ղľáԾ
dzá Med aBlen prozaika, esejistu, básnika amaliara marockého pôvodu píšuceho po francúzsky, ktorý je považovaný za jedného znajprekladanejších frankofónnych autorov súčasnosti, Tahara Ben Jellouna je už jeho piatym dielom preloženým do slovenčiny.
V90. rokoch 20. storočia mu vyšli tri knihy – dielo Alberto Giacometti: 20. storočie, 1992 (Alberto Giacometti, 1991 vpreklade Igora Navrátila, román Svätá noc, 1993 (La nuit sacrée, 1987) vpreklade Vladimíra Dudáša, za ktorý získal Ben Jelloun prestížnu Goncourtovu cenu, a esej didaktického charakteru Deťom orasizme, 1998 (Le racisme expliqué à ma fille, 1997) vpreklade Evy Piovarcsyovej. Vroku 2018 vyšiel v preklade I. Navrátila aj román Manželstvo pre potešenie, 2018 (Le mariage de plaisir, 2016). Už tento skromný výber Ben Jellounových diel preložených do slovenčiny zachytáva prítomnosť spoločensky významných tém vtvorbe autora, ktorý na pozadí silne nábožensky založenej marockej spoločnosti zobrazuje problematiku rasizmu, nerovného postavenia žien, sexuality, medziľudských vzťahov, prisťahovalectva či identity. Záujem autora ospoločenské dianie dokazuje aj skutočnosť, že pravidelne prispieva do rubriky časopisu Le Point venovanej kultúrno-spoločensko-politickým aktualitám. Tahar Ben Jelloun sa aktívne venuje aj maľbe na plátno aje autorom vitráží vkatolíckom kostole vo francúzskom Le Thoureil ako prvý umelec moslimského pôvodu vôbec.
Dôraz na spoločenskú angažovanosť autora nie je vtomto prípade bezúčelný. Umožňuje totiž pochopiť, že Ben Jellounove romány vo všeobecnosti vyjadrujú kriticképostoje píšuceho subjektu voči tradičnej patriarchálnej spoločnosti fungujúcej na princípoch islamu. Inak to nie je ani vBen Jellounovom najnovšom románe Med ablen. Obálka knihy slovenského vydania informuje čitateľa, že román vychádza zo skutočnosti azobrazuje „tragick[ú] drám[u] rodiny zničenej sexuálnym predátorom“. dzá tak evokuje problematiku sexuálneho násilia, ktorú vposledných rokoch reflektujú svedectvá aromány mnohých francúzskychautoriek (napr. Vanessa Springora, Lola Lafon). Aj keď je pravda, že sexuálne zneužitie dospievajúceho dievčaťa predstavuje kľúčový okamih románu, ktorý spôsobí nešťastie rodiny, nemá vňom výlučné postavenie. Nefunkčný partnerský amedziľudský vzťah manželov vkontexte marockej spoločnosti od 80. rokov 20. storočia po súčasnosť, ktorý dramaticky poznačí samovražda ich dcéry aodhalenie jej znásilnenia, predstavuje nemenej dôležitú rovinu románového príbehu.
Blen
dzá pozostávajúci zo štyridsiatich deviatich kapitol zaujme výberom perspektívy. Rozprávačmi sú striedavo hlavní hrdinovia príbehu, manželia Murad aMalika a ich dcéra Samia, zktorých každý vtrinástich kapitolách odhaľuje svoje vnútorné prežívanie. Ďalšími rozprávačmi sú emigrant Viad asynovia Adam aMoncef, pričom perspektíva posledných dvoch je zastúpená len okrajovo. Výpoveď postáv má podobu vyznania. Implicitnému poslucháčovi/čitateľovi prezrádzajú svoje životné sklamania Murad aMalika, ktorí pátrajú po ich príčinách vo svojich spomienkach, zatiaľ čo Samia hovorí osvojich bezprostredných zážitkoch v intímnom denníku. Alternácia rozprávačov osvetľuje jednotlivé čriepky rodinnej histórie, ukazuje rodinných príslušníkov zviacerých pohľadov, čím vzbudzuje súčasne náklonnosť k nim inesúhlas čitateľa sich konaním azmýšľaním.
Vúvode románu sa dozvedáme, že Murad aMalika obývajú „za trest“ (s. 10) pochmúrny avlhký suterén domu bez okien, ktorý je od tragickej smrti ich dcéry pre nich „hrobom“ (s. 9). Dom tu nie je symbolom očakávaného tepla domova, ale metaforou rozvrátenej rodiny, ktorá funguje len naoko. Murad a Malika žijú sami, ďaleko od svojich dospelých synov aich rodín, ktorí sa stránia ťaživej rodinnej atmosféry. Každodenný život manželov sprevádza vzájomná nenávisť. Malika je poverčivá, verí na zlý osud aje stelesnením rodinných amoslimských tradícií. „Moja matka je tradičná Maročanka vnajkrutejšej verzii,“ (s. 176) píše vo svojom denníku Samia, zatiaľ čo Murada považuje za zbabelého apokryteckého: „Chýba mu osobnosť, chýba mu chrbtová kosť. Potreboval by niekoho, kto by ho vzpriamil, aby bol menej ohnutý, menej podlízavý, menej povoľný.“ (s. 177)
Postavy trpia, nedokážu spolu komunikovať, trápia sa každý osamote. Čitateľ postupne odkrýva pustošivé následky Samiinej samovraždy na celú rodinu ahlodajúci pocit viny rodičov za jej smrť. A predsa sa postavy pýtajú samy seba, ako dospeli ktoľkej nevľúdnosti. Kedy aako sa manželská(e) láska/šťastie vytráca? Čo spôsobuje stratu nehy ženy apozornosti muža? Dá sa jej vôbec zabrániť? Aj tieto otázky román nenápadne podsúva aukazuje vo svetle rodinných aspoločenských súvislostí.
Vpozadí Muradovho a Malikinho osobného príbehu sa črtá vplyv rodinnej výchovy, ktorý je vmanželstve príčinou nenaplnených túžob postáv. Kým pre Murada je zásadný rozpor medzi mravnými hodnotami rodiny, vktorej vyrastal, afungovaním spoločnosti, pre ktorú „sa korupcia stala paralelnou aneodmysliteľnou ekonomikou“ (s. 60), Maliku definuje fanatické kopírovanie rodinných vzorcov (chorobná diskrétnosť, lakomosť, zaslepenosť), ktoré prenáša do vzťahu. Práve konkrétna výchova formujúca charakter jedinca určuje prvotnú Muradovu neúplatnosť vpozícii úradníka verejnej správy, ktorej sa však nakoniec vzdá, aby vyhovel očakávaniam, najmä nátlaku svojej ženy. Napriek zlému svedomiu sa zneho paradoxne stáva „poriadny občan, jeden ztých Maročanov, ktorí trávia život tak, že sa prispôsobujú“. Murad, s. 144) Napriek svojej prispôsobivosti, ktorá znamenala začiatok odcudzenia manželov, nedokáže Murad uspokojiť svoju manželku ani sexuálne. „Raz večer sa sťažovala, že vposteli nie je uspokojená, alebo len veľmi zriedka. [...] Neodpovedal som. Cítil som, ako sa mi penis scvrkáva, až nakoniec celkom zmizol. [...] Od tej chvíle som začal medzi nami stavať ten múr.“ (s. 25 – 26)
Pozitívnou postavou románu, ktorá sa sústavne profiluje vspomienkach Murada aMaliky, je ich šestnásťročná dcéra Samia, obeť sexuálneho predátora. Vintímnom denníku opisuje svoje postrehy zo života (ľudskú biedu, posadnutosť Maročanov sexom apeniazmi, podradné postavenie žien). Potrebu písať zdôvodňuje láskou kpoézii, ktorá je pre ňu útočiskom pred svetom, apreto má vjej denníku zakaždým posledné slovo. Samia nachádza potešenie vosamelosti svojej izby, osamelosti „žiadan[ej], milovan[ej], chránen[ej]“ (s. 86), ktorá je prísľubom objavenia vábivých svetov, ale aj dôvodom odcudzenia vlastnej rodine. Samiin dievčenský rozlet však náhle ukončí Kenzir (po arabsky „prasa“), ktorý si svojím záujmom obásnickú tvorbu mladých dievčat získava ich dôveru, aSamiu znásilní. Autor románu, ktorý je držiteľom doktorátu zo sociálnej psychopatológie, presvedčivým spôsobom zachytáva bezprostredné pocity obete znásilnenia. Bezmocnosť obete je oto väčšia vspoločnosti, pre ktorú cnosť rodiny spočíva neotrasiteľne vpanenstve dievčaťa: „Nevkladám si cnosť tam, kde si myslíte, že ju vkladám, nevkladám si dôstojnosť medzi stehná, ale všetci vôkol mňa nástojčivo vyžadujú, aby cnosť adôstojnosť mladého dievčaťa boli uložené práve tam.“ (s. 166)
Keďže reakciou spoločnosti je vo všeobecnosti spochybnenie obete (zosobňuje ho Malika) amlčanie (predstavuje ho Muradova zbabelosť), východiskom sa pre Samiu stáva samovražda. Prostredníctvom Samiinej výpovede hľadá autor súcit apochopenie čitateľov pre toto krajné riešenie: „Skúste pochopiť, čo cíti mladé šestnásťročné dievča, keď na jej telo ana jej dušu zaútočil chlipný, slizký akrutý netvor. Prestanete existovať, nemáte už nijaký dôvod ďalej žiť, robiť si plány, mať rád iných ľudí adúfať. Všetko vám je odopreté.“ (s. 185)
Osobná arodinná tragédia sa vpisuje do širšieho kontextu, ktorým je pokrytectvo spoločnosti, prehnitosť jej štruktúr aprispôsobivosť občanov.
Med
Med ablen nie je typom románu so šťastným koncom, preto sa môžeme oprávnene pýtať, kde hľadať pomyselnú sladkosť života vyplývajúcu znázvu románu. Jednou zodpovedí je spomínaná poézia, ktorá je pre Samiu oslobodzujúca. Túto spojitosť naznačujejedna zo Samiiných básní, uvedená na konci 15. kapitoly. Názov románu je spomenutý aj vďalšej Samiinej básni, ktorá sprevádza jej rozhodnutie opustiť tento svet: „Deti vetra / Prechádzajú nocou / Na viečkach mladých dievčat / Ktorých tajomstvo je skryté vletnom ovocí / Je jeho kôstkou / Med ablen.“ (s. 178)Samiiným tajomstvom je poézia ablen; poézia skrýva trpkosť jej pocitov.
Napriek svojej zatrpknutosti Murad aMalika nachádzajú čiastočnú útechu v černošskom emigrantovi Viadovi, ktorý utiekol zMauritánie pre rasizmus Maurov voči černochom. Záver románu naznačuje, že nástrojom zmierenia so sebou iso životom môže byť prejav záujmu odruhého vťažkej situácii, akokoľvek minimálny, no zvlášť taký, ktorý si vyžaduje prekonanie seba samého, svojich postojov apresvedčení.
Tahar Ben Jelloun prináša aj vo svojom najnovšom románe prenikavo mrazivú sondu do medziľudských vzťahov na pozadí vypuklých spoločenských javov. Výborne zvládnutý preklad románu vpodaní Igora Navrátila aoriginálny výber jeho názvu rušia len nezrovnalosti detailov, ktoré mohli vzniknúť rovnako na strane autora, prekladateľa alebo redaktora. Nič to však nemení na tom, že román Med ablen očarí čitateľa jednoduchosťou jazyka, pravdivosťou životných situácií apozoruhodným záberom psychologického vykreslenia postáv.
Silvia Rybárová (1986)
Vyštudovala anglický a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po získaní doktorátu z literárnej vedy pôsobila na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. V súčasnosti pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa zameriava na súčasnú francúzsku literatúru a skúma problematiku dejín, pamäti a identity. Príležitostne sa venuje umeleckému prekladu.
Tahar Ben Jelloun: Med aBlen
Preklad: Igor Navrátil
Bratislava: Lindeni, 2022
Marocký spisovateľ Tahar Ben Jelloun (1944) Foto: Štefánia Kažimíová
