ղľáԾ
Luigi Zoja uskutočnil veľmi zaujímavý pokus psychologicky pripodobniť súčasnú krízu kríze gréckeho sveta vjeho klasickom období, kde Atény, práve ako vžitý symbol Západu, rozprávajú príbeh monumentálnej – arogancie.
Luigi Zoja: Dějiny arogance
Preklad do češtiny: Helena Lergetporer
Praha: Prostor, 2020
„Nie som takmer nič: ako môžem chcieť všetko? Pocit viny arogantného aosamelého človeka nepochádza zkonkrétnych hriechov, je hlboko zakorenený vkvalite existencie ako nekonečnej možnosti aako nezvratnej separácie. Spojenie tohto zdvojeného, znovunájdeného prežitku medzí by nás mohlo doviesť späť kumiernenosti, ktorú samotná racionalita nedokáže presadiť.“ (Luigi Zoja)
Perikles, Sokrates, Platón, Aristoteles – klasické Grécko, demokracia, veľké Atény, zlatá éra 5. až4. storočia pred naším letopočtom. Aj vás premáhajú „ťažké zlaté sny“ pri zmienke o týchto veľkolepých koreňoch západnej spoločnosti? Čo ak je to príliš jednofarebný, príliš lichotivý obraz, ktorým si nevedomky ospravedlňujeme životnú filozofiu expanzívnosti bez medzí?
Taliansky psychoanalytik Luigi Zoja sa pokúsil pozrieť na dušu našej agresívnej doby, čeliacej globálnym environmentálnym problémom, zhľadiska hlbinnej psychológie. Ak vonkajší svet už viac-menej odbavujeme technológiami ako prostý predmet našich záujmov, duša (psychika) ako zdroj všetkého konania ostáva stále záhadou, ktorá osebe hovorí viac prostredníctvom mýtických metafor ako cez exaktné pojmové konštrukcie. Tým hlavným sú tu – emócie. ʰí je to, čo skutočne pohne človekom. Vhlbinnej psychológii (C. G. Jung, S. Freud) sú metafora amýtus rešpektované ako nadčasové schopnosti vyvolať pôvodné, hlboko zakorenené emócie. Tie otvárajú prostredníctvom kognitívnej arekonštrukčnej funkcie nový stupeň vedomia. Zoja dúfa, že sa mu ho podarí rozvinúť do takej miery, aby sme pocítili otras aminimálne začali vnímať nutnosť premeny nášho myslenia. Pretože otázka hraníc rozvoja civilizácie nie je výhradne technickým problémom, naopak, má svoje hlboké psychologické predpoklady vradikálnom porušení pôvodného princípu umiernenosti vstarovekom Grécku (delfské „Ničoho príliš“ a „Poznaj sám seba“, ktoré sa napokon zvrhlo na heslo „Žiadneho poznania nie je príliš“). Zoja uskutočnil veľmi zaujímavý pokus psychologicky pripodobniť súčasnú krízu kríze gréckeho sveta vjeho klasickom období, kde Atény, práve ako vžitý symbol Západu, rozprávajú príbeh monumentálnej – arogancie.
Dočasný hosť na Zemi
Korene európskej kultúry brali svoje živiny z pôdy synergie akonfliktu medzi emocionalitou gréckeho polyteizmu arozumnosťou imitujúcou boha vkresťanskom monoteizme. Ešte varchaickom období grécke vedomie hrdinskej osamelosti (bohovia sa nijako zvlášť nestarajú oľudí, ak ostávajú ľuďmi), pre ktoré boli boj abolesť impulzom kživotnej invencii aporozumeniu, mravne vylaďovala jediná hrozba: hybris – prekročenie medzí (pozor, aby si sa nerovnal bohom, pretože tí sú žiarliví, závistliví akaždú ľudskú spupnosť nemilosrdne trestajú náhlymi zvratmi azásahmi do života človeka či osudu rodiny). Rovnako ivzťah kdejinám bol do istého dejinného bodu pesimistický.
Pre starovekého Gréka tvorilo prirodzené životné poznanie to, že na Zemi sme len dočasným hosťom aúpadok je nevyhnutný, nevyhne sa nikomu, žiadnemu jednotlivcovi ani spoločnosti, ba dokonca ani bohom. Všetci boli súčasťou veľkej hry kozmu, na ktorej sa zúčastniť bolo cťou. Tento úžasný, neopakovateľný životný nadhľad určoval samotnú agonálnu (súperiacu) povahu, charakter Grékov. To sa premietalo aj do podoby „mravnosti“, citu pre hodnoty, ktoré nachádzali ťažisko tu, vpozemskosti asmrteľnosti. Preto omravnosti nerozhodovalo „zlé svedomie“, ale činy. Tým môžeme vnímať – ako správne naznačil Nietzsche – hotovú polyfonickosť gréckeho ducha (aj ľstivosť, chytrosť bola súčasťou múdrosti). Preto aj nepriateľa dokázali vnímať ako hodného úcty.
Proti celému svetu
Kde však nastal ten zlom smerom koptimizmu (viera vpokrok) ak nekonečnej expanzívnosti vgeografickom iduchovnom zmysle, okolo ktorého sa dnes tak zúrivo točí Západ? Psychologicky sa to Zoja pokúša vysvetliť jungovským konceptom enantiodromie – prechodom od jedného extrému kdruhému vdôsledku preťaženia vedomia určitou jednostrannosťou. Svoju rozhodnú úlohu, samozrejme, zohrala aj grécka úroveň vzdelanosti, resp. paideia – výchova, ktorá vsebe prepájala dušu jednotlivca, polis – obec akozmos (na tento prvok však Zoja akoby často zabúdal, pritom zohrával najdôležitejšiu úlohu).
Ako vonkajšiu, objektívnu príčinu kultúrneho zvratu Zoja identifikuje Perzské vojny. Vďaka pôsobivému psychologickému vhľadu čitateľ doslova spoluprežije emocionálne rozpoloženie Gréka ibarbara, čím si uvedomí, aký nevídaný tlak Peržania predstavovali, ale hlavne to, aký monumentálny to bol úspech pre Grékov, keď sa proti nim rútil celý svet aoni zvíťazili. Podľa Zoju tento vyhraný boj dokonca vyvolal zásadné prehodnotenie všetkých hodnôt, čo sa v klasickom období prejavilo vtom, že Atény ovládal priam perverzný expanzionizmus pre potešenie aslávu (ničím výnimočným nebolo otrokárstvo avyvražďovanie susedných národov).
Zaujímavá je aj provokatívna interpretácia demokracie ako cnosti znúdze, navyše, obzvlášť dnes treba vnímať skutočný kontext aténskej demokracie (len pre právoplatných občanov; občianstvo zákonom obmedzené len pre tých, ktorí mali oboch rodičov Aténčanov apod.). Pýcha však predchádza pád alebo vgréckom duchu: hybris privoláva Nemesis.
Mýtus rastu
Nárast sebavedomia (možno aj domnienky ovyvolenosti, predurčení) sa prejavil rozmachom voblasti filozofie, dejepisu adrámy. Vrámci týchto troch kultúrnych okruhov Zoja identifikuje (občas až príliš psychologizujúco, odhliadajúc od množstva iných perspektív) premenu vzťahu človeka ksvetu, ktorého sprostredkovateľom boli bohovia – vpriebehu dejín internalizovaní procesom racionalizácie do moderného Ega. Vpád kresťanského monoteizmu ahumanizácie Boha znamenal zároveň nástup na cestu k „smrti Boha“. Metamorfóza gréckej kultúry do rímskej ajudaizmu do kresťanstva podľa Zoju znamenala nielen rozšírenie obzorov, ale aj stratu oporných bodov – nekonečný pohyb sa stane synonymom Západu atento pohyb strhne každú civilizáciu, ktorá sním príde do styku.
Aby sme pochopili spoločný morálny základ starovekého Grécka, Zoja nás prevedie tromi vybranými gréckymi mýtmi (oIkarovi, Faethónovi aPrométheovi), ktoré majú azda až symptomatický vzťah ksúčasnosti akotázke (ne)rešpektovania medzí. Následne prejde kmýtom Západu (prvotný hriech, Danteho Božská komédia, Goetheho Čarodejníkov učeň), na ktorých vysvitne nesmierny kultúrny i psychologický posun, avšak ešte stále ostáva vpodloží nadčasový motív hybris. Ten sa dokonca (podvedome) prejavuje aj vsúčasných environmentálnych výzvach, ktoré sú (zdravou) ozvenou starovekých obáv pred Nemesis. Takto sa – už vtechnizovanom jazyku – zrodil environmentálny naratív otreste, ktorý nás neminie. „A ak je našou laickou univerzálnou vierou mýtus rastu, určuje naše konanie ipredstava trestu ako komplementárny nevedomý mýtus. Táto archaická hrozba mobilizuje dušu tvárou vtvár globálnej kríze.“ (s. 209) Aj gýčový katastrofizmus (napr. vhollywoodskych filmoch) svedčí opodvedomých signáloch tejto hrozby, ale rovnako aj hlásanie návratov kprírode či rozvíjanie konceptov Zeme ako Matky – Gaie.
Pôsobivý pohľad na ducha doby
Aj keď je Zojova interpretácia dejín profesionálne deformovaná, zaťažená psychologizmom, tzn. určitou jednostrannosťou, ak podržíme tento jeho pohľad ako jednu zmožných perspektív, rozhodne ide opôsobivý pohľad na ducha našej doby. Vdetailoch sa sním možno prieť (napr. interpretácia Nietzscheho nadčloveka, fatálny význam Perzských vojen apod.), nepochybne však prináša mnoho provokatívnych myšlienok, ktoré odhaľujú lesk abiedu duševného vývoja západnej kultúry.
Azda lepší záver, ako odkaz na Tolstého poviedku Koľko zeme človek potrebuje?, Zoja nájsť nemohol – trafil tým (ne)paradoxne samotný nerv pôvodnej „morálnosti“ starých Grékov. Vraj racionálne zdôvodnenia majú len malý efekt, je potrebný emocionálny náboj, aby sa civilizácia stala citlivejšou voči globálnej environmentálnej kríze. Vybrnkané na našu pravekú strunku – aby sme sa aktivizovali, potrebujeme poznať nepriateľa. Čo však vprípade, že nepriateľ sídli vnašom vnútri?
Tento príspevok vznikol v rámci grantu VEGA 2/0025/20 „Synergia a konflikt ako zdroje kultúrnej identity“, riešeného na FÚ SAV.
Eva Dědečková (1988)
Vyštudovala filozofiu a dejiny filozofie na UPJŠ v Košiciach a na Univerzite Karlovej v Prahe. V súčasnosti pôsobí ako vedecký pracovník na FiÚ SAV. Venuje sa fenomenológii a primárne kozmologickej filozofii výchovy E. Finka a F. Nietzscheho.
Foto: iap.cityu.edu.mo
