ղľáԾ
Prinášame rozhovory s autormi a autorkami nominovanými na Cenu Jána Johanidesa.
Ivana Dobrakovová v Cene Jána Johanidesa získala ocenenie v kategórii do 35 rokov už pred desiatimi rokmi. Teraz je s knihou Matky a kamionisti nominovaná na hlavnú cenu.
Zmenil sa váš spôsob písania od debutovej zbierky Prvá smrť vrodine ?
Odvtedy som vydala ďalšie tri knihy. Neviem, či mi náleží hodnotiť, ako píšem, ale povedzme, že prvá kniha, napriek názvu, bola predsa len taká nejaká – najveselšia. Viac som experimentovala, je tam poviedka zpohľadu muža, je tam poviedka srozprávačom „my“, sú tam dokonca nadprirodzené veci, kanibalizmus, duchovia, sú tam pointy, je tam snaha napodobniť magický realizmus. Povedzme, že za tých desať rokov som sa priklonila krealizmu. Menej si vymýšľam. Menej skúšam. Vedie ma to kprúdu vedomia. Kženám – ich pohľadu na svet. Kživotu. Nezáleží mi na pointách, nechcem už písať texty, ktoré smerujú kjednej vete, ktorá ich má obrátiť naruby. Snažím sa písať texty, vktorých sú zaujímavé veci aj predtým, než človek príde kposlednej vete. Čoraz viac sa mi páčia otvorené konce.
Komplikované vzťahy, odcudzenosť hrdiniek. V kritikách sa často objavujú psychické problémy postáv, vy však hovoríte, že píšete o bežných osudoch...
Ja si často predstavujem, že píšem o „normálnych“ postavách, ktoré nemajú vyšinuté vnímanie sveta, stýmto postojom som pristupovala aj kdvom textom zknihy Matky akamionisti, kOlivii aLare, doslova som si povedala, teraz napíšem oniekom, kto je napriek problémom normálny alen sa pasuje so životom ako každý druhý. No po vydaní knihy mibolo povedané, že Olivia aLara veru normálne nie sú, jedna má obsedantno-kompulzívnu poruchu, druhá hypersexualitu. Neviem. Nebrala by som to tak tragicky. Stále sa mi nezdá, že by boli natoľko vyšinuté. Ako sa tak pozerám okolo seba, každý má niečo. Hoci aj niečo malé. Ale niečo. Snažím sa, aby moje písanie odrážalo realitu. Aj iných ľudí. Ale čo sa dá robiť, asi je to vždy len moja predstava orealite iných ľudí. Neviem písať inak, než že sa odrazím od seba.
Máte za sebou preklad Neapolskej ságy Eleny Ferrante. Na akých textoch pracujete teraz?
Pokiaľ ide opreklady, po Neapolskej ságe prišla ešte Simona Vinci ajej román Prvá pravda, Elena Ferrante ajej stĺpčeky zGuardianu Náhodné úvahy, Valeria Parrella ajej poviedky Encyklopédia ženy. Momentálne pracujem na troch románoch: na Ladivine od mojej obľúbenej francúzskej spisovateľky avýbornej štylistky Marie NDiaye, ana dvoch talianskych románoch – strhujúci príbeh ztalianskej periférie Odkiaľ je život dokonalý od Silvie Avallone adlho očakávaný nový román (žeby začiatok ďalšej ságy???) Eleny Ferrante - Klamársky život dospelých.
Preklad vám zaberá viac času ako vlastná tvorba. Čo príde po Matkách a kamionistoch?
Teraz je prioritou dobojovať spomenuté preklady, dúfam, že do konca júna to všetko uzavriem a odovzdám, potom príde na rad umytie okien (už by bolo načase), adúfam, že potom, vlete, sa pustím do vlastného písania, mám čosi rozpísané, čo som bola nútená prerušiť, ale onedokončených knihách sa nemá hovoriť (poverčivosť, magické myslenie), jedine môžem povedať, že po roku, čo som len prekladala, by som už naozaj veľmi rada písala aj čosi svoje.
