ղľáԾ
Henrieta Moravčíková akol.: Bratislava (ne)plánované mesto/(un)planned city
Preklad anglickej časti: Martin Tharp
Bratislava: Slovart, 2020
Projekt finančne podporila Nadácia mesta Bratislavy a Fond na podporu umenia. Publikácia vznikla v rámci projektu: „(NE)plánovaná Bratislava“.
V dlhoročnom výskume sa autori publikácie Bratislava (ne)plánované mesto zamerali na otázku, ako možno zhľadiska duality spontánneho ariadeného rastu čítať organizmus dnešnej Bratislavy.
Včasoch pandémie vyrážame mnohí za urbánnou turistikou aspoň virtuálne a vďaka technológiám ako Google Earth k obľúbeným mestám zostupujeme zvýšky obežných dráh satelitov. Odhaľujeme pri tom čosi, čo pred nami zpozície chodcov, cyklistov či účastníkov verejnej dopravy zostáva skryté: štruktúru, ktorá organizuje mnohoraké mestské toky a ktorá nenápadne predurčuje trasy aj nášho, zdanlivo svojvoľného, pohybu.
Neplánované ulice Bratislavy
Je dosť možné, že niektoré mestá podľa tejto štruktúry ihneď spoznáme: mriežka newyorského Manhattanu, systém parížskych bulvárov či pravidelná uličná sieť štvrti Eixample v Barcelone sú natoľko známe aikonické štruktúry, že sa stali súčasťou identity týchto metropol.
Pohľad na ne vnás vyvoláva predstavu o veľkolepom zámere, ktorý predznamenal ich priestorové usporiadanie na dlhý čas dopredu. Srovnakým obdivom však hľadíme aj na mestá ako Benátky či Praha, vjadrách ktorých nachádzame znaky dlhodobého organického vývoja. Ak by sme sa týmito očami pozreli na uličnú sieť Bratislavy, zrejme by sme museli skonštatovať, že výrazné gesto, aké dalo tvar centrálnemu Parížu či Barcelone, nášmu hlavnému mestu chýba.
Snemalými problémami by sme asi postupovali aj pri sledovaní liniek súvislého, neprerušovaného rastu jeho fyzického tkaniva. Názor, že architektonický aurbanistický ráz Bratislavy charakterizuje skôr diskontinuita amnohorakosť prístupov, než trvalejšia plánovitá snaha, je koniec koncov súčasťou všeobecnej mienky a na jeho vyslovenie často stačí pohľad na rôznorodú skladbu území ako Kamenné námestie, Obchodná ulica či podhradie. Kým pre väčšinu ľudí tvoria tieto miesta základ bezprostrednej skúsenosti sBratislavou,pre autorov knihy Bratislava (ne)plánované mesto sa stali živnou pôdou ich dlhoročného výskumu.
Vízie arealizácie – detektívka
Ich hlavnými nástrojmi sa pri tom stala analýza projektov, ktoré vznikli v20. storočí s cieľom redefinovať fyzickú štruktúru mesta alebo jeho časti, aich porovnávanie srealizovanou zástavbou. Ako naznačuje už len hrúbka knihy (640 strán), ovízie nebola vuplynulom storočí v Bratislave núdza. Kniha je však omnoho významnejším počinom než len vizuálne atraktívnym katalógom regulačných plánov, návrhov rozsiahlejších architektonických komplexov či ukážok experimentálnych prístupov: odhaľovanie mnohých, často protirečivých motivácií, ktoré predznamenali podobu dnešnej Bratislavy, si totiž vyžiadalo priam detektívne pátranie po stopách, ktoré tieto vízie zanechali vneskorších projektoch arealizáciách aktoré možno odčítať len spätne.
Pretože to, že sa nejaká vízia v danom období nenaplnila, ešte neznamená, že sa do tela mesta nezapísala iným, nenápadnejším spôsobom: ako rámec, ktorý sformoval uvažovanie nad tým-ktorým miestom na desaťročia dopredu či ako súčasť iného, neskoršieho zásahu, teda premeny, ktorú autori nazývajú „nezámernou kontinuitou“.
Jedným znajviditeľnejších príkladov takejto nezámernej kontinuity je priestor medzi historicky samostatnými celkami mesta a hradu, ktorého fatálna fyzická transformácia síce spadá do 60. a70. rokov, no úvahy oasanácii tejto časti mesta sa vodbornej literatúre objavujú už desaťročia predtým. Okrem diskusie o (ne)plánovitosti slovenskej metropoly vstupujú autori knihy aj do polemiky s názorom, podľa ktorého sa počiatky moderného mestského plánovania vBratislave objavili až spríchodom českých architektov po zániku monarchie.
Stopy dynamiky dejín
Vrovine teoretických východísk, sformulovaných vúvode knihy, sa autori dotýkajú aj otázky, do akej miery je aj ten najsofistikovanejší plán vystavený pôsobeniu síl, nezávislých od zámerov architekta, urbanistu či zadávateľa, teda od samotných možností plánovania. Predovšetkým však konfrontujú názory, ktoré dávajú Bratislave nálepku „nezámerného“ mesta, saktuálnym vedeckým poznaním zoblasti dejín architektúry a urbanizmu. Niežeby obraz Bratislavy ako metropoly, ktorej sa kontinuálne plánovanie v20. storočí skôr vyhlo, nemal oporu vcelom rade historicko-spoločenských súvislostí: v dynamike dejín aprudkých zmenách štátnych usporiadaní či v rozpade plánovacieho ekosystému po zmene režimov,umocneného nebývalou stavebnou aktivitou posledných dvoch desaťročí.
Autori nás však výsledkami svojho výskumu upozorňujú na to, že, ako zvyčajne, pri bližšom pohľade je situácia omnoho komplikovanejšia. Napriek skromnémukonštatovaniu zpodtitulu knihy, podľa ktorého ide len oakési „poznámky“ ku skúmaniu akinterpretácii histórie plánovania avýstavby, je publikácia Bratislava (ne)plánované mesto zásadným príspevkom do diskusie obudúcom rozvoji mesta. Túto motiváciu koniec koncov priznávajú aj samotní autori, keď zdôrazňujú, že nevyhnutným predpokladom dobrého mestského plánovania je dôkladné oboznámenie sa s jeho dejinami. Svoju časť úlohy si výskumníci zokruhu architektky Henriety Moravčíkovej splnili na výbornú.
Peter Michalík (1985)
Vydavateľ, knižný redaktor, kultúrny manažér a chodec.
