ղľáԾ
ѴDzԳܳԳáԲ Stratený rajsa dočkal svojho prvého slovenského vydania. Výkon prekladateľa Mariána Andričíka jeobdivuhodný.
Tento básnický epos je totiž nielen rozsiahly (10 565 veršov), ale aj nesmierne rozmanitý, pretože biblický príbeh opočiatku sveta a ľudstva je vpletený medzi príbehy z antickej mytológie, narážky na politické dianie 17. storočia, teologické dišputy čidobové vedecké poznatky. Navyše je toto všetko podané v desaťslabičných jambických nerýmovaných veršoch – blankversoch, ktoré sa prekladateľovi podarilo previesť do modernej, zrozumiteľnej apoetickej slovenskej podoby. Obsahu zodpovedá aj knižná forma: vďaka nadčasovo elegantnej grafickej úprave ailustráciám Williama Blakea je slovenské vydanie Strateného raja naozaj krásnou knihou.
Pekelná realita vo veršoch
Príbeh eposu je vcelku známy: Satan so svojimi kniežatami uvažuje, ako by sa Bohu pomstil za vyhnanie zneba do pekla, ktoré má podobu temného väzenia. Keďže otvorený boj už neprichádza do úvahy, Satan sa rozhodne pomstiť na novom Božom stvorení – na človeku. Vyberie sa teda do raja, kde si blažene nažívajú Adam aEva, a navedie Evu, aby ochutnala zakázané plody zo stromu poznania. Eva sa rozhodne ovocie ochutnať, ponúkne aj Adamovi aspoločne musia čeliť božiemu trestu. Hoci Adam aEva očakávajú okamžitú smrť, ukáže sa, že celý ďalší život za bránami raja bude postupným umieraním. Hoci táto hlavná dejová línia sa drží biblickej predlohy, vdetailoch ajednotlivých témach môžeme sledovať aj korešpondencie sMiltonovým osobným životom, jeho pracovnou kariérou ajpolitickými anáboženskými názormi.
John Milton sa do verejného života zapojil včase, keď vAnglicku zúrila občianska vojna končiaca popravou Karola I. Moc prevzali republikáni na čele sOliverom Cromwellom aJohn Milton dostal vysokú štátnu funkciu. Jeho republikánske a puritánske presvedčenie ho nútilo neustále spochybňovať apreverovať oficiálne cirkevné aj politické štruktúry a hľadať si vlastnú, osobnú cestu kBohu, čo sa zreteľne prejavuje aj vStratenom raji. Inšpirujúce preňho bolo iste aj stretnutie sGalileom Galileim, ktorého vrámci svojej cesty po Európe navštívil vdomácom väzení, kam ho uvrhla inkvizícia za jeho revolučné vedecké názory. Aj John Milton, medzitým slepý, pracoval na epose už na sklonku cromwellovskej republiky, keď zažil verejné pálenie svojich kníh, istý čas strávil vo väzení a bol vytlačený na okraj verejného záujmu. Do Strateného raja sa tak premietajú otázky o poslušnosti voči autoritám, o zmysle revolty alebo o slobode jednotlivca, ktoré biblický príbeh ovzbure Satana a človeka voči Bohu prepájajú sosudom Johna Miltona.
Biblia, Homér, astronómia
Práve potrebu nanovo premyslieť, zhmotniť aaktualizovať základný mýtus ľudského stvorenia môžeme považovať za hnací motor Miltonovej práce na tomto epose. Abstraktný biblický príbeh tvorí rámec, ktorý Milton zapĺňa psychologicky aj fyziologicky stvárnenými postavami pohybujúcimi sa vkonkrétnom priestore, pričom sa vo veľkej miere inšpiruje postavami, príbehmi,miestami amotívmi zHomérových eposov azVergíliovej Eneidy, ako aj poznatkami zastronómie či geografie. Výsledok je uchvacujúci amiestami aj prekvapivý a bizarný.
Príkladov takéhoto bujarého miešania môžeme uviesť niekoľko: Božie slová sprevádza vôňa ambrózie (s. 106), Božia láska je krídlatý posol (s. 109), aj vkresťanskom nebi sa podávajú najlahodnejšie pokrmy, spieva, tancuje, pije „červený nektár znadpozemských rév“ (s. 206), Eva je „len vsvojom vlastnom rúchu, krajšia než / dryáda či obraz tej najkrajšej / ztroch nahých bohýň zboja na Ide.“ (s. 197) Aj pri opise Edenu si Milton vypomáha antickou obraznosťou: „Znie vtáčí zbor asvieže vetríky / svôňami polí, hájov zlaďujú / chvejivé listy, všeobsiahly Pan / vo víre tanca Grácií aHór / vovádza večnú jar.“ (s. 146) Akeď raj porovnáva smýtickými krajinami, musí uznať, že „ani príjemný / háj Dafny pri Oronte či zdroj Múz, / Kastalský prameň, nepredstihli raj.“ (s. 147) Táto pestrá zmes osôb, miest apríbehov pôsobí na jednej strane chaoticky aneprehľadne, vzbudzuje súcit sprekladateľom aobdiv voči jeho mravčej práci pri pátraní po jednotlivých citovaných textoch, slovenských prepisoch mien či geografických názvoch, ale vytvára aj dojem, že všetky mýty, kresťanské či antické, spolu vytvárajú jedno poetické univerzum.
Milton sa snažil zasadiť príbeh aj do súradníc reálneho, vedecky skúmateľného sveta. Jediný Miltonov súčasník, ktorý sa spomína vStratenom raji, je práve Galileo a dobové diskusie ousporiadaní vesmíru zjavne Miltona natoľko zaujali, ževysvetľovanie pohybu nebeských telies – Slnka, Zeme, Mesiaca avtedy známych planét uplatňuje aj priopisoch nebeského, zemského či pekelného priestoru. Iným príkladom zapojenia vedeckých poznatkov do epického sveta je vysvetlenie, že náklon zemskej osi vznikol ako súčasť trestu prvých ľudí, aby si už nemohli vychutnávať príjemnú klímu apravidelné striedanie dňa anoci, ale boli vystavení extrémnejším výkyvom počasia.
Milton chcel konkrétnym obsahom naplniť aj abstraktné teologické koncepty hriechu, pokánia, spasenia. Aj postavy Boha,Syna či anjelov majú svoju „ľudskú“ stránku apsychologickú hĺbku. Objavuje sa tu rozkošný detail anjela vychutnávajúceho jedlo („nielen naoko / či vhmle – tak bežne oňom zmýšľajú / teológovia –, ale tíšil svoj skutočný hlad“ s. 199), ako aj anjelov užívajúcich si telesné rozkoše, pri ktorých „nezavadzia nám / kĺb, blana, úd či iné zábrany: / duch sduchom ľahšie splynú vobjatí / než vzduch avzduch.“ (s. 322) Votázke Božej vševedúcnosti, všemocnosti aabsolútneho Božieho dobra však Milton naráža na limity ľudskej schopnosti vysvetliť koncept Boha pomocou ľudských kategórií: či už to bol Miltonov zámer, alebo len nevyhnutný dôsledok jeho umeleckej metódy, Boh sa javí striedavo odpúšťajúci amilujúci, no zároveň pomstychtivý, ctibažný, vyžadujúci poslušnosť, úctu avďačnosť.
Presvedčivosť hriešnikov
Kľúčová je vepose azda téma slobody človeka. Celým príbehom sa vinie otázka – nakoľko si človek vybral poznanie a neposlušnosť sám anakoľko je to celé súčasťou akéhosi Božieho plánu. Zdá sa, že samotný Milton nedokázal nájsť definitívnu odpoveď. Boh niekoľkokrát vepose opakuje, že stvoril všetky bytosti slobodné: „Takto som vnebi stvoril každú moc / iducha – padlých itých bez hany; / kto obstál, obstál, kto chcel pád, mal pád“ (s. 104), no rovnako často pripomína, že všetko vedel dopredu acieľom ľudského pádu je len stvoriť ešte väčšie dobro anastoliť večnú moc svojho Syna.
Oproti absolútnej, no ľudsky neuchopiteľnej postave Boha stoja hriešnici, ktorých postavy sú vykreslené omnoho vierohodnejšie aktorých argumenty proti poslušnosti Bohu vyznievajú (chtiac či nechtiac) omnoho presvedčivejšie. Adam, napríklad, v 10. knihe narieka nad svojím osudom: „Žiadal som azda, Tvorca, od teba: / Sformuj ma zhliny? Prosíkal som ťa? / Vyveď ma ztmy či sem daj, do tejto / záhrady slastí? Ak som neprispel / sám vôľou ksvojmu bytiu, správne je / aspravodlivé na prach zmeniť ma, / veď všetko, čo som dostal, dychtivo / chcem vrátiť, lebo neviem splniť tie / pritvrdé podmienky, tým udržať / dobro, hoc nepýtané.“ (s. 410 – 411) Poslušnosť ako dobrú voľbu spochybňuje aj Eva, keď uvažuje, akú cenu má šťastie zaplatené nevedomosťou: „Ak má byť toto naším údelom, / žiť vtesnom kruhu, ktorý obkľúčil / náš ľstivý, mocný sok, asám sa mu / nik neubráni, nech je kdekoľvek, / je šťastím stále sa triasť pred ujmou? (...) Vratké je naše šťastie; ak je tak, / nuž krehký Eden nie je Edenom.“ (s. 343)
Aj Satan polemizuje s deklarovanou slobodou pri voľbe medzi dobrom a zlom. Zmieta sa medzi svojou ctižiadosťou atúžbou po slobode atúžbou po Božej láske, pohodlnej aradostnej poslušnosti. Anjelovi sa pritom posmieva: „Na krídlach ti / jazdí Kráľ nebies aty sdruhmi mu, / ujarmení, triumfálny voz / ťaháte po nebeskej dlažbe zhviezd.“ (s. 173) Uvedomuje si totiž, že ak by ho Boh milosrdne zbavil bolesti amúk, ktoré cíti ako vyhnanec zneba, po čase by sa vňom opäť ozvala ctižiadosť: „Keby som, kajúcnik, mal zmilosti / dostať svoj dávny stav; hneď do výšok / by myseľ znova vzlietla, vzala späť / to lživé rabstvo: pokoj zrušil sľub / vbolesti vynútený, neplatný.“ (s. 140) Rozhodnúť sa pre vernosť Bohu je teda pre Satana nemožné.
Záver eposu akoby odrážal autorovu rezignáciu na definitívnu odpoveď: Adam sEvou akceptujú svoj ľudský údel aspoločne, sami, bez anjelského sprievodu či zvuku Božieho hlasu vykročia z(nereálneho) raja do obyčajného života. Tak ako kraju od počiatku patrí zakázaný strom, kAdamovi aEve patrí láska, poznanie asmrť.
Eva Palkovičová (1987)
Doktorandka v Ústave slovenskej literatúry SAV. Venuje sa slovenskej próze a kultúre 19. storočia. Príležitostne prekladá z nemčiny a píše literárne kritiky.
John Milton: Stratený raj
Preklad: Marián Andričík
Levoča: Modrý Peter, 2020
Foto: Daniel Hladík
