ղľáԾ
dzá Posledné leto vmeste talianskeho autora Gianfranca Calligaricha vyšiel prvý raz vroku 1973. Takmer po polstoročí sa dočkal svetového úspechu.
Napokon, nikdy to nebýva inak. Človek robí všetko preto, aby sa držal bokom, apotom sa jedného krásneho dňa ocitne, ani nevie ako, uprostred príbehu, ktorý ho zavlečie až ksamému koncu. To je prvá veta románu Gianfranca Calligaricha Posledné leto vmeste, ktorý slovenským čitateľom ponúklo občianske združenie Laputa vprojekte Literárna bašta sprekladateľom Stanislavom Vallom. Je to ako programové vyhlásenie, aké zvyknú robiť vlády, ale vtomto prípade sa takto dá označiť aj zámer spisovateľa vyrozprávať príbeh mladého človeka, ktorý sa nechce zapojiť do boja oúspešnú kariéru, len tak zboku pozorovať tých ostatných. Moc apeniaze sa takto získať nedajú, ale ako príprava na napísanie knihy je to dobrý postoj.
Aristokrat vťažkostiach
Sme vTaliansku na konci šesťdesiatych rokov, tí podnikaví sa tešia zplodov hospodárskeho zázraku, tí nespokojní siahajú po zbrani. Toto desaťročie sa začalo Felliniho Sladkým životom a skončilo sa v „olovených rokoch“ atentátov, únosov avrážd. Leo Gazzara, rozprávač aprotagonista tohto pasívneho bytia, je ešte dozvukom sveta postáv zFelliniho filmov. Príde do Ríma kvôli práci, ale čoskoro ju stratí, náhrada za ňu ho neláka, atak sa rozhodne počkať. „Ako aristokrat vťažkostiach.“ Nerobí nič, chodí kmoru, číta, popíja vbaroch akeď už nemá ani na jedlo, dúfa, že stretne niektorého zkamarátov, ktorý ho pozve na večeru. Tam stretne Ariannu, hypochondrickú, nevyrovnanú, nepredvídateľnú peknú dievčinu. Pri nej pocíti v hrudi nepokoj, ktorý ho vedie ktomu, že sa pokúša sňou zblížiť, čo sa mu podarí, stretávajú sa, no nikdy nevie, čo má od nej čakať. Priateľova manželka mu to vysvetlí: „Je pekná apekní sú vždy nevyspytateľní. Vedia, že nech urobia čokoľvek, bude im odpustené... je to aj lepšie ako byť bohatý, lebo krása nikdy nepáchne po únave anámahe, ale pochádza priamo od Boha ato samo osebe stačí na to, že je znej jediná skutočná ľudská aristokracia.“
Druhým človekom, sktorým trávi veľa času, je Graziano, manžel bohatej Američanky, nádejný filmár, čakajúci na inšpiráciu spohárikom v ruke. Leo ho pri stretnutí osloví: „Nepi tak, nevieš, že alkohol zabíja pomaly?“ „Nevadí,“ odvetil, „neponáhľam sa.“ Je to jedna zhlášok, ktorými charakterizuje svoje postavy. Keď sa hladný Leo opýta Arianny, či počula oniečom takom ako je hlad, tá mu odpovie: „Jasné,... nie je to tá Ի徱á vec, čo prichádza po aperitíve?“ Grazianovi Leo pomôže napísať scenár, no zfilmu nič nebude, lebo obaja patria do kategórie ľudí, ktorí vedia dotiahnuť do konca len vlastný život. Podľa hlášky, s ktorou si Leo pripije sAriannou: „Na všetko to, čo sme neurobili, na to, čo sme mali urobiť, na to, čo už neurobíme.“
Rím ako protagonista knihy
Tretím protagonistom knihy je mesto. Je to Rím srannou oblohou, čistou ajasnou, ale aj shorúcimi zaprášenými popoludniami, Rím veľkolepých pamiatok minulosti ikrivolakých uličiek shmýriacim sa davom, kde človek nakoniec vždy zostane sám. Tam speje aj Leo, celý čas cíti, že sa vživote stratí amesto bude posmešným komplicom jeho zlyhaní. Napriek svojej póze povaľača, lenivca anezodpovedného alkoholika je to citlivý mladý človek túžiaci po láske aporozumení, ktorú nenachádza. Uvedomí si, že jeho priatelia sú povrchní asebaistí, bez skutočnej empatie voči druhým ľuďom. „Bol som unavený zbriskných poznámok azo salónov, kde sa vraždilo bez prelievania krvi, nasucho, ako keby ľudia boli šatstvo včistiarni.“
Na konci svojho príbehu myslí na všetko, čo sa neuskutočnilo, na lásky iba vpredstavách, na sny pretrhnuté úsvitom, na celý živý svet. Aj na prvú rybu, ktorá prežila výstup zvody asplodila nás, lebo všetko smeruje kmoru. „K moru, ktoré všetko prijíma, všetky veci, ktorým sa nikdy nepodarilo prísť na svet avšetky sú naveky mŕtve. Myslím na deň, keď sa nebo otvorí aony po prvý raz alebo opäť nadobudnú svoju oprávnenosť.“
Cit pre jazyk
Posledné leto vmeste vyšlo prvý raz vroku 1973. Bola to aj zásluha známej spisovateľky Natalie Ginzburgovej, ktorá presvedčila vydavateľa Garzantiho, aby knihu vydal, hoci ju predtým odmietli viaceré vydavateľstvá aani jemu sa do toho veľmi nechcelo. Keď si prečítame Ginzburgovej Rodinný slovník, stretneme sa spodobnou vnímavosťou rozprávača voči svojmu okoliu a podobnýmcitom pre jazyk, aké Ginzburgová našla vCalligarichovom románe. Členovia apriatelia jej rodiny mali obľúbené hlášky,oceňovali slovné hračky a erudíciu, ktorými sa rád blysne aj Calligarich. Leo napríklad takto vymenuje svojich obľúbených spisovateľov: „Henry James Joyce, Bob Dylan Thomas, Scotch Fitzgerald.“
Kniha mala celkom slušnú odozvu, no potom sa stratila zpultov kníhkupectiev ažila len znáhodných stretnutí sčitateľmi prostredníctvom antikvariátov. Potom ju vroku 2010 uverejnilo malé vydavateľstvo Aragno, vroku 2016 aj veľký vydavateľ Bompiani apo pol storočí sa román dočkal nového, tentoraz svetového úspechu. Vyšiel už vo viac ako dvadsiatich krajinách a vďaka dobrej práci prekladateľa môžu oceniť kvality tohto znovu objaveného diela aj slovenskí čitatelia.
František Hruška (1944)
Literárny historik aprekladateľ. Pôsobil na univerzitách vNeapole, Ríme aMoskve, ale aj na slovenskom veľvyslanectve vRíme. Sústavne spolupracoval sKatedrou romanistiky na Filozofickej fakulte UK vBratislave, ktorú viac rokov viedol. Venuje sa talianskej literatúre, dejinám akultúre.
Zdroj foto: www.calligarichgianfranco.com
Gianfranco Calligarich: Posledné leto vmeste
Preklad: Stanislav Vallo
Banská Bystrica: Literárna bašta, 2022
