ղľáԾ
Annie Ernaux získala Nobelovu cenu vo veku, keď sa pomaly uzatvára kruh jej rozsiahleho literárneho diela, charakteristického úsilím hľadať pravdu osebe, oľuďoch, osvete, o dobe.
Zámerne píšem o(uzatvárajúcom sa) kruhu: románový debut Prázdne skrine (Armoires vides) vydala Annie Ernaux vroku 1974 atohto roku jej vyšla zatiaľ posledná próza Le jeune homme (Mladý muž). Bezmála polstoročie času aprieskumu polstoročia francúzskej aľudskej spoločnosti.
Svedectvo o dobe
Rok 2022 je však na texty Annie Ernaux aoAnnie Ernaux ešte bohatší. Vo vydavateľstve Gallimard vyšla rozšírená reedícia jej tvorivého denníka pod názvom L’atelier noir, Tajná dielňa. Denník si viedla po celý život zároveň s písaním a publikovaním próz. Sú výnimky, keď autor sprístupní takýto dokument, ktorý je možnosťou nahliadnuť do literárneho diela z druhej, odvrátenej a pre čitateľa iliterárneho kritika neprístupnej strany. Vnímavý a poučený čitateľ zvyčajne vedie s autorom tichý dialóg. Vie, že prípadné otázky zostanú bez odpovede. Tajná dielňa Annie Ernaux je dialógom spisovateľky so sebou, plným pochybností, otázok a hľadania. Je i možnou odpoveďou čitateľovi. Odkryť tvorivý proces písania sa pokúša literárno-kritický sumár Cahier de L’Herne Annie Ernaux, ktorý vyšiel ako pocta autorkinmu celoživotnému dielu. Spája sa v ňom pohľad literárnej kritiky i osobností francúzskej literárnej a umeleckej scény na historické, sociologické či intímne aspekty jej písania spolu s doteraz ešte nepublikovanými časťami denníkov, ktoré svedčia ojej neustálom, vnímavom a pozornom pohľade na súčasnosť. Bilanciu „dvojkového“ roku završuje uvedenie dokumentárneho filmu Les années Super-8 (Roky super osmičky) na filmovom festivale vCannes. Ernaux je aktérkou, autorkou aj režisérkou dokumentu spolu so synom Davidom Ernaux-Briot. Filmová kamera „super osmička“ sa stala v 70. rokoch 20. storočia symbolom spoločenského úspechu a modernosti. „Keď som si pozrela rodinné filmy z rokov 1972 – 1981, uvedomila som si, že nie sú len rodinným archívom, ale aj svedectvom o vkuse, voľnom čase, životnom štýle a ašpiráciách jednej spoločenskej triedy po roku 1968. Chcela som ztýchto nemých obrazov vytvoriť príbeh na križovatke dejín spoločenského a zároveň intímneho života, pričom som použila osobný denník z tých rokov,“ napísala Annie Ernaux o dokumente. Zostrih filmov komentuje čítaním zo spomínaného denníka, pričom sa odvíja kronika spoločnosti a rozprávanie oautorkinej ceste k emancipácii. Aj toto dielo nesie v sebe dve podstatné črty jej tvorby: neustále hľadanie novej formy, nového tvaru pre slovo a písanie a návrat k minulosti, k prežitému. Nejde tu však o retrospektívu, ale o postoj k udalosti, veci, fenoménu v podobe, ako ich vidíme z dnešného hľadiska.
Rezignovať na fikciu
Ak by sme sa chceli oprieť o štatistiky, dielo Annie Ernaux obsahuje asi dvadsiatku prozaických textov, zhruba desať obsiahlych knižných rozhovorov, divadelné, filmové a rozhlasové adaptácie jej kníh, na ktorých sa sama autorsky podieľala. Píšem oprozaických textoch, oprózach, pretože označiť ich konkrétnou žánrovou nálepkou nie je možné. Písanie Annie Ernaux sa vymyká aj zaužívanej kategorizácii autobiografickej literatúry. Prvé tri romány (1974, 1977 a1981) sama označuje za autobiografickú fikciu. Zlom v jej tvorbe a kryštalizácia autorského postoja nadíde v roku 1983 s prózou La Place (Miesto medzi ľuďmi, 1986) a so životným príbehom autorkinho otca, ktorý Ernaux začne písať v okamihu jeho smrti. Písanie tejto knihy autorka neskôr označí za totálnu ruptúruvo svojom vedomí a knihu dokončí až o niekoľko rokov: svet sa jej veľmi ostro rozdelil na dva: na „jej“ svet, z ktorého vzišla, svet podmanenej defavorizovanej vrstvy nevzdelaných, robotníkov, roľníkov, jednoduchých ľudí, a na svet privilegovaných, dominujúcich vyšších spoločenských tried, ktorých príslušníci majú z pozície bohatstva a postavenia lepšie vyhliadky do budúcnosti. Vychádza pritom zo skúsenosti na oboch stranách. Ako dcéra robotníkov z Normandie, ktorí sa„vypracovali“ na majiteľov obchodu s kaviarňou a zabezpečili svojej dcére „lepšie“ vzdelanie, prekročila prah spoločenských tried (najprv ako stredoškolská profesorka, potom ako spisovateľka) a zaradila sa k privilegovaným. Túto skúsenosť tematizuje v ďalších dvoch prózach – Une femme (ŽԲ, 1988) a La Honte (Hanba, 1997), v ktorých píše o matke a o vzťahu rodičov. V mnohých rozhovoroch Ernaux opakuje, že sú to texty o zrade prostredia, z ktorého vzišla, že tu niekde sa zrodil jej pocit povinnosti písať o tomto svete a hľadať pravdu. Pocit zodpovednosti a dlhu. Hľadať pravdu sa však už nezlučovalo so spôsobom písať fikciu. Hľadať pravdu znamenalo rezignovať na román alebo na iný žáner epiky, ktorého centrom je fiktívny, resp. možný svet, a zostúpiť do pamäti. Spoľahnúť sa na vlastnú pamäť, ale aj na pamäť svojej generácie, na pamäť rôzneho typu dokumentov a hľadať, skúmať skutočnosť, dolovať ju zdepozitára videného, počutého ažitého. Slová sa vynoria vpravý čas avyžiadajú si svoj tvar. Ernaux už zotrvala v tejto modalite písania. Stala sa pre ňu vnútornou potrebou, ako sama hovorí, spôsobom bytia, šťastím, že môže existovať v písaní. Nie iba existovať.
Denníky konzumnej spoločnosti
Skúsenosť sprekračovaním prahov spoločenských tried je u Ernaux výdatným prameňom dominantnej tematiky ako spravodlivosť, sociálna nerovnosť, pocit hanby za pôvod, škodlivosť vžitých stereotypov v nazeraní na ľudskú bytosť a nebezpečenstvo takéhoto pohľadu. Od hľadania pravdy o realite sociálnych, rodinných, generačných a užších ľudských väzieb prešla ku skúmaniu reality konzumnej spoločnosti, jej dominancie a dosahu na jednotlivca. Texty Journal du dehors (Denník zvonkajšieho sveta, 1993), La Vie extérieure (Vonkajší život, 2000), Regarde les lumières, mon amour (Pozri na tie svetlá, miláčik, 2014) sú chronologickým záznamom od roku 1985 po prvé roky 21. storočia. Skúmajú verejný priestor (ulicu, prímestské vlaky, obchodné centrá) aľudské konanie vňom, zachytávajú momentky, scény areakcie ľudí, ktorí sú aktívnou ipasívnou súčasťou spoločenského „spektáklu“, čo vyvrcholí reflexiou obdobia materiálnej hojnosti, pričom Ernaux dospeje ku kritike distribučných systémov, ich manipulácie konzumentmi slabšej kúpnej sily aich udržiavania vstave sociálnej rezignácie.
Vtvorbe Annie Ernaux je rovnako silná téma postavenia žien vmaskulínnej spoločnosti apostupného utvárania ich identity. Prostredníctvom priznania svojho intímneho prežívania, cez autentickú skúsenosť cesty kplnohodnotnému bytiu ženy spochybňuje kolektívne mýty oženách poukázaním na ich vykonštruovanú povahu. Víziu univerzálnej ženy, utvárania identity acesty knaplneniu existencie ponúka prostredníctvom autentického ado maximálne možnej miery úprimného písania, ako vpróze Passion simple (Jednoduchá vášeň, 1991). Odmieta pritom intelektualizovanú teoretizáciu tejto skutočnosti. Odmieta aj označovať svoje diela etiketou ženskej literatúry, ktorá podľa nej odkazuje na implicitnú dominanciu mužskej sféry.
Záznam reality
Annie Ernaux takmer pol storočie skúma ľudskú bytosť vsociálnom prostredí, skúma seba, nás, skúma ich – tých, čo má okolo seba. Tento kontinuálny výskum odmietajúci literárnu fikciu priviedol autorku kpremyslenému odosobnenému, úspornému štýlu, krozprávaniu areflexii bez možnosti subjektívne hodnotiť azavádzať pri tom. Realita sa nepíše spontánne, ako sama tvrdí. Nie je to niečo dané. Keď si autor vymýšľa, všetko je dovolené, keď chce písať otom, čo je realita, je to veľmi ťažké anáročné na literárny tvar. Je ťažké neľútostne pozorovať seba samého, odstrihnúť pocity asúdy. Byť zároveň niekým iným. Na scénu vstúpi čas, ktorý jej vytvoril možnosť odstupu. Píšuce „ja“ sa postupne mení na „ona“, na neosobné francúzske zámeno „on“, ktorého obsah súvisí skontextom atémou, ale dá sa chápať ako všeobjímajúce kolektívum vkonkrétnom čase apriestore. Tu niekde pramení aj problém sprekladmi jej diela. Na jednej strane sú jej texty pevne ukotvené vo francúzskej realite, na ktorú odkazujú citátmi, sloganmi, alúziami, reáliami, kultúrnym apolitickým kontextom, ako je to vkľúčovej knihe Les Années (Roky, 2008). V plnej miere sú tieto obsahy pochopiteľné iba pre frankofilného, resp. frankofónneho čitateľa. Na strane druhej pozorovanie akomentovanie tejto reality má univerzálny charakter. Písanie Annie Ernaux je pre Francúzov zázračne prístupné azrozumiteľné. Skrýva sa za ním však kovotepecká práca so slovom. Preklady svysvetlivkami akomentárom sa snažia neamputovať podstatnú významovú časť jej výpovede, ale potláčajú pritom štylistický, umelecký účinok originálu.
šٰ fazety diela Annie Ernaux zapadajú do kontinuálneho projektu očloveku apísaní – od románovej autobiografie cez rozprávanie osebe hraničiace smierou únosnosti, socio-etnografické záznamy minulosti, záznamy meniacej sa spoločnosti aživotného sveta. Jej postoj je krealite neskrývane angažovaný, ľavicovo orientovaný nielen vliteratúre, ktorú píše, a podľa tradície francúzskych intelektuálov, ale aj konkrétnymi verejnými vystúpeniami aprejavmi na podporu francúzskej politickej ľavice. „Dajte si pozor, pán prezident, na následky tohto obdobia zákazov, narušenia chodu vecí. Nastal čas, keď môžeme premýšľať, klásť si otázky, predstaviť si nový svet. Lenže nie ten, čo ste vždy chválili,ten, čo sa môže bez otáľania obnoviť, ako naznačujú určité indície,“ oslovila vroku 2020 hlavu Francúzska vrámci edície Tract de crise vydavateľstva Gallimard, ktoré uverejnilo včase covidu vyjadrenia 69 literátov ktejto kríze. Jej priamosť samozrejme nepôsobí dobre na istú časť literárnej kritiky, ale možno práve táto priamosť, neústupnosť asnaha povedať pravdu priniesla Annie Ernaux Nobelovu cenu vsituácii, keď literatúra, médiá, politici nehovoria oskutočnosti, ale vytvárajú jej pokrivený obraz.
Katarína Bednárová (1954)
Pôsobí na Katedre romanistiky FiF UK vBratislave avÚstave svetovej literatúry SAV. Prednáša dejiny francúzskej literatúry 20. storočia, teóriu literatúry aprekladu, vedie semináre umeleckého prekladu. Vo výskume sa špecializuje na súčasnú francúzsku literatúru ana dejiny ateóriu umeleckého prekladu. Zfrancúzštiny preložila diela M. Tourniera, L.-F. Célina, S. Becketta, B. Viana, A. Ernaux ai.
Foto: wikimedia / Lucas Destrem
