ղľáԾ
Kniha Pod vládou ženy -- Rytier bez kráľa medievistky Daniely Dvořákovej sa začína tam, kde sa skončila monografia oBarbore Celjskej.
Alžbeta Luxemburská, dcéra kráľa acisára Žigmunda aBarbory Celjskej, manželka rakúskeho kniežaťa a neskôr kráľa Albrechta II. Habsburského a matka mladého panovníka, ktorý prišiel na svet ako pohrobok, viedla počas rokov 1439 – 1442 vlastný boj otróny, ktorý nemalou mierou zasiahol územie dnešného Slovenska. Daniela Dvořáková vosvojej najnovšej knihe odkrýva dramatické osudy aturbulentnú dobu života tejto panovníčky. Robí tak včase, keď slovensky písaných kníh ostredoveku – stráviteľných azaujímavých aj pre neodborného čitateľa – nijak zásadnejšie nepribúda. Aj vďaka tomu nová publikácia zvydavateľstva Rak pôsobí ako utešená náplasť (nielen) pre nadšencov ostredoveké dejiny nášho územia. Autorka, popredná odborníčka na obdobie vlády Žigmunda Luxemburského (uhorský kráľ vrokoch 1387 – 1437), okrem citu pre výber atraktívnej témy disponuje aj nadaním pre skĺbenie vecne fundovaného výkladu spríbehovo podnetným literárnym námetom. Nie je náhoda, že „príbehovosť“ života adoby kráľovnej vdovy Alžbety umne využíva aj pri voľnom pokračovaní svojej série prác ovýznamných mocenských predstaviteľoch z neskorostredovekého uhorského prostredia. Bol to totiž predovšetkým príbeh dvorského života a(dostatočne) nenaplnených mocenských ašpirácií, ktorý Alžbetu zapísal do (veľkých) dejín.
Podobne ako Dvořákovej staršia kniha Rytier ajeho kráľ, venovaná Žigmundovej kráľovskej vláde (a službe jeho verného rytiera Stibora zHorného Uhorska), ktorá si získala priazeň odborníkov iširšej čitateľskej obce, ako aj mladšiapráca Barbora Celjská -- Čierna kráľovná, rozprávajúca ojeho manželke a vdove, ktorá rovnako rezonovala ajza našimi hranicami, tak aj kniha Pod vládou ženy -- Rytier bez kráľa reprezentuje vysoký historiografický štandard. Poskytuje totiž text spĺňajúci kritériá vedeckej monografie, no súčasne predstavujúci podmanivú sondu do obdobia a spoločnosti neskorého stredoveku. Publikácia sa opiera orozsiahlu pramennú základňu vydaných aj archívnych stredovekých písomností zachovaných kskúmanej problematike, pričom neraz prináša nové pohľady ahlbšie súvislosti oobdobí medzi r. 1437 – 1442, a to sosobitným zreteľom na udalosti prebiehajúce vHornom Uhorsku.
Vsúkolí neskorostredovekej (mužskej) politiky
Text síce predstavuje tradičnejšie poňatý výklad súdobých politických udalostí, je však obohatený o viacero zaujímavých odbočiek do sféry regionálneho vývoja, zákulisného diania vysokej politiky i dobového života vneskorom stredoveku. Pritom možno oceniť fakt, že kniha neváha korigovať niektoré staršie výklady anázory, a to na základe vlastnej ucelenej argumentácie (treba dodať, že pomerne presvedčivej).
Nielen kvôli samotnej téme, ale aj vzhľadom na charakter dostupného pramenného materiálu sa vknihe stretneme najmä s reprezentantminajvyššieho stupňa spoločenského rebríčka apolitickej hierarchie, čiže spanovníkmi a aristokraciou, ako aj s prostredím dvorných dám, kráľovských radcov, ambicióznych kastelánov, intrigujúcich klerikov anajmä s jedným ctižiadostivým rytierom pochádzajúcim z Liptova. Podobne ako pri predošlých Dvořákovej knihách však miestami objavíme aj exkurzy do sféry stredovekej každodennosti, čiže tému, ktorú spoločne skolegyňou Miriam Hlavačkovou zHistorického ústavu SAV dlhodobo popularizujú (napr. aj na facebookovom profile vydavateľstva Rak).
Rytier bez kráľa tvorí prvý diel zamýšľanej trilógie, ktorý zároveň organicky nadväzuje na dve vyššie spomínané publikácie, sledujúce obdobie druhej polovice 14. aprvej tretiny 15. storočia. Kniha sa začína tam, kde sa skončila monografia oBarbore Celjskej, hoci spočiatku sleduje aj kariérne trajektórie Pankrácových začiatkov vslužbe Žigmunda a jeho manželky.
Pri opise pôsobenia tohto bojachtivého a podnikavého „surového žoldniera“ – ako ho autorka hodnotí vdoslove –, ako aj pri analýze krátkej vlády Albrechta II. Habsburského ajeho manželky Alžbety, sa výklad dôsledne pridŕža výpovedných možností prameňov, ato bez toho, aby dochádzalo k (unás pomerne častému) „dokresľovaniu“ bielych miest vhistorických zdrojoch. Kniha tak okrem iných inherentných kvalít svojou metódou aautorským zámerom podľa môjho názoru zodpovedá triezvej téze českého pozitivistického historika Václava Novotného, ktorý raz vyslovil: „Kde není jasných pramenů, historie nesmí nic tvrditi.“
Na viac než tristo stranách máme možnosť sledovať predovšetkým prepletené línie vysokej alokálnej politiky a kontinuálnehomocenského zápolenia, keď ouhorskú korunu vznačne nestabilnej politickej situácii súperili Habsburgovci sJagelovcami, české stavy bojovali proti husitom, nemecky hovoriaca aristokracia zápasila ovplyv sUhrami avjužnejších krajinách kresťanskí križiaci a šľachtici zápolili sosmanskými Turkami.
Aristokrat proti kráľovnej
Do centra pozornosti Dvořákovej sa opätovne dostáva schopný šľachtic zúzemia dnešného Slovenska, tentoraz Pankrác II. (Pankracz, Pangracz, Pancratius) zo Svätého Mikuláša (dnešný Liptovský Mikuláš). Na podklade listinného materiálu aj kronikárskych zmienok sa vknihe odhaľuje (čiastočný) portrét muža zemianskeho pôvodu, ktorého staršie národne orientované bádanie nazývalo „slovenským bohatierom“. Išlo pritomvprvom rade omuža budujúceho od 30. rokov 15. storočia zo svojho rodového sídla na Liptove vlastnú majetkovú doménu scieľom zlepšiťsvoje po predkoch zdedené postavenie príslušníka strednej šľachty azískať si širší mocenský vplyv. Spočiatku tak činil prostredníctvom bojových zásluh vslužbách Žigmunda aneskôr jeho manželky Barbory, ato zvlášť vzápase proti Osmanom na Balkáne alebo vbojových stretoch proti husitom na Morave.
Ako významný mocenský aktér – kráľovský kastelán a hajtman – operoval vprostredí moravsko-uhorského pohraničia ešte aj na strane Albrechta i Alžbety, pričom zo svojej pozície vystupoval ako dôležitý strategický činiteľ na území dnešného západného astredného Slovenska. Jeho kariéra vslužbách uhorských monarchov sa preplietla aj so známym vodcom bratríkov (bývalých husitov) Jánom Jiskrom zBrandýsa, sktorým sa vyznamenal počas protiosmanských bojov na území dnešného Srbska. Bratrícky hajtman sa neskôr v40. rokoch sPankrácom stretol na bojovom poli už ako súper. No zatiaľ čo Jiskra stále podporoval nárok Alžbetinho syna Ladislava Pohrobka na uhorský ačeský trón, Pankrác neskôr figuroval ako stúpenec poľských Jagelovcov, a teda oponent snáh legitímnej, no vkonečnom dôsledku nie príliš úspešnej uhorskej kráľovnej.
Napriek nepochybne dôležitej úlohe, ktorú zohral Pankrác zLiptova ešte za života Alžbety, však práve táto agilná súdobá politička predstavuje hlavnú postavu väčšej časti knihy. Dvořáková serudovanosťou historičky iscitom pre pochopenie mentality stredovekých ľudí rekonštruuje ašpirácie mladej kráľovnej, ktorej manžel Albrecht Habsburský (v Uhorsku ako kráľ väčšinovo odmietaný) po náhlom úmrtí vr. 1439 zanechal oťaže vlády vjej rukách. Alžbeta ako 30-ročná tehotná kráľovná neprijala (uhorskými magnátmi želanú) rolu pokornej vdovy vústraní. Práve naopak, so zápalom adômyselnosťou sa pustila do plánov onaplnenie vlastných politických ambícií, usilujúc sa najmä zaistiť panovnícky titul pre syna abudúceho uhorského ačeského kráľa Ladislava.
Vširšom povedomí často rezonuje Alžbetou iniciovaný husársky kúsok, keď sa jej vďaka pričineniu dvornej dámy Heleny Kottannerovej podarilo fyzicky získať svätoštefanskú korunu zkráľovskej rezidencie vo Vyšehrade. Pritom ešte vroku 2008 práve Dvořáková (spoločne sMáriou Papsonovou) pripravila slovenskú edíciu mimoriadneho historického prameňa – Kottannerovej spísaných pamätí, v ktorých na dobrodružnú udalosť spomína samotná aktérka. Aj vnajnovšej knihe sa tejto takpovediac tajnej misii venuje osobitná pozornosť, pričom jej okolnosti anásledky sú zasadené do širšieho kontextu. Cenná je aj bližšia analýza okolností úmrtia Alžbety vroku 1442, spôsobená pravdepodobne otravou na objednávku.
Na otázku, kto mal záujem na smrti ambicióznej ana svoje (pre ženu neľahké) pomery pomerne schopnej panovníčky, nemožno – podobne ako na viaceré udalosti zčias stredoveku – poskytnúť jednoznačnú odpoveď. Vinej súvislosti však môžeme dať za pravdu aspoň humanistovi, diplomatovi aneskoršiemu pápežovi Eneaovi Silviovi Piccolominimu, ktorý pri opise snáh vydať Alžbetu, už ako vdovu, za 16-ročného poľského kráľa konštatoval opanovníckom údele nasledovné: Nešťastím vládcov je obzvlášť to, že si neberú manželku pre seba, ale pre kráľovstvo.
Matej Harvát (1991)
Historik-medievista. Študoval na UKF v Nitre, Masarykovej Unvierzite v Brne a na Oddelení stredovekých dejín na HÚ SAV. Zaoberá sa ranostredovekými dejinami stredovýchodnej Európy, ako aj spôsobmi reprezentovania a aktualizovania stredoveku v moderných obdobiach.
Daniela Dvořáková: Pod vládou ženy. Rytier bez kráľa
Budmerice: Rak, 2021
Ilustrácie sú z knihy Pod vládou ženy z vydavateľstva Rak.
