ղľáԾ
Esej Serhija Žadana je ďalšou zo série ukrajinských esejí, ktoré od februára prinášame v Knižnej revue.
Má čierne zrobené ruky: mastnota sa mu zažrala do kože, špina pod nechtami stvrdla. Ľudia stakými rukami zvyčajne vedia amilujú pracovať. Iné je, včom presne spočíva ich práca. Tichý, zaneprázdnený chlapík strednej postavy stojí avysvetľuje situáciu na fronte, hovorí osvojej brigáde, otechnike, na ktorej musí jazdiť ako vodič vojenskej jednotky. Zrazu si na niečo spomenie aodhodlane sa spýta:
„Vy ste predsa,“ vraví, „dobrovoľníci, kúpte nám chladničku.“
„Načo ti je na fronte chladnička?“ nechápeme. „Ak treba, poďme do obchodu, vyber si, čo chceš, kúpime ti.“
„Ale nie,“ vysvetľuje, „vy mi nerozumiete: potrebujem auto sveľkou chladničkou. Chladiarenské auto. Na prevoz mŕtvych. Nachádzame telá, ktoré ležia na slnku vyše mesiaca, odvážame ich mikrobusmi, nedá sa vnich dýchať...“
Hovorí omŕtvych ako osvojej práci: pokojne arozvážne, nie netaktne ani hystericky. Vymenili sme si kontakty. Otýždeň sme vLitve našli chladiarenské auto, vezieme ho do Charkova. Chlapík prichádza svojenským oddielom, auto slávnostne preberú, spravia si snami fotku do správy. Náš známy je tentoraz ozbrojený, oblečený včistých šatách. Aj keď ruky, ak sa pozriete pozorne, sú stále čierne: pracuje každý deň, ťažko, ruky otom svedčia najlepšie.
Čo mení vojna vprvom rade? Vnímanie času, vnímanie priestoru. Veľmi rýchlo sa menia obrysy perspektívy, kontúry plynutia času. Človek sa vpriestore vojny nesnaží plánovať budúcnosť; snaží sa nemyslieť príliš na to, aký bude svet potom. Cenu azmysel má iba to, čo sa stebou deje tu ateraz, zmysel majú iba veci aľudia, ktorí stebou budú maximálne zajtra ráno – ak prežiješ azobudíš sa. Hlavná úloha je – prežiť, prebiť sa o poldeň dopredu. Potom, neskôr, sa ukáže, potom budeme vedieť, čo robiť ďalej, ako sa správať, na čo sa vtomto živote spoliehať, čo odmietnuť. Týka sa to vojakov, ale vo veľkej miere aj tých, ktorí so statusom „civilista“ (teda neozbrojení) ostávajú vzóne smrteľného nebezpečenstva. Práve tento pocit ťa sprevádza od prvého dňa veľkej vojny – pocit časového zlomu, absencia plynutia, pocit stlačeného vzduchu, keď sa ti dýcha ťažko, lebo realita ťa chce zatlačiť na druhú stranu života, na druhú stranu viditeľného. Tlak udalostí a emócií, rozplynutie sa v krvavom prúde, ktorý ťa obklopuje a naberá na sile; realita vojny sa zásadne odlišuje od reality mieru práve pre tento tlak, lis, nemožnosť voľne dýchať a ľahko hovoriť. Ahovoriť – napriek všetkému – treba. Dokonca aj počas vojny. Predovšetkým počas vojny.
Vojna, nepochybne, mení aj jazyk, jeho štruktúru, pole pôsobnosti. Vojna ako cudzia topánka rozbíja mravenisko reči. Mravce sa potom ako nositelia narušenej reči horúčkovito snažia obnoviť zničenú štruktúru, urobiť poriadok vtom, na čo sú zvyknutí, sčím žili. Nakoniec sa všetko vracia na svoje miesto. Ale táto neschopnosť použiť zvyčajné mechanizmy – presnejšie neschopnosť predchádzajúcich, teda mierových či predvojnových konštrukcií vyjadriť tvoj stav, vysvetliť tvoj hnev, bolesť anádej – je neznesiteľná. Najmä ak si zvykol dôverovať jazyku, ak si zvykol spoliehať sa na jeho možnosti, ktoré sa ti zdali takmer nevyčerpateľné. Zrazu zisťuješ, že možnosti jazyka sú obmedzené: obmedzené novými okolnosťami, novou krajinou – krajinou, ktorá sa definuje vpriestore smrti, v priestore katastrofy. Prácou každého jednotlivého mravca je obnovovať súlad tejto kolektívnej reči, kolektívneho znenia, komunikácie, porozumenia. Kým sa vtomto prípade stáva spisovateľ? Takým istým nemým mravcom ako všetci ostatní. Od začiatku vojny si všetci vraciame túto narušenú schopnosť – schopnosť pochopiteľného vyjadrovania sa. Všetci sa snažíme vysvetliť: seba, svoju pravdu, hranice svojho narušenia atraumy. Literatúra má možno vtomto prípade trochu viac šancí, keďže je geneticky spojená so všetkými predchádzajúcimi katastrofami azlomovými udalosťami.
Ako hovoriť ovojne? Ako si poradiť sintonáciami, vktorých je tak veľa zúfalstva, zlosti, urážok a zároveň sily aodhodlania neopúšťať svojich, neustúpiť? Zdá sa mi, že problém svyjadrením toho najdôležitejšieho teraz nie je len vnás samých. Svet, ktorý nás počúva, takisto nie je schopný pochopiť jednoduchú vec: keď hovoríme, nachádzame sa na rôznych úrovniach jazykovej emocionality, jazykového napätia, jazykovej otvorenosti. Ukrajinci sa nemajú ospravedlňovať za svoje emócie, ale bolo by dobré tieto emócie vysvetliť. Prečo? Aspoň preto, aby ďalej vsebe nedržali všetku túto bolesť avšetok tento hnev. Môžeme vysvetliť samých seba, dokážeme vyjadriť všetko, čo sa nám stalo aešte sa stane. Treba si uvedomovať, že to nebude ľahký rozhovor. Ale treba sním začať už dnes.
Je dôležité mať neustále na mysli rôzne zafarbenie našej lexiky. Ide oinú optiku, oiný pohľad, iný zorný uhol, ale predovšetkým – ide o jazyk. Niekedy sa zdá, že svet, ktorý vostatnom roku sleduje udalosti na východe Európy, používa slovné formulácie, ktoré už dávno nie sú schopné vysvetliť nič ztýchto udalostí. Napríklad, čo má na mysli svet (chápeme efemérnosť aabstraktnosť tohto pojmu, ale aj tak ho použijeme), keď hovorí onevyhnutnosti mieru? Zdalo by sa, že ide ozastavenie vojny, oukončenie ozbrojených reakcií, oten moment, keď zmĺknu zbrane anastáva ticho. Zdalo by sa, že je to vec, vktorej si rozumieme. Veď skutočne: čo chceme my, Ukrajinci, najviac? Samozrejme, že ukončenie tejto vojny. Samozrejme, že mier. Samozrejme, že ukončenie streľby. Predovšetkým ja – ako človek, ktorý žije na osemnástom poschodí vcentre Charkova, kde zokien vidno, ako Rusi vysielajú rakety zo susedného Belhoroda – chcem vrúcne anástojčivo zastavenie raketových útokov, ukončenie vojny, návrat k normálnosti, kprirodzenej existencii. Prečo sme teda takí ostražití, keď počúvame vyhlásenia európskych intelektuálov alebo európskych politikov onevyhnutnosti mieru? Samozrejme, nie preto, že popierame nevyhnutnosť mieru. My chápeme, že mier nenastane, ak obeť agresie zloží zbrane. Obyvatelia Buče, Hostomeľa, Irpeňa zbrane vôbec nemali. Avôbec ich to neuchránilo pred hrôzostrašnou smrťou. Charkovčania, na ktorých Rusi pravidelne achaoticky útočia raketami, rovnako nemajú vrukách zbrane. Čo by podľa prívržencov rýchleho mieru za akúkoľvek cenu mali títo ľudia spraviť? Kde by pre nich mala byť hranica medzi podporou mieru anepodporovaním obrany? Podľa mňa odpoveď spočíva vtom, že kým na pozadí tejto Ruskom začatej dramatickej vojny hovoríme omieri, niekto nechce vidieť očividný fakt, že mier bez spravodlivosti nebýva. Sú rôzne formy zamrznutého konfliktu, sú dočasne okupované teritóriá, sú míny spomalým účinkom, kamuflované ako politické kompromisy, ale mier – skutočný mier, ten, ktorý dáva pocit bezpečia aperspektívy – žiaľ, nebýva. Aak sa teraz Ukrajincom vyčíta odhodlanie nevzdať sa ako príznak militarizmu aradikalizmu, časť Európanov (musím poznamenať, nie značná, ale aj tak) si znovu vyberá hanbu: snahu ostať vzóne komfortu, atým sa jednoznačne dostáva za hranice etiky. Ato už nie je otázka pre Ukrajincov. Je to otázka pre svet na jeho pripravenosť (či nepripravenosť) opäť prehltnúť totálne nekontrolované zlo vprospech merkantilizmu a falošného pacifizmu.
Asohľadom na svoju bezpečnosť preniesť zodpovednosť na iných, apelovať na ľudí, ktorí chcú zachrániť svoj život, obviňovať obete, presunúť dôraz, manipulovať dobrými apozitívnymi heslami. Skutočnosť je však oveľa jednoduchšia: pomáhame svojim vojakom nie preto, že chceme vojnu, ale práve preto, že veľmi túžime po mieri. No mäkký anenútený spôsob kapitulácie, ktorý nám pod obrazom mieru ponúkajú, nie je vôbec cestou kmierovému životu aobnove našich miest. Je možné, že kapitulácia Ukrajincov pomôže Európanom ušetriť na cenách za energie. Ako sa však budú Európania cítiť, keď si uvedomia (a toto si nebude možné neuvedomiť), že teplo vich domovoch je zaplatené zničenými osudmi apríbytkami ľudí, ktorí takisto túžili žiť vmieri v spokojnej krajine?
Áno, vraciam sa ktéme, ide ojazyk. Ide oto, nakoľko presne avhodne používame tie či iné slová, nakoľko ovládame našu intonáciu, keď hovoríme, že žijeme na prelome, na hranici života asmrti. Nakoľko nám predchádzajúca lexika – tá istá lexika, ktorá nám ešte včera celkom úspešne dovoľovala rozprávať otomto svete –, bude stačiť teraz, aby sme rozprávali otom, čo bolí, alebo naopak, čo nám dáva silu? Pretože všetci sme sa teraz ocitli vtom istom bode reči, zktorého sme predtým nevychádzali. Samozrejme, zmenil sa nám hodnotový systém, máme posunuté významové konotácie, posunuté hranice účelnosti. To, čo sa zvonku či zboku môže zdať ako rozhovor osmrti, býva vskutočnosti veľmi často zúfalou snahou zadrapiť sa do života, do jeho možností, jeho trvania. Kde sa vtejto novej, pokazenej, posunutej realite končí téma vojny akde sa začína zóna mieru? Chladiaci box stelami mŕtvych – to sa ešte hovorí omieri či ovojne? Ženy, ktoré vyviezli do miest, kde sa nestrieľa, to je podpora čoho? Mierového riešenia konfliktu? Škrtidlo, ktoré si kúpil pre vojaka, aby mu zachránilo život, je ešte humanitárna pomoc alebo už to je pomoc tým, čo bojujú? Avôbec, pomoc tým, ktorí bojujú za teba, za civilistov vpivniciach, za deti vstaniciach metra, to je už mimo vhodných rozhovorov odobre aempatii? Musíme pripomínať svoje právo na ďalšiu existenciu vtomto svete alebo je toto právo jasné anepopierateľné?
Stalo sa, že mnoho vecí, javov apojmov dnes potrebuje ak už nie vysvetlenie, tak minimálne pripomienku nového využitia, nového vnímania. Vojna zvyčajne ukazuje to, čo sa snažíme dlho ignorovať, vojna je časom nevhodných otázok aťažkých odpovedí. Táto vojna, ktorú začala ruská armáda, okamžite otvorila celú kopu otázok, ktoré idú ďaleko za kontext rusko-ukrajinských vzťahov. Skôr či neskôr budeme musieť vnajbližších rokoch rozprávať onepríjemných témach: populizmus advojité štandardy, absencia zodpovednosti apolitický konformizmus, etika, ktorá sa – ako sa ukazuje – dávno abeznádejne vytratila zlexikónu tých, čo prijímajú osudné rozhodnutia vsúčasnom svete. Dá sa povedať, že tieto témy sa týkajú politiky, že budeme musieť hovoriť práve onej – opolitike. Ale politika je vtomto prípade iba zástena, prikrývka, možnosť vyhnúť sa ostrým hrotom anenazývať veci pravými menami. Aveci potrebujú práve to – aby ich nazývali pravými menami. Aby sa zločiny nazývali zločinmi. Aby slobodu nazvali slobodou. Aby sa podlosť nazvala podlosťou. Včase vojny podobné lexémy znejú výrazne aostro. Vyhnúť sa im bez toho, aby si sa poranil, je veľmi ťažké. Avyhýbať sa im ani netreba, vôbec netreba.
Je to bolestivé avýstižné: hovoríme oCene za mier[1] včase, keď je vEurópe opäť vojna. Nie je odtiaľ tak ďaleko. Nie je tu prvý rok. šٰ tie roky, počas ktorých jej čelíme, sa udeľovala Cena mieru. Samozrejme, nejde tu ocenu ako takú. Ide oto, nakoľko je teraz Európa pripravená prijať novú realitu – realitu, vktorej sú zbombardované mestá (s ktorými sa ešte donedávna dal viesť spoločný biznis), realitu, vktorej sú masové hroby (v ktorých ležia občania Ukrajiny, ktorí ešte včera cestovali do nemeckých miest za nákupmi či návštevou múzeí), realitu, vktorej sú filtračné tábory pre Ukrajincov, ktorí sa ocitli vokupácii (tábory, okupácia, kolaboranti – to sú slová, ktoré sa sotva používajú vbežnej reči Európanov). Ide tiež oto, ako máme my všetci ďalej vtejto realite žiť: so zbombardovanými mestami, vypálenými školami, zničenými knihami. Apredovšetkým – stisíckami mŕtvych, tými, ktorí ešte včera žili normálnym mierovým životom, robili si plány, zaoberali sa svojimi starosťami, spoliehali sa na vlastnú pamäť.
Spomenúť pamäť je takisto dôležité. Prečo? Vojna je jednoducho úplne iná skúsenosť. Hovoriť tak znamená hovoriť povrchne, hovoriť otom, čo leží na povrchu, otom, čo síce mnohé opisuje, ale máločo vysvetľuje. Vskutočnosti vojna mení našu pamäť, napĺňa ju príliš bolestivými spomienkami, príliš hlbokými traumami apríliš trpkými rozhovormi. Aty sa už nevieš zbaviť týchto spomienok, nedokážeš opraviť minulosť. Odteraz bude súčasťou teba samého. Aktovie, či bude tou krajšou súčasťou. Ten proces paralýzy aobnovy dychu, skúsenosť zmĺknutia ahľadania jazyka je príliš bolestivý, aby si po ňom aj naďalej mohol bezstarostne hovoriť onádhernom svete za oknom. Poézia po Buči aIzjume je, samozrejme, možná, ba nevyhnutná. Ale tieň Buče aIzjuma, ich prítomnosť budú znamenať príliš veľa vtejto povojnovej poézii, vmnohom budú určovať jej obsah atonalitu. Je to trýznivé, ale nevyhnutné uvedomenie si toho, že odteraz budú kontextom básní, napísaných vtvojej krajine, masové hroby azbombardované sídliská. Nedodáva ti to, samozrejme, optimizmus, ale prináša to pochopenie toho, že jazyk potrebuje našu každodennú prácu, náš neustály dotyk, naše zapojenie sa. Nakoniec, čo máme, aby sme sa vyjadrili, aby sme vysvetlili samých seba? Náš jazyk, našu pamäť.
Od konca februára, teda od začiatku tohto masakru, bolo jasne cítiť, ako čas stráca svoje zvyčajné rozmery, svoje plynutie. Vlastne, čas sa stal podobným zimnej rieke, ktorá premrzla až ku dnu, zastavuje svoj tok aparalyzuje všetkých, ktorí sa ocitli uprostred tohto stuhnutého potoka. Ocitli sme sa vhustej tuhosti, vtomto studenom bezčasí. Veľmi dobre si pamätám túto bezmocnosť, keď necítiš pohyb, keď sa strácaš, nie si schopný predvídať, čo je pred tebou, v temnote atichu. Čas vojny je skutočne čas narušenej panorámy, pretrhnutých komunikácií medzi minulosťou abudúcnosťou, čas maximálne ostrého atrpkého pocitu súčasnosti, ponorenie sa do priestoru, ktorý ťa obklopuje, sústredenie sa na okamih, ktorý ťa vypĺňa. Vtomto vidno isté znaky fatalizmu, keď si prestávaš robiť plány amyslieť na budúcnosť, snažíš sa zakoreniť vprítomnosti, práve pod nebom, ktoré sa rozprestiera nad tebou, aono jediné ti pripomína, že čas napriek všetkému plynie, dni striedajú noci, po jari určite príde leto anapriek všetkej strnulosti tvojho vnímania, napriek tomuto zmrznutiu život bude trvať aj ďalej, nezastaví sa ani na chvíľu abude vsebe niesť naše radosti aj strachy, všetko naše zúfalstvo ivšetku nádej. To sa len zmenila vzdialenosť medzi tebou arealitou. Realita sa stala bližšou. Realita sa stala hroznejšou. Stým teraz musíš žiť.
Čo iné, okrem jazyka apamäti? Čo iné sa vnás zmenilo? Čo nás bude odteraz odlišovať vakejkoľvek spoločnosti, vakomkoľvek zástupe? Možno oči. Tie do seba absorbujú vonkajší oheň; navždy vnich ostane jeho záblesk. Pohľad človeka, ktorý videl za hranice viditeľného, ktorý sa zahľadel do temnoty adokonca tam dokázal niečo vidieť – tento pohľad nás bude navždy odlišovať, pretože sa vňom odrážajú príliš dôležité veci.
Na jar, niekedy vmáji, sme pricestovali sprogramom kvojenskej jednotke, ktorá odpočívala po dlhých bojoch. Časť znich sme poznali oddávna: chodili sme knim sprogramom pravidelne od roku 2014. Predmestie Charkova, svieža zeleň, futbalové ihrisko, maličká divadelná sála. Smnohými vojakmi sa poznáme osobne. Mnohí znich, starí priatelia, Charkovčania, šli bojovať iba teraz na jar. Bolo čudné vidieť ich vo vojenských uniformách so zbraňami vrukách. Snevýrazným pohľadom: ako stuhnutý kov, ako sklo, ktoré odráža požiar. Dva mesiace veľkej vojny čelili vzákopoch ruskému ostreľovaniu. Ateraz tu stoja, usmievajú sa, žartujú. Ale tie oči, vktorých vidíš dva mesiace pekla... „Stihol som,“ hovorí jeden, „už byť aj vnemocnici. Rusi strieľali fosforovými nábojmi, trafili ma. Ale to nič, žijem, som zdravý. Čoskoro pôjdem zase na front.“ To je ten prípad, keď nevieš, čo povedať: jazyk ťa zrádza, chýbajú slová, tie dôležité stále iba hľadáš. Ale nájdu sa, určite.
Aký bude náš jazyk po vojne? Čo budeme potrebovať navzájom si vysvetliť? Predovšetkým budeme musieť nahlas vyslovovať mená mŕtvych. Musia byť vyslovené. Inak nastane veľká priepasť v reči, prázdno medzi hlasmi, priepasť vpamäti. Budeme potrebovať veľa síl aviery, aby sme hovorili onašich mŕtvych. Pretože zich mien sa budú formovať naše slovníky. Ale nemenej síl, istoty alásky budeme potrebovať na to, aby sme hovorili obudúcnosti, aby sme jej dali hlas, aby prehovorila, aby sme ju definovali. Budeme musieť opäť obnoviť pocit času, pocit perspektívy, pocit plynutia. Sme odsúdení na budúcnosť, ba viac, sme za ňu zodpovední. Teraz sa formuje znašich vízií, z našich presvedčení, znašej pripravenosti preberať na seba zodpovednosť. Budeme si musieť vrátiť vnímanie svojej budúcnosti, keďže vnašej pamäti ostane príliš veľa toho, čo si vyžiada našu angažovanosť zajtra. Všetci sme spojení prúdom, ktorý nás nesie, ktorý nás nepúšťa, ktorý nás spája. Všetci sme spojení naším jazykom. Dokonca, ak sa nám vniektorom okamihu jeho možnosti zdajú obmedzené anedostatočné, budeme sa musieť vrátiť kjeho možnostiam, ktoré dávajú nádej, že vbudúcnosti medzi nami nebudú nedokonalosti ani nedorozumenia.
Jazyk sa niekedy zdá slabý. Ale práve jazyk je vmnohých prípadoch zdrojom sily. Môže ťa na nejaký čas opustiť, ale nie je schopný ťa zradiť. Toto je dôležité aurčujúce.
Kým máme náš jazyk, máme aspoň nejaké šance vysvetliť samých seba, porozprávať osvojej pravde, spraviť poriadok vo svojej pamäti. Preto rozprávajme, rozprávajme. Dokonca aj vtedy, keď naše slová zrania hrdlo. Dokonca aj vtedy, keď sa pre ne cítiš stratený aprázdny. Za hlasom stojí možnosť pravdy. Atúto možnosť stojí za to využiť. Možno je to vôbec to najdôležitejšie, čo sa snami všetkými môže stať.
Serhij Žadan (1974)
Ukrajinský básnik, prozaik, hudobník, performer, esejista. Pochádza zmesta Starobiľsk, vyštudoval germanistiku, bol viceprezidentom Asociácie ukrajinských spisovateľov. Od ruskej anexie Krymu vroku 2014 sa zapája do rôznych projektov na východe Ukrajiny čeliacej ruskej agresii. Minulý rok bol nominovaný na Nobelovu cenu a poľský denník Gazeta Wyborcza ho vyhlásil za osobnosť roka 2022. Jeho román Գٱá onedlho vyjde vo vydavateľstve Absynt.
Foto: Wikimedia Commons / Nnastazja
[1] Ide oСenu za mier, ktorú S.Žadanovi vroku 2022 udelil Zväz nemeckých kníhkupcov na knižnom veľtrhu vo Frankfurte
