ղľáԾ
Tento text je hodnotiacim prehľadom publikácií s vročením 2023, ktoré spadajú do oblasti prác slovenských autoriek aautorov, prinášajúcich odbornú reflexiu literatúry (literárna veda, história, teória, kritika, esejistika atď.). Knihy sú zoradené abecedne.
Belasé Ó. Básnická cesta Rudolfa Juroleka. Jana Juhásová
Edícia Slovenského literárneho centra s názvom Hľadanie súčasnosti, v rámci ktorej vyšla ako tretia v poradí publikácia Jany Juhásovej o Rudolfovi Jurolekovi, prináša na knižný trh originálne monografie venované slovenským spisovateľom, patriacim do najnovších dejín slovenskej literatúry (predtým SLC vydalo vrámci edície publikácie On, Pišťanek Petra Darovca aProti wetrysku Tamary Janecovej). Z hľadiska vedecky prísnejšieho prístupu by sa metóde Juhásovej knihy dala vyčítať prílišná dôvera v autora, v Jurolekovom prípade dôvera v básnikovo mysliteľstvo. To je na niektorých miestach síce kriticky popchnuté (napríklad prostredníctvom Jaroslava Šranka na s. 75), celkovo však v publikácii prevláda skôr očarenie básnikovou duchovnosťou, podporené záujmom o autorskú intenciu či niekedy skratkovité interpretovanie básní prostredníctvom biografických analógií. Hľadanie súčasnosti vprípade tejto popularizačnej edície však znamená predovšetkým hľadanie autora vrámcoch jeho vlastnej autorskej perspektívy aprípad Belasého Ó ukazuje, že táto stratégia má napriek naznačeným mínusom aj svoje zreteľné plusy. Predovšetkým, ako je to v prípade Jany Juhásovej, ak ide o poctivé, erudované hľadanie so žánrovo, formálne aj vizuálne atraktívnym výsledkom, ktorý bude pre čitateľa poézie Rudolfa Juroleka bezpochyby sviatkom.
Cesty k „novej“ ruskej literatúre v slovenských prekladoch po roku 1989. Ivana Kupková
Publikácia, ktorá vyšla vo vydavateľstve Modrý Peter, je výstupom autorky, venujúcej sa ruskej literatúre sdlhodobo a zoširoka početnými výsledkami. Napriek tomu, že ide o viacvrstevný text, Ivana Kupková komunikuje sčitateľom s prehľadom a zrozumiteľne. Recipient má možnosť dozvedieť sa niečo o tom, aká literatúra sa píše v Rusku po roku 1989, niečo o konkrétnych dielach, ruskej kultúre,jej reáliách, ospôsoboch prekladu diel zruštiny do slovenčiny a zároveň všeličo o tom, v akých podobách a podmienkach sa rozvíja prekladateľstvo na Slovensku po Nežnej revolúcii. Pridanou hodnotou je aj to, že autorka prejavuje rovnaký cit pre porozumenie špecifikám prózy, poézie i drámy. Hoci by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že publikácia z oblasti prekladateľstva bude menšinovou záležitosťou, v prípade Kupkovej Ciest k „novej“ ruskej literatúre v slovenských prekladoch po roku 1989 je opak pravdou – patrí medzi najčítavejšie knihy z oblasti odbornej reflexie literatúry, ktoré boli u nás vydané svročením 2023.
DAV. Próza slovenskej ľavicovej avantgardy. Michal Habaj (ed.)
Po reprezentatívnej antológii Druhá moderna prináša básnik aliterárny vedec Michal Habaj publikáciu podobného razenia, tentoraz vydanú vo vydavateľstve Kapitál. Antológia je po formálnej i edičnej stránke rovnaká ako predchádzajúca Druhá moderna. Výber autorov a ich prozaických textov nepodmieňuje kánon ani literárna tradícia, oveľa zásadnejšia je Habajova zostavovateľská tvorivosť. Texty dopĺňajú v prvom rade komentáre a vysvetlivky, čo znie možno trochu fádne, no v skutočnosti ide o hodnotné mikrointerpretácie, obohacujúce čítanie onový rozmer. Po nasledujúcich medailónoch autorov zakončuje antológiu Habajova štúdia, podávajúca syntetický pohľad na vznik a vývoj prozaickej tvorby DAV-istov a na celkové literárne, estetické i spoločensko-politické súvislosti. Po minuloročnom vydaní antológie DAV tak možno konštatovať, že ak si niekto položí otázku, aká je slovenská ľavicovo orientovaná literatúra a kam siahajú jej korene, tú najkomplexnejšiu odpoveď nájde práve vnovej práci Michala Habaja.
Kritická ročenka 2022. Antológia súčasnej literárnej kritiky. Magdalena Bystrzak a Viliam Nádaskay
Kritická ročenka 2022 od editorskej dvojice Magdalena Bystrzak a Viliam Nádaskay vyberá tie najlepšie kritiky slovenskej literatúry zroka 2022. Ide o pravidelný počin, ktorý nadväzuje na predchádzajúce Kritické ročenky, vydávané od roku 2019, aj na Kritiku zo 60. rokov 20. storočia. Z tohto hľadiska (čo by sa dalo konštatovať každým ďalším rokom) ide o zmysluplný projekt. „To najlepšie“ vprípade vybraných kritík navyše neznamená, že ide otexty, ktoré svoj predmet najdokonalejšie opísali, pochopili či rezolútne opečiatkovali. Tie definuje podnetnosť, ktorá núti k zamysleniu a otvára dialóg. Dialogickosť sa tu prejavuje aj na ďalších úrovniach, napríklad medzi úvodnými, prehľadovými textami Nádaskaya o poézii a Bystrzak o próze a nimi vybranými kritikami, ktoré predstavujú gro publikácie. V rámci korpusu kritík, teda šiestich textov o poézii a šestnástich opróze, sa navyše vyskytnú aj paralelné kritiky sodlišnými názormi na ten istý titul (práve tento kľúč by bolo, hádam, potrebné ešte väčšmi rozvinúť aj v budúcnosti).
Literárne krajiny Bratislavy. Obraz mesta po roku 1918. Radoslav Passia, Vladimír Barborík a kolektív
Napriek tomu, že tento prehľad sa nesnaží minuloročné publikácie bodovať či vytvárať rebríček, dá sa konštatovať, že Literárne krajiny Bratislavy. Obraz mesta po roku 1918 sú tým najzásadnejším zjavom, ktorý sa objavil minulý rok v oblasti slovenskej literárnej vedy. Na jednej strane by sa dalo súhlasiť so slovami Vladimíra Barboríka, ktorý stál spolu s Radoslavom Passiom na čele tejto kolektívnej monografie, že ide predovšetkým o „katalóg z literárneho hľadiska kľúčových mestských toposov“. Katalogickosť však nespočíva v nejakom pozametaní a zozbieraní vopred jestvujúcich zdrojov, naopak, za jeho katalogickosťou tu stoja precízne štúdie, vytvárajúce jeho rozsah vďaka vlastným interpretačným výkonom. Na pozadí základnej, zaužívanej duality mesta a dediny sa naprieč monografiou predstavujú rôznorodé metodologické prístupy (čo je dané kvalitou autorského kolektívu), ktoré vytvárajú nuansovito pestrú paletu literárnych obrazov Bratislavy, vypovedajúcu nielen o našom literárnom vývoji, ale aj o formovaní moderného slovenského národa prostredníctvom premenlivých vzťahov k svojmu hlavnému mestu. Z hľadiska literárnej teórie je vpublikácii najvzrušujúcejšia otázka reciprocity vzťahu medzi literatúrou a mestom, konkrétne, ako a či sa vpisuje mesto do literatúry, ale aj literatúra do mesta. Hoci rozpracovaná odpoveď na túto otázku by si vyžadovala zájsť oniečo ďalej, v Literárnych krajinách Bratislavy je na viacerých miestach pozoruhodne naznačená (najmä Radoslavom Passiom), čím dokáže vprípade aktívneho čítania stimulovať uvažovanie nad touto témou naprieč monografiou.
Modernizácia kritikou: Hamliar, Chorváth, Bor, Matuška. Vladimír Barborík, Magdalena Bystzrak
Minuloročné publikácie DAV, Literárne krajiny Bratislavy a Modernizácia kritikou spája nielen to, že vzišli primárne z prostredia Ústavu slovenskej literatúry (hoci vydavateľstvá sú odlišné – Kapitál, VEDA a ), ale aj otázka o tvorbe moderného slovenského národa a hľadanie širšej škály odpovedí na ňu. Zatiaľ čo vpredchádzajúcich publikáciách sa tieto ašpirácie formálne prejavili vpodobe antologickosti či katalogickosti, v Modernizácii kritikou si Vladimír Barborík a Magdalena Bystrzak vybrali štyri „výrazné typy zosobňujúce dynamiku kultúrneho života“ (s. 13) v podobe štyroch literárnych kritikov prvej polovice 20. storočia, ktorých modernizačné tendencie spájajú, no zároveň sa od seba dostatočne odlišujú. Barborík a Bystrzak predostierajú štyroch autorov v štyroch kapitolách, v ktorých sa podrobne sleduje prostredie, v akom sa tvorili ich názory na aktuálne dobové témy, čechoslovakizmus, na odľahlejšie zahraničné vplyvy, opozíciu tradičné – moderné a podobne. Publikácia nezasadzuje tieto názory do širších historických súvislostí ani ich výraznejšie teoreticky nekontextualizuje. Názory dostáva do vzťahov, ktoré sú biograficky podmienené, teda konfrontáciou so súčasníkmi vybraných kritikov, snázormi apostojmi ostatných členov literárnej prevádzky, v ktorej sa pohybovali. Nie nepodstatným je aj „povahokresba“ Hamliara, Chorvátha, Bora a Matušku, ktorá do ich myšlienkových svetov dokresľuje motivácie apodpisuje sa na dobrej čítavosti knihy.
O muškátoch, mravcoch a jarabinách (Slovenský variant haiku). Eva Urbanová
Nádych exotickosti spojený s fenoménom haiku nemusí vytvárať v odborných kruhoch dôvod vítať publikáciu o haiku s prehnaným entuziazmom. O to potešiteľnejšie je, že u nás túto tému zastrešila svojím iniciátorským počinom, vydaným vo vydavateľstve Verbum, práve poetka a literárna vedkyňa Eva Urbanová. Tá sa téme básnického minimalizmu venuje dlhodobo azáujem ohaiku je toho logickou súčasťou. Svoje bádanie po slovenskom haiku založila na prívetivo vysvetlenej histórii haiku a jeho pravidiel, čo je vďaka komplexnosti tejto problematiky oveľa náročnejším výkonom, ako by sa z písania Urbanovej mohlo zdať. Druhým krokom autorky je predstavenie histórie haiku v slovenskom kontexte a tretím vytvorenie určitej typológie slovenského haiku. Podstatné je upozorniť na fakt, že Urbanová neprijíma interkultúrny transfer haiku do slovenskej literárnej tradície ani s nadšením, ani s prehnanou kritikou. Vo svojich interpretáciách uplatňuje poučenosť o filozofických východiskách haiku, ako aj citlivosť voči posunom, hoci aj zásadných normatívov tohto žánru, ktoré si vyžaduje zmysluplné aplikovanie haiku v cudzej kultúre. Pre popkultúrne znivelizovanú tému, akou haiku môže byť, sa nemohlo stať nič lepšie ako vydanie publikácie O muškátoch, mravcoch a jarabinách Evy Urbanovej.
Pavol Gašparovič Hlbina a slovenská katolícka moderna. Peter Tollarovič
Za monografiou vydavateľstva Post Scriptum o Pavlovi Gašparovičovi Hlbinovi cítiť prísny výskum archívnych materiálov, ktoré sa podarili Petrovi Tollarovičovi utriediť do súdržného a zmysluplného textu. Zároveň je zreteľné, že autor sa erudovane pohybuje v oblasti religionistiky, ktorá je pri téme katolíckej moderny nevyhnutná. Preto dokáže objasniť zdroje náboženských motívov objavujúcich sa v Hlbinovej tvorbe. Zaujímavé by ďalej mohlo byť komparatívnejšie priblíženie týchto motívov, napríklad s kritickejším zreteľom na posuny a diskrepancie vo vzťahu k východiskovým náboženským textom. Do odvážnejších interpretácií sa však Tollarovič nepúšťa. Kým literárnohistoricky ide o prepracovanú publikáciu, jej interpretačný potenciál, ktorý Tollarovič takisto v úvode avizuje, v rovnakej miere naplnený nie je. Napriek tomu je zásluhou publikácie objavenie veľkého množstva tém, ktoré autor dokázal predostrieť ako dostatočne problematické aatraktívne na to, aby vyvolávali potrebu ďalšieho výskumu.
Subjekt a paradigma básnického textu. Marián Milčák
Autorovi knihy zvydavateľstva Modrý Peter sa nedá uprieť rozhľad v téme a zároveň schopnosť vedieť vnímať, cítiť a chápať modernú poéziu (k čomu prispieva fakt, že autor je sám básnikom). Od začiatku však nie je úplne zrejmé, očo tejto publikácii ide (k čomu zas prispieva absencia úvodu). Prvé dve kapitoly – K prelínaniu paradigiem básnického subjektu a Hypostazovaný subjekt (pokus o elementárnu typológiu) – naznačujú, že pôjde primárne o teoretickú prácu. Jej výsledkom má byť, zdá sa, predovšetkým rozlíšenie na jednej strane „paradigmy básnického textu“, teda dobových či kultúrnych podmieneností básnického písania, a na druhej strane možností jeho „inakosti, svojbytnosti, originality“ či intenciajemnejšie rozlíšiť paradigmatickosť. Ďalšie kapitoly by zas mali byť argumentom, teda pokusom o aplikáciu teoretických návrhov. Nerobia to však celkom presvedčivo. Sú skôr pokusmi o interpretácie, narábajúce s predchádzajúcimi postulátmi voľne alebo vôbec. Potvrdzuje to napríklad tvrdenie: „Formálne ukazovatele a parametre ... sú dôležité len z hľadiska teórie. Pokiaľ ide o čitateľský zážitok a umelecký prínos...“ (s. 29). Otázka vtomto prípade znie, načo budovať teoretickú koncepciu, keď ju nakoniec zhodíme vo vzťahu k umeleckému zážitku pri konkrétnom texte. Podstatný je aj fakt, že za exaktným jazykom teoretických východísk je len pomerne banálne presvedčenie o básnickej invenčnosti ako vrcholnej kultúrnej hodnoty (oproti bezvýhradne normatívnemu mainstreamu) a snaha prisúdiť túto invenčnosť básnickému géniovi. Najväčší význam by mohla mať táto publikácia pre čitateľstvo, na ktoré autor explicitne upozorňuje a venuje mu aj záverečnú kapitolu (školská prax). Pokiaľ teoretické koncepcie Subjektu a paradigmy básnického textu vyznievajú vratko, zmysel pre vnímavé čítanie a interpretáciu modernej poézie, ktoré pestovať vškolskom prostredí nie je nenáročné, autorovi rozhodne uprieť nemožno.
(Na záver treba spomenúť ešte tri tituly, ktoré takisto vyšli vroku 2023 vo vydavateľstve Veda: Reflexia ruského formalizmu v diele Mikuláša Bakoša od Sone Paštékovej, Svet v jedinečnom okamihu. Komentovaný výber textov príležitostnej tvorby v slovenskej literatúre 16. – 18. storočia Timotey Vráblovej a Kontexty a komparatistika v literárnej vede. (Model interpretácie alternatívneho umenia) Márie Bátorovej. Vydavateľstvo Veda ani po opakovanej žiadosti nedodalo redakcii recenzné výtlačky uvedených titulov avhodnotení tak zahrnuté nie sú.)
Rok 2023 priniesol v oblasti odbornej reflexie literatúry pútavé a užitočné knihy o pomerne špecifických témach, akým je slovenské haiku či slovenské preklady ruskej literatúry. Pri celkovom pohľade si však možno všimnúť, že dominantnou témou minulého roku bolo formovanie modernej slovenskej literatúry v 20. storočí s ambíciou nuansovitejšieho hľadania jej rozmanitých podôb. Ide o dobrú správu, keďže nedbanlivo kladená otázka modernity stavanej do banálneho protikladu voči tradicionalizmu je neustále pretrvávajúcou toxickou súčasťou širšieho spoločenského kontextu.
Foto: Chris Bordáč
