ղľáԾ
Pre zborník je charakteristické prekonávanie tradičných, konvenčných výskumných princípov „jednoliatej národnej literatúry“.
Vnašom akademickom prostredí sa pod vplyvom či skôr tlakom dosť zvláštnych pravidiel hodnotenia vedeckých výstupov apublikácií začali zborníky štúdií pokladať za menej dôležité a hodnotné. Akreditačné komisie za texty vnich prisudzujú univerzitám či fakultám minimum bodov (čo potom súvisí aj scelkovým nižším ohodnotením pracoviska apridelením finančných prostriedkov), atak často dochádza ktomu, že zpublikácií, ktoré by za normálnych okolností boli zborníkmi, sa silou-mocou „vyrábajú“ monografie. Editori publikácie Kontakty literatúry (modely, identity, reprezentácie) takúto možnosť nemali, keďže toto vydanie má až pätnásť autorov. Miesto pomenovania zborník však používajú skôr slovo kniha – ale dôležitejší než označenie je, prirodzene, obsah. Ja sa budem držať žánrového vymedzenia zborník.
Nuž teda, recenzovaný zborník svojím názvom odkazuje na prvú knižnú vedeckú prácu literárneho kritika a historika, neskôr politika adiplomata Rudolfa Chmela, na dielo Literatúry vkontaktoch, ktoré vyšlo už vroku 1972. Zborník, ktorý editovali Magdalena Bystrzak, Radoslav Passia aIvana Taranenková, traja pracovníci Ústavu slovenskej literatúry SAV, takpovediac Chmelovho domovského pracoviska, je aj vzdaním úcty tomuto poprednému vedcovi pri príležitosti jeho okrúhleho životného jubilea (osemdesiatin sa dožil vroku 2019). Nejde tu však oto, že by sa jeho autori zaoberali analýzou ahodnotením výsledkov Chmelovej dlhoročnej literárnovednej ainej činnosti (ako býva pri takýchto jubileách zvykom), ale onadväzovanie, ako sa uvádza vprvom odseku Úǻ, na „metodologické inšpirácie“ (s. 9). R. Chmel podľa editorov: „Prispel kprehodnocovaniu monolitného ahomogénneho modelu národných literárnych dejín, zdôrazňoval mnohodimenzionálnosť irôznorodé paradoxy dobových kultúrnych procesov. (...) Vo viacerých momentoch tento prístup už pred rokom 1989 korešpondoval sniektorými prúdmi literárnovedného myslenia v západnom akademickom svete, ktoré vnímali literárny text aj ako fakt vstupujúci do dejinných, politických, sociálnych akultúrnych vzťahov“ (s. 9). S takýmto hodnotením bez výhrad súhlasím.
Exploratívne dobrodružstvo
Zborník, ktorý môžeme označiť za „medzinárodný“, keďže svoje zastúpenie vňom majú aj odborníci zPoľska aČeskej republiky, je rozčlenený do troch častí: Prekračovanie národnoobrodeneckých reprezentácií, Spory okultúrny model aUrbanita aidentita. Tieto názvy, rovnako ako podtitul publikácie (modely, identity, reprezentácie), sa usilujú – prirodzene, vhrubých črtách – vystihnúť či naznačiť rozmanitosť, pestrosť ašírku jej tematickej orientácie.
Všetci pätnásti autori a autorky (poradie uvádzam podľa zaradenia ich textov vknihe) – Ivana Taranenková, Tibor Pichler, Marianna Koliová, Anikó Dušíková, Marta Fülöpová, Alexandra Hudymač, Dana Hučková, Michal Habaj, Magdalena Bystrzak, Miloslav Szabó, Dušan Škvarna, Bogusław Bakuła, Miloslav Vojtech, Jana Pátková, Radoslav Passia – reflektujú literárne javy, ale aj históriu, premeny koncepcií národného bytia adejiny myslenia 19. a20 storočia vširších kontextoch asúvislostiach, zaznamenávajúc vzájomné väzby, vplyvy spoločenských procesov na umeleckú spisbu, ale aj naopak, pôsobenie literatúry na kultúrne aspoločenské bytie.
Platí to vtedy, keď je téma štúdie vymedzená širšie (napr. D. Hučková: Vyznačovanie priestoru pre modernú literatúru na začiatku 20. storočia alebo D. Škvarna: Koncepty slovenských dejín adeformácie historickej pamäti), no aj vtedy, keď je užšia (napr. A. Hudymač: Tvárou vtvár s „Iným“. Kukučínova cesta do Dalmácie aČiernej hory alebo Jana Pátková: Obraz Prahy vzapomenutých slovenských románech meziválečného období).
Je to vsúlade schápaním zmyslu literárnovedného výskumu, ako ho prezentoval R. Chmel, či už vteoretických, literárnohistorických alebo interpretačných štúdiách amonografiách. On mal mimoriadne bohatý záber, venoval sa aj problematike slovensko-maďarských (maďarsko-slovenských) aslovensko-českých (česko-slovenských) literárnych akultúrnych vzťahov. Keď bol vpozícii komparatistu, nezostal pri evidovaní vplyvov či iných prejavov literárnych (kultúrnych) vzťahov, ale všímal si ich procesuálnosť, reflektoval ich vdobových súvislostiach. Takýto prístup znamená okrem iného ajprijať skutočnosť, že slovenská literatúra sa niekoľko storočí vyvíjala vmultikultúrnom amultijazykovom prostredí, čo zasa umožňuje vidieť veci niekedy až diametrálne odlišne než vprípade úzkeho „národno-literárneho“ pohľadu.
Fascinujúca matéria
Pre recenzovaný zborník je charakteristické práve prekonávanie (čo sa napokon už dlho deje) tradičných, konvenčných výskumných princípov „jednoliatej národnej literatúry“; podľa nich sa jej dejiny od najstarších čias po začiatok 20. storočia vysvetľovali prevažne ako prekonávanie prekážok, ktoré do cesty nášmu rozvoju neustále kládli „tí druhí“. Potenciál mýtov zbavených výskumných prístupov výstižne naznačuje T. Pichler hneď na začiatku svojej štúdie Kultúrno-civilizačná kontroverzia slovenských evanjelických vzdelancov. Protestantizmus aSlovanstvo, kde píše: „Slovenské intelektuálne dejiny sú pri nekanonizovanom prístupe fascinujúcou matériou, ba priam exploratívnym dobrodružstvom. Jeho prostredníctvom sa znova objavujú myšlienky, názory akoncepcie, ktoré existujú v tieni archívov avstave latencie“ (s. 39).
Národná či národnocentrická koncepcia dejín literatúr, resp. dejín ako takých v konečnom dôsledku viedla ktomu, že sme sa vminulosti časti svojej histórie takpovediac zriekli, t. j. neakceptovali sme, že „našimi“ dejinami sú aj dejiny Uhorska či Rakúsko-uhorskej monarchie. R. Chmel patrí ktým našim literárnym vedcom, ktorí túto koncepciu prekonávali, ato od začiatku svojej profesionálnej dráhy, teda už včase, keď sa to veľmi nenosilo. Na túto skutočnosť upozorňuje D. Škvarna vo svojej štúdii, ktorej názov som už uviedol: „Pre mňa ako historika predstavuje R. Chmel predovšetkým jedného z najtrpezlivejších kultivátorov slovenskej súčasnosti anajusilovnejších naprávačov jej historickej pamäti“ (s.191). Asamotný Škvarnov text ponúka na pomerne malom priestore minuciózny výklad toho, ako sa prístupy knašim dejinám vyvíjali amenili od počiatkov národného obrodenia po súčasnosť, presne pomenúvajúc aj deformácie historickej pamäti.
Silná stredná generácia literárnych vedcov
Priestor, ktorý ponúka recenzia, neumožňuje vyjadriť sa kprínosu jednotlivých štúdií, preto sa usilujem uchopiť zborník ako celok. Jeho tematický záber, ako som už naznačil, je široký abohatý, dotýka sa celého okruhu skúmaných javov: slovensko-maďarských aslovensko-českých literárnych vzťahov, no nie vúzkom chápaní (I. Taranenková: Slováci! Reprezentácia slovenského etnika včeskej, slovenskej amaďarskej kultúre 19. azačiatku 20. storočia; A. Dušíková: Kánon ajeho limity – unás v Uhorsku v19. storočí, M. Fülöpová: Panslávi vmaďarskej próze 19. storočia; spomenutá štúdia J. Pátkovej), zástoja evanjelickej inteligencie vrozvoji slovenskej kultúry (spomenutá štúdia T. Pichlera), problematiky vnímania inakosti vliteratúre (M. Szabó: Symbióza alebo mezaliancia? Literárne stereotypy slovensko-židovskej „asimilácie“ vprózach Ľudmily Podjavorinskej, Gejzu Vámoša, Huga Rotha aFrantiška Švantnera; spomenutá štúdia A. Hudymačovej), vývinových pohybov slovenskej literatúry na začiatku 20. storočia (spomenutá štúdia D. Hučkovej, M. Habaj: Medzi poetikou apolitikou: DAV aútok na tradíciu), koncepcie dejín adejín literatúry (spomenutá štúdia D. Škvarnu, B. Bakuła: Spory ohistóriu apamäť vpoľskej nezávislej literatúre), zobrazovania mesta vprotiklade svidiekom (M. Vojtech: Polarita urbánneho arurálneho vliteratúre slovenského klasicizmu abiedermeieru; R. Passia: Alexander Križka amesto vjeho prózach zdvadsiatych rokov 20. storočia), konkrétnych osobností ainterpretácie ich diel (M. Koliová: Karpaty/Tatry ako priesečník kultúrnych modelov vtopografickom acestopisnom diele Samuela Bredeckého aBohuša Nosáka-Nezabudova; M. Bystrzak: Fragmenty aspojivá. KAlžbete Göllnerovej-Gwerkovej)... Ani jednu z uvedených štúdií však nemožno vnímať len vintenciách mnou pomocne azjednodušujúco vymedzeného tematického zamerania, lebo majú svoje hlbšie presahy adosahy, vnejednom prípade aj interdisciplinárne.
Ako sa mi azda podarilo naznačiť, zborník Kontakty literatúry je pre poznanie špecifík literárneho akultúrneho vývinu prínosný, rozširuje ho o ďalšie dimenzie ašpecifiká. Potvrdzuje aj potešujúcu skutočnosť, že máme veľmi silnú strednú generáciu literárnych vedcov, ktorá sa formovala už včase, keď pominuli ideologické obmedzenia, dokázala naplno využiť otvorený priestor a ponúkajúce sa možnosti – anaďalej ich úspešne využíva.
Ku kvalite publikácie prispieva precízne spracovaný poznámkový aparát, bibliografia, menný register, pútavé ilustrácie (reprodukcie výtvarných diel, kópie stránok zdobových periodík adokumentov, titulných listov kníh, fotografie apod.), ako aj vynikajúce grafické apolygrafické prevedenie.
Igor Hochel (1953)
Básnik, prekladateľ, literárny vedec, vysokoškolský pedagóg, dlhoročný redaktor a v rokoch 1996 – 99 šéfredaktor literárnokritického časopisu Romboid. Na FF UKF v Nitre vyučuje slovenskú literatúru 2. polovice 20. storočia.
Mgdalena Bystrzak, Radoslav Passia, Ivana Taranenková (eds.): Kontakty literatúry (modely, identity, reprezentácie)
Bratislava: Veda, 2020
