ղľáԾ
Prémiu v rámci druhejmyšlienky Jána Johanidesaza svoju esejzískalaZuzana Hurbaničová z Gymnázia Ladislava Novomeského v Senici.Novú esej na našom webe zverejňujeme vždy vutorok av sobotu. Výsledky a viac informácií o súťaži nájdeteTU.
Nakrájať a zjesť
Esej bola inšpirovaná myšlienkou:
„Láska je stav duše, ktorý povznáša. Ak naozaj milujeme akývame milovanej na pozdrav, vnímame inak ešte aj autobusovú kľučku.“ (Ján Johanides: Holomráz)
Kotúľajúci sa pomaranč mi narazil do ruky... začala som ho šúpať. Jeho kyslosť následne zaleptala vankúšiky mojich prstov. Trpká chuť zarazila môj jazyk, zvraštila čelo astiahla žalúdok. Zmenil sa stav mojej duše. Povzniesol sa môj intelekt.
Každý znás má zopár svojich pomarančov – niečo či niekoho, čo nás drží, napĺňa. Často svoje pomaranče ignorujem. Snažím sa zmyť kyslú pachuť pomaranča apritom ho stískam vdlaniach.
Nakrájala som jeden zo svojich pomarančov arozhodla sa ho zjesť. Jeho lepkavé kvapky ma napokon pohltili celú. Kúpala som sa vnich. Moja vaňa je plná pomarančovej peny. Mám ju vušiach. Počúvam žblnkot sladkých kvapiek náklonnosti. Zjedenie pomaranča bolo podvedomým rozhodnutím, ako to už sláskou býva. Nevieme ako... ale zrazu sa zamilujeme.
Milujem a svet vidím celkom ostrejšie, lepšie apopritom sa mi rozmazáva. Okná nie sú oknami. Oči nie sú očami. Tráva nie je trávou. Nebo je ružovejším asním celý môj svet. Môj pomaranč je teraz dôležitou súčasťou mojej duše. Odtiene farieb pomaranča sú mnohonásobne zreteľnejšie. Láskapomaranča silnejšia.
Pomarančová šťava nevinne čistí odreté kolená. Zvnútra prechádza cez črevá. Hojí rany apritom štipľavo tvorí nádej na to byť zraniteľným. Milovanie nás robí ľudskými. Vytvára priestor na vznik empatie. My rastieme, lietame, meníme sa, odpúšťame si aopúšťame sa. Sme ochotní zahodiť našu dušu apretvoriť ju na inú. Vytvoriť si vlastnú autobusovú kľučku aňou otvoriť intímnu časť našej duše. Vtedy nezrelá pomarančová ľúbosť nenápadne vnikne dnu, napustí naše šatníkové skrine, pozapletá sa nám pomedzi vlasy. Kyslosť pomaranča sa stane sladkou. Život omnoho krajším.
Každý deň máme šancu si nakrájať azjesť svoj pomaranč – lásku. Či už milujeme priateľa, hudbu, kvety, konverzácie, hádky, slová, objatia alebo ticho. Neustále máme šancu svoju dušu povzniesť pomocou pomarančovej šťavy, ak sa ňou necháme pohltiť, ak naozaj milujeme.
________________________________________________________________________
Esej hodnotí odborná editorka a redaktorka Alexandra Jurišová:
Lepkavá láska, príjemno-nepríjemná, trpká, kyslá isladká. Ako pomaranč. Zuzana Hurbaničová netradične prirovnáva lásku kpomarančom, pričom tvrdí, že každý znás má zopár tých svojich.
Hoci je jej text krátky, ponára nás doň až po uši. Rovnako, ako seba, metaforicky do vane plnej pomarančových kvapiek, dužiny, lásky. Načrtáva, že nielen kúpanie sa vjeho pene, ale aj jeho zjedenie, bolo „podvedomým rozhodnutím, ako to už sláskou býva“.
Podstatná azaujímavá je však najmä druhá časť eseje, vktorej píše oodretých kolenách, ktoré nevinne čistí jeho šťava, atiež otom, ako zvnútra hojí rany arobí nás empatickejšími.
Citujem: „My rastieme, lietame, meníme sa, odpúšťame si aopúšťame sa. Sme ochotní zahodiť našu dušu apretvoriť ju na inú. Vytvoriť si vlastnú autobusovú kľučku aňou otvoriť intímnu časť našej duše. Vtedy nezrelá pomarančová ľúbosť nenápadne vnikne dnu, napustí naše šatníkové skrine, pozapletá sa nám pomedzi vlasy.“
Ak by aj oláske nenapísala nič iné, stačilo by to. Jej myšlienky sú stručné, úderné, nepotrebuje nimi nič viac rozvíjať. Všetko už nimi povedala.
Video z vyhodnotenia súťaže nájdete na našom Youtube:
Autorkou vizuálu súťaže Esej Jána Johanidesa je ilustrátorka Kristína Soboň
