ղľáԾ
Tri osobnosti z oblasti literatúry, prekladu a literárnej vedy žijúce v ostatných krajinách Vyšehradskej štvorky upozorňujú na knihy či kultúrne udalosti, ktoré považujú v roku 2019 za dôležité. Jana Pátková je vlastne jedinou profesionálnou literárnou historičkou, ktorá sa na plný úväzok venuje slovenskej literatúre v Česku, učí ju na Karlovej univerzite v Prahe. Poľský slovakista Rafał Majerek prednáša na Jagelovskej univerzite v Krakove. Prekladateľka Renáta Deáková žije v Budapešti a dlhé roky sprostredkúva literárnu výmenu medzi Slovenskom a Maďarskom.
Jana Pátková, česká slovakistika a prekladateľka
DOROZUMĚNÍ – POROZUMĚNÍ – NEROZUMĚNÍ. Tieto tri slová použila autorka česko-slovenskej výstavy Monika Kapráliková na priblíženie príbehu česko-slovenského kultúrneho zbližovania vpražskom letohrádku ᱹě岹. Jej výstava s názvom Zrodinného alba (13. 6. – 8. 9. 1019) sa mohla zaradiť medzi najväčšie kultúrne udalosti tohto roka. Fakt, že sa tak nestalo, svedčí aj oslabom záujme českej verejnosti okultúru svojich najbližších susedov. Autorka výstavy ponúkla vzrozumiteľnej areprezentatívnej šírke príbeh našej spoločnej cesty českou a slovenskou kultúrou od prvých kontaktov v19. storočí až po koniec prvej republiky, keď sa naše cesty zasa rozchádzajú. Popri „hľadaní spoločnej reči“ nezabudla na alternatívny hlas Josefa Váchala, ktorý provokatívne vystupuje z raduuhladených vzájomných vzťahov. Rukopis Váchalovej Cesty Slovenskem bol nesporne najväčšou atrakciou výstavy, vktorej tieni si mohli návštevníci hľadať svoju vlastnú cestu kďalším unikátnym zbierkam, napr. prvorepublikovým knihám známeho pražského vydavateľa Leopolda Mazáča. Bohužiaľ, tieto výzvy zostali včeskom prostredí takmer bez odozvy.
Rafał Majerek, poľský slovakista, literárny vedec
Nobelova cena pre Olgu Tokarczukovú, najdôležitejšia udalosť v poľskej kultúre v roku 2019, vyvolala veľkú eufóriu, no vo vládnucich kruhoch bol pozorovateľný aj istý zmätok. Tokarczuková – feministka, ekologička, zástankyňa práv menšín, ktorá postuluje, aby sa Poliaci kriticky pozreli na vlastné dejiny, určite nezodpovedá modelu „ozajstnej poľskej spisovateľky“, navrhovanému (aj dotovanému) vládou. Rozličné reakcie pritom potvrdili rozdelenie poľskej spoločnosti, a práve dve knihy, ktoré sa tým zaoberajú, sa mi zdajú obzvlášť dôležité: Turbopatriotizmus, v ktorom Marcin Napiórkowski zo semiotického hľadiska rozoberá súčasné formy vlastenectva, resp. nacionalizmu a Búranie poľskej cirkvi Piotra Augustyniaka, ktorý uvažuje o aktuálnosti Wyspiańskeho konceptu národnej komunity.
Veľmi ma potešili aj poľské preklady vynikajúcich slovenských textov: Rivers of Babylon Petra Pišťanka (prel. Olga Stawińska), Slon na Zemplíne Andreja Bána (prel. Miłosz Waligórski) a Medzi Slovákmi Martina M. Šimečku (prel. Andrzej S. Jagodziński).
Renáta Deáková, prekladateľka z maďarčiny
Bol všedný deň, už rok po 2. svetovej vojne. Obec sa začala spamätávať, muži, čo zostali nažive, sa už vrátili. Polia začínali rodiť. Ale všetkého bolo ešte málo. Málo potravín, málo pokoja, málo tepla vdomoch, vo vzťahoch. Čo zostalo vhlavách, mysliach po frontoch, po chlade, po dese?
Židia sa vrátili abolo ich viac, ako keď odišli. Azasa sa im darí. Zasa sa spamätali rýchlejšie ako ostatní. Chceli nazad svoje domy, vktorých však už žili iní, majetky, ktoré užívali iní. Nábytok, kožuchy, jedálenský servis, príbory, lustre. Rozťahovali sa tu ako doma. Písal sa máj roku 1946. Nech si idú, odkiaľ prišli! Zdivený dav niekoľkých stovák obyvateľov zaútočí na židovské obchody, domy, holé životy. Troch zavraždia. Ďalších zbijú. Pogrom. Nevysvetliteľná nenávisť sa obráti proti tým, čo nedávno prežili holokaust. Zberbu zloženú zo susedov, známych, spolužiakov poháňajú bludy otom, že židia uniesli dve malé kresťanské deti, aby znich narobili klobásy.
Desivú skutočnú udalosť, ktorá zapadla, vytiahol a ako memento ľudskej zverskosti schopnej kedykoľvek sa mobilizovať spracoval Pál Závada vo svojom románe Deň na trhu. Jeho prvé vydanie vyšlo vroku 2016. Divadelné spracovanie vdivadle Radnóti Színház vBudapešti (divadelná adaptácia: Pál Závada, István Mohácsi, János Mohácsi) malo premiéru v májiroku 2018. Vrovnakom roku prišla cena divadelných kritikov za najlepší divadelný text avroku 2019 Cena za najlepší súčasný dramatický text. VBratislave sme inscenáciu mohli vidieť vrámci festivalu Eurokontext 2019 vSlovenskom národnom divadle. Šokujúce memento, ktoré je aj ozodpovednosti voľby toho, komu uveríme. Akoho sme schopní nasledovať.
