále nazerajú na našu budúcnosť pesimistickými očami. Tak to bolo aj vuplynulých rokoch. Dobrodružné alebo optimisticky ladené vedeckofantastické romány sa vytratili aostali len vecou reedície STOPY. Aj pri alternatívnej histórii si autori neodpúšťajú kritický pohľad na našu súčasnosť, pesimizmom kontaminujú aj minulosť. Samo osebe to nie je problém, ale keď sa pozrieme na slovenské scifi ako celok, napriek bohatosti subžánrov je pomerne monotematické. Má len jednu melódiu. Tú smutnú.
Fantastika ako únik aliteratúra pre mladších
Fantasy napriek tomu unás napĺňa funkciu únikovej literatúry. Lenže aj tam sú trendy stabilné – dominuje modus Young Adult aliteratúra pre deti, prípadne akčná historická fantasy, ktorej otcom je unás Juraj Červenák aautori sa vymaniť zjeho tieňa nevedia. Ten vlani dokončil slovenské vydanie ságy Bohatier štvrtou knihou spodtitulom Biela veža, ktorá sa vničom (nevyniká ani nezahanbuje) nelíši od predchádzajúcich častí.
Vo svojej trilógii ʴǰí pokračovala aj populárna autorka Valentína Sedileková. Biely havran sa snaží byť dospelejším atemnejším pokračovaním. Je vňom badať snahu oautorský rozvoj, čo vždy poteší. Dospelým fantasy príbehom, avšak uberajúcim sa po jasnej linke, chce byť aj Kniha ohňa od autorky vystupujúcej pod menom Anna Em. Snaha tam je, ale kniha nevybočuje zo štandardov slovenskej fantasy.
Inak do týchto vôd zavítalo aj vydavateľstvo Ikar stextom Barbory Vanickej Dvere vkúte sveta. Tento príbeh má už na prvý pohľad nádych tradičných detských fantasy (napr. Narnia), čo je pomerne príjemné osvieženie.
Nekorunovaným kráľom fantastickej dobrodružnej literatúry pre mládež je momentálne Marián Kubicsko, ktorý vlani poslal do sveta až dva texty. Hororovo ladení Potvorobijci #2 predstavujú vjeho tvorbe mierne zaváhanie atrpia typickým syndrómom dvojok – chcú byť vo všetkom väčšie ako prvé diely. Dardaria je zase tínedžerský príbeh odohrávajúci sa vmimoriadne imerzívnej videohre. Otom, či by uvedená kniha mala byť zaradená do tohto výberu, by sme mohli polemizovať. Kubicsko sa však profiluje výhradne ako fantasy autor, tak by bola hanba ho nespomenúť. Navyše, jeho Dardaria je mimoriadne príjemné akčné čítanie vduchu kníh Ernesta Clina, Cory Doctorrowa anovovznikajúceho subžánru LitRPG. Ide osvieži vietor vnašich končinách.
Takisto by sme mali spomenúť aj prvú dámu slovenskej fantasy Alexandru Pavelkovú, ktorá vlani vydala knihu orientovanú na najmladšieho čitateľa Štyria mačkatieri. Otom, či ide ofantasy alebo rozprávkovú knižku, sa doteraz vkuloároch amedzi fanúšikmi vedú debaty. Ja to nechávam na rozhodnutí čitateľov. Utvorte si vlastný názor.
Podobne ladená je aj Planina snov Boženy Lenčovej. Zdá sa mi vhodné ju spomenúť hlavne preto, že táto útla knižka by sa ľahko mohla prehliadnuť.
Voblasti fantasy sa teda urodilo menej ako vlani. Aj som tomu rád, lebo, pravdupovediac, práve tento druh literatúry unás nie je veľmi pestrý. Autori sa držia zaužívaných formúl – subžánru „meča amágie“ či Young Adult príbehom ovyvolených tínedžerkách. Osviežiť to rozprávkami pre deti či akčným dobrodružným príbehom je veľmi vítané.
Samovydania a samizdaty
Prejdeme na najkontroverznejšiu časť nášho prehľadu. Samovydania. Priznám sa, nemám ich rád. Môžete si pomyslieť, že mám voči nim predsudky, ale ide skôr oprincipiálnu vec. Pri bežných vydavateľoch musí kniha prejsť rukami nielen vydavateľa, ale aj editora aredaktora. Tí vychytajú chyby, štylistické zakopnutia, môžu autora upozorniť na problémy vdeji. Pri samovydaniach veľká časť procesu odpadne. Dokonca, aj keď si autor zaplatí korektúry, nemusia byť také komplexné ako korektúry vydavateľstiev.
Rozumiem, čo autorov ťahá ksamovydaniam. Nemusia prechádzať týmto sitom, ktoré niekedy nezohľadňuje len kvality knihy, ale aj požiadavky trhu. Ale čitateľ má istotu, že knihy, čo vydavateľským sitom prejdú, dodržujú štandardy kvality. Samovydania ich dodržiavať nemusia amoja skúsenosť snimi je zlá. Preto som pri nich opatrnejší.
Napriek tomu sa nájdu autori, ktorí na poctivú spisovateľskú aredaktorskú prácu nezanevreli. Napríklad Stano Fatul, ktorý pred pár rokmi vytvoril nepodarok Dotyk Draka, naň vlani nadviazal lepšie napísaným, hoci stále nie dobrým Mužom zrodu vlka. Vo svojej ságe pokračovala aj Margita Kudry ana trh priniesla Vojnu vrán: Armádu tieňov. Fatul vychádza zklasickej tolkienovskej fantasy, Kudry je zase predstaviteľkou futuristickej tínedžerskej dystópie. Oboch spája výrazne melodramatický dej.
Odospelejšie napísané postapo sa snaží samizdat Jána Michalka Nový soviet. No ion trpí všetkými nedostatkami samovydaní.
Práve vtom spočíva môj „predsudok“ voči nim – aj keď sa autori naozaj snažia, nikdy nedosiahnu takú kvalitu ako knihy, ktoré prejdú vydavateľským procesom. Navyše, po tomto spôsobe vydávania siahajú hlavne začínajúci spisovatelia, ktorí ešte dostatočne neovládajú remeslo. Na druhej strane – samizdaty sú otvorenejšie knižným sériám, trilógiám apríbehom na pokračovanie. Vydavateľstvá sa seriálovosti pri domácej fantastike skôr vyhýbajú.
Poďme sa báť
Horor je najmenšinovejší žáner unás. Vminulom roku bola úroda vňom chudobná.
Pripomenula sa stálica scény – Mark E. Pocha. Včeskom vydavateľstve Carcosa vydal knihu Oni, ale pretože vyšla vzahraničí avinom jazyku, vnašom výbere by sa nachádzať nemala. Ide však otradičnejší E. Pochov text, koncipovaný vautorskej polohe, vakej ho fanúšikovia majú radi. Naproti tomu jeho slovenská kniha Svet je plný démonov predstavuje v jehospisovateľskej rutine zmenu. Kniha vznikla už dávnejšie, no na pulty kníhkupectiev sa dostala až teraz aniektoré E. Pochove „trademarky“ vnej budeme hľadať márne. Subžánrovo skôr pripomína českú akčnú fantasy shororovými prvkami.
Ak vám chýba poriadna dávka temnoty, nájdete ju vknihe snepodareným obalom Táto krajina nie je pre slabých našej výbornej autorky Lenony Štiblaríkovej. Prípadne môžete siahnuť po subtílnejšom horore, reprezentovanom vzbierke poviedok Jána Babaríka Jumper. Ani vydavateľstvo Artis Omnis vtomto smere nezaostalo. Unich vyšla zbierka poviedok Prachový mužíčekPetra Gajdošíka. Ide otradičnejšie horory aautorské postupy.
Horor je teda menšinový, ale na našom literárnom trhu si drží stabilné miesto. Každý rok vyjde aspoň zopár kníh tohto žánru, pričom je dôležité poznamenať, že je najpremenlivejší. Zatiaľ čo scifi afantasy sa držia vtematicky alebo formálne zabehaných líniách, autori hororu sa neboja experimentovať. Vžánri sa aj často striedajú mená, lebo pre našich spisovateľov asi predstavuje zábavnú autorskú hru.
Poviedkové zbierky
Nádych jemnej fantazijnosti vsebe nesie aj zbierka Laca Keratu Suché roky, no aj tu máme, podobne ako pri ٴDZ貹DzԳٴDZó, dočinenia sautorskými textami, ktoré žáner využívajú menej konvenčným spôsobom. Asamozrejme, sú určené náročnejšiemu čitateľovi.
Vrcholom roku 2019 vslovenskej fantastike bola – ako inak – zbierka súťažných poviedok Գá 2019. Výbery zo súťaže Martinus Cena Fantázie sú už tradične to najlepšie, čo unás vtýchto žánroch vzniká. Nielen preto, že všetky poviedky prejdú poriadnym porotcovským ačitateľským sitom. Ale aj preto, že MaCeFa má cveng aautori venujú svojim dielam minimálne toľko času, koľko zaberie napísanie priemerného slovenského fantastického románu. Lenže tu hovoríme opoviedkach. Keď na nejakej poviedke autor pracuje rovnako dlho ako na románe, je to vidieť.
Je to najbolestnejšia výpoveď ostave domácej fantastickej scény. Knihy Գá predstavujú všetky možné polohy, ktoré naši autori dokážu písať, neodrážajú však stav našej fantastickej literatúry. Je to skôr ukážka potencionálnej kvality než toho, ako fantastika unás naozaj vyzerá. Je to ako reklama na hamburger: Գá 2019 je to, čo nám ukážu vreklame. Skutočné burgery sú však často iné.
Zhodnotenie
Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že fantastika unás je pestrá, nie je to tak. Autori pokrývajú množstvo subžánrov, ale tematicky sa krútia vtých istých kruhoch. Až máte pocit, že toto ste už kdesi počuli. Spomenul som to už vprehľade fantasy literatúry minulý rok. Len teraz mám viac vzoriek, na ktorých môžem spomenuté kruhy špecifikovať.
Nemenia sa vprvom rade autorské postupy. Vo väčšine prípadov máme dočinenia stextami, ktoré sú vystavané alebo písané pomerne tradičným, nezaujímavým spôsobom. Rovnako sa stabilne opakujú tie isté zápletky atémy. Sebazničenie ľudstva, mladí vyvolení hrdinovia alebo dobrodružstvá osamelých vlkov. Atmosféry vknihách bývajú deprimujúce, pesimistické alebo nepríjemne melodramatické. Málokedy autori ztohto vystúpia. Subžánre ako space opera či humoristická fantastika sa unás prakticky nevyskytujú. Takisto máme málo výrazných hrdinov, ktorí by boli schopní utiahnuť vlastné série. Česť výnimkám.
Domáci autori radšej píšu kratšie aakciou nabité knihy. Pomalší dej, inteligentnejšie príbehy či viacvrstvové rozprávania sú výnimkou. Ak sa aj objavia, často ide skôr oautorskú pózu, ktorá neberie ohľad na čitateľa azaváňa snobstvom. Nemáme nášho domáceho Gaimana, zato veľa autorov sa snaží byť Tolkienom, Dickom, Gibsonom, Mayerovou či Clareovou. Subžánrová pestrosť je tu prítomná, ale samotné texty sa pod povrchom často na seba podobajú. Autori hľadajú viac inšpirácie vofilmovom aseriálovom jazyku než vliteratúre.
Dalo by sa povedať, že presne toto – akčné depresívne príbehy – sú základné črty našej domácej fantastiky. Aspoň umňa vznikol tento dojem po tom, čo už pár rokov do tejto rieky vstupujem. Vžánroch, kde by mala prevládať pestrosť, nachádzam monotónnosť amoja životná skúsenosť by asi Herakleita zEfezu nahnevala. Je to paradox, lebo keď sa na jednotlivé knihy pozrieme podrobnejšie, nejaví sa to až tak zle. Tento smutný obraz vzniká, až keď sa na slovenskú fantasy pozrieme ako na celok.
Preto programovým čitateľom slovenskej fantasy odporúčam zamerať sa radšej na jednotlivosti, konkrétne knihy akonkrétnych autorov. Čítať našu fantastiku ako celok je „nefantastické“.
Mgr. Juraj Búry, PhD. (1991) vyštudoval estetiku na UKF vNitre. Odborne sa zaujíma oživú kultúru, popkultúru afantasy žánre. Osobne je zainteresovaný vdianí slovenskej fantastickej komunite – píše články na fanúšikovské weby, točí videá oslovenských autoroch aknihách. Momentálne žije vBratislave.
Foto: Katarína Svobodová
