ղľáԾ
Východiskom publikácie Slovenský intelektuál Alexander Matuška je fragment rukopisu nedokončenej monografickej štúdie, na ktorej literárny historik Vladimír Petrík (1929 – 2017)pracoval azamýšľal ju vydať knižne. Matuškovské obdobie v jeho výskumnej činnosti trvalo vyše päť desaťročí a Alexandra Matušku vnímal ako tvorcu-intelektuála v konkrétnom čase apriestore. Zaujímalo ho, aký bol tento slovenský intelektuál a literárny kritik vo vzťahu kostatným, aký bol vo vzťahu k sebe a vlastnej odbornej profilácii. Matušku nepovažuje za „nejaký žiarivý vzor” anespochybniteľnú autoritu, ale ukazuje jeho „mravný profil” a „intelektuálnu mohutnosť“. Nedopísanú monografiu dopĺňa výber z Petríkových štúdií akritických prác, pokrývajúci celé obdobie Matuškovej tvorivej dráhy. Do rúk sa tak čitateľom dostáva príťažlivá ukážka myslenia oslovenskej literatúre akultúre 20. storočia.
Úryvok z knihy:
Mravný imperatív
„Kultúra sa robí aj charakterom.“
Roku 1934 sa A. Matuškovi podarilo odhaliť kritika apublicistu zdielne postupistov Jána E. Bora ako plagiátora. Stala sa ztoho aféra, vktorej sa ocitlo viac ľudí, jednak redaktorov či šéfredaktorov, ktorí odmietali Matuškov text uverejniť (Smrek váԱ, Lukáč vSlovenských smeroch, Mráz vSlovenských pohľadoch), jednak tých, čo J. E. Bora bránili pred Matuškovým „útokom“ (P. G. Hlbina): tri príspevky uverejnil Matuška vříٴdzԴDzپ, dva vDAV-e ajeden vIndexe. Tu dostala aktivita A. Matušku novú dimenziu – povedzme aj mravnú. Išlo predsa okrádež. J. E. Bor vknihe Návrat kminulosti (1933) bez zábran vykrádal myšlienky, ba priamo formulácie zF. X. Šaldu auvádzal ich ako vlastné. A. Matuška vyexcerpoval cca 35 zhodných miest ajedno za druhým ich – vŠaldovej aBorovej formulácii – spolu uviedol. Je to tak rukolapne usvedčujúce, že nemohli vzniknúť nijaké pochybnosti, ale vznikli. Matuška upozorňuje, že Bor „neodpisuje“ len zo Šaldu, ale aj zďalších, amenuje Valéryho, Papiniho aBertranda, no vtomto prípade zostalo len pri konštatovaní. Keďže Bor vtom čase atrochu neskôr vydal ďalšie dve knihy (Poézia povojnového Slovenska, dzčԴDzپ), Matuška sa pustil do pátrania po ich pochybnej originalite. Pokiaľ ide o Poéziu povojnového Slovenska, aj vnej Matuška zistil vykrádanie, prisvojovanie si a parafrázovanie autorov ako Šalda, Pražák, Hamaliar, Píša, pričom sú tam aj takéto lapsusy: „... všetko napríklad, čo ste napísali oŽarnovovi, napísal J. V. Sedlák oČarkovi...“.1 Vdruhom príspevku venovanom tej istej Borovej knižke na úvod Matuška píše: „Prvá kniha Borova bola vyznačená ako podvod aBor sám miesto mladistvého kritika ako mladistvý švindlér – výrazy, ako je známe, trestné; Bor však nechal výrazy plávať asplodil ďalšie dve knihy. Posmelení teda, dovoľujeme si prítomnú knihu označiť tiež za plagiát.“2 Avzávere sa toto zistenie znovu zopakuje: „Čo sa nás týka, sme ochotní dokázať, že táto kniha nie je majetkom Borovým aže by Bor mohol byť stíhaný za porušenie autorského práva.“3 Na konci je poznámka, týkajúca sa Borovej tretej knihy: „Pritom sa zaväzujeme nechať stranou tretiu knihu Borovu (dzčԴDzپ), ktorá je plagiátom do tej miery, že to vzbudilo náš obdiv.“4
Ďalší príspevok Ešte kliterárnej afére zo Slovenska Matuška venoval P. G. Hlbinovi, ktorý bránil J. E. Bora vPere. Tam Matuškovi vyčítal, že zhadzuje náboženstvo, katolicizmus, že je marxista apod. Je pravda, že Matuškova kritika plagiátu mala okrem mravného aj ideový náboj (sarkastické poznámky na cirkev, cirkevných učiteľov, náboženstvo, najmä na katolícke náboženstvo vyjadrujú jeho mienku, že náboženstvo, ako sa unás praktizuje, je brzdou pokroku azároveň nekultúrnym či protikultúrnym činiteľom). Ale jeho odhalenie Borových plagiátorských praktík sa zväčša deje mimo tejto sféry. Samo osebe je také evidentné, že ho nemôže bagatelizovať nijaké obvinenie A. Matušku zmarxizmu, ako to robí Hlbina. Ale je naozaj neprípustné, keď Hlbina bráni Bora tak, že nejde oplagiát, ale o „ozveny“. (Podobne sa vyjadril aj E. B. Lukáč.) Matuška ho takmer chváli, že „má zmysel pre zvukovú stránku diela...“, ale ďalej trvá na svojom: „Každého, kto by poprel, že Bor pri písaní kritiky nedržal vľavej ruke (alebo vpravej, ak je ľavák) Šaldu, som ochotný zaviesť na kliniku. Prihlášky pošlite na adresu redakcie tohto časopisu.“5 Pokusom oospravedlnenie sú aj zamietavé postoje troch redaktorov odmietajúcich uverejniť Matuškove články, resp. prvý znich, tie ďalšie už zrejme týmto časopisom neponúkol). Vúvode prvého má Matuška túto poznámku: „Tento článok skúsil na sebe všetky osudy neprípustných právd...“6
Vdruhom článku (Ešte kliterárnej afére zo Slovenska) A. Matuška reagoval aj na Lukáčov článok vSlovenskom večerníku, kde píše otom, prečo odmietol uverejniť Matušku (prvého). Jednak je proti „aféram“, jednak podľa neho veci „sa dajú povedať inak“, potom A. Matuška neposlal úvodnú časť, bráni Bora, keď hovorí, že citáty uvádzané Matuškom „ukazujú skôr silný vplyv, ostrú ozvenu zo štúdií.“ Anapokon uvádza ešte jeden fakt, že Šalda poslal Borovi pozitívny list. Matuška dôvodí, že Bor sa nikdy snijakým Šaldovým listom nevytasil anikdy na Matuškove obvinenia neodpovedal anebránil sa. Lukáčovu neochotu uverejniť jeho príspevky pripisoval osobnému momentu – Bor písal obásnikovi Lukáčovi pozitívne. Aj inde dôvodí Matuška tak, že sa zmieňuje orozličných redakčných kamarátstvach, ktoré pôsobili aj vtejto „afére“ apermanentne vjeho neprospech. Adruhý dôvod, ktorý Matuška tiež uvádza, spočíval podľa neho – ato zrejme aj objektívne sedí – vtom, že vtedajšia literárna akultúrna situácia na Slovensku nebola prístupná vyhraňovaniu názorov, aby sa sily „nedrobili“. Ako hovoril Matuška, „je typickým javom nášho literárneho života, že sa ľudia vzájomne hladkajú anevchádzajú si do vlasov“.7 Biť sa za idey, to sa vlastne nepatrí, je to neslušné. Matuška tu len vkonkrétnom prípade opakuje to, čo hovoril od samého začiatku, že vslovenskej literatúre vládne nekritickosť, kamarátstvo, neochota prebojúvať kvalitu azavrhovať nekvalitu. Jeho emocionálne vzrušený hlas bol nepríjemný azrejme aj preto sa slovenské časopisy od Matuškových príspevkov dištancovali. Bol to hlas priveľmi naliehavý, asi preto sa zdalojednotlivým redaktorom, že Matuška preháňa. Ale tak písal stále, tu len zostal sám sebe verný. Je síce pravda, že ani predošlé Matuškove príspevky nenašli vslovenských časopisoch miesto. Neviem, ako by sa boli zachovali, keby to bol Matuška „povedal inak“, teda učesanejším, menej adresným spôsobom. Aj vtakomto prípade treba byť dosť skeptický – hoci na druhej strane, opár rokov nato sa podobný materiál zjavil vmartinských Slovenských pohľadoch, napriek tomu, že sa vedelo, že spôsobí aféru. Myslím tu na Felixovu dôkladne vypracovanú stať Závislosť Chrobákových literárnych prác od cudzích vzorov (1938), vktorej rovnako fundovane dokazoval plagiátorstvo Dobroslava Chrobáka (ako A. M. plagiátorstvo J. E. Bora), fundovane, ale vecne, nie tak emocionálne. Žeby vMatuškovom prípade „forma“ bola prekážkou?
1 Matuška, A.: Oplagiátorskej sláve medzi nami. In: Matuška, A.: Dielo I. Bratislava : Tatran, 2010, s. 80 – 81.
2 Matuška, A.: J. E. Bor: poézia povojnového Slovenska. In: Matuška, A.: c. d., s. 85.
3 c. d., s. 85 – 86.
4 c. d., s. 86.
5 Matuška, A.: Ešte kliterárnej afére zo Slovenska. In: Matuška, A.: c. d., s. 77.
6 Matuška, A.: Historka zo slovenskej literatúry (Empirické podvody transcendentálneho kritika). In: Matuška, A.: c. d., s. 61.
7 c. d., s. 62.
