ղľáԾ
Macuo Bašó: Haiku
Preklad:Ján Zambor vodbornej spolupráci sFrantiškom Paulovičom
Bratislava: Skalná ruža, 2019
Poézia Macua Bašóa, pokladaného za najvýznamnejšieho japonského básnika, po prvýkrát oslovuje čitateľov vslovenskom preklade, ato vrôznych podobách. Nachádzame ho nielen ako citlivého pozorovateľa zvierat akvetov: „Jeseň sa končí / motýľ vtúžbe žiť pije / rosu schryzantém,“ no predovšetkým ako pútnika na cestách.
Lakonická, inovatívna anadčasová lyrika japonského poetu Macua Bašóa (1644 – 1694) môže byť slovenskému čitateľovi známa predovšetkým vďaka českým prekladom Antonína Límana alebo Miroslava Nováka sJanom Vladislavom. Absenciu knižne vydaného domáceho prekladu, ktorý by predstavoval ucelený prierez umeleckou tvorbou tohto japonského majstra, považovaného za jedného znajvýznamnejších japonských básnikov sedemnásteho storočia, prelomila až zbierka Haiku zdielne vydavateľstva Skalná ruža. Na jej vzniku sa vodbornej spolupráci sFrantiškom Paulovičom, odborným asistentom z Katedry východoázijských štúdií Univerzity Komenského v Bratislave, podieľal literárny vedec, básnik aprekladateľ Ján Zambor, ktorý citlivo, s ľahkosťou adôrazom na dodržanie pôvodnej slabičnej schémy vdýchol nový, svieži život vyše 200 japonským miniatúram.
Názov zbierky je identický spomenovaním krátkej japonskej lyrickej formy, pozostávajúcej zo sedemnástich slabík rozdelených na tri verše (5 slabík / 7 slabík / 5 slabík) – haiku. Tento útvar pôvodne vychádza zprvého trojveršia ľahkovážnej (komickej) radenej básne nazývanej v japončine haikai no renga, na ktorej zostavení sa súčasne podieľali viacerí autori. Keďžeo vyššie spomenuté, vsúčasnosti bežne zaužívané označenie haiku, sa zaslúžil japonský moderný básnik Masaoka Šiki až koncom19. storočia, je možné spozorovať vistých textoch odlišnú terminológiu – napríklad pomenovanie hokku, ktoré označovalo tento sedemnásťslabičný lyrický útvar vobdobí počas Bašóovho života.
Podrobné apresné vysvetlenie genézy tejto literárnej formy vúvode doslovu značí o prekladateľovejvysokej úrovni znalosti dejín japonskej poézie, čo sa odráža ivjeho poctivom prístupe k samotnémuprekladu. Ponecháva krátke prozaické úvody kbásňam, rešpektuje japonskú slabičnú schému a estetické koncepty príznačné pre Bašóovu poetiku.
221 haiku
Unikátnosť tejto zbierky nespočíva len vtom, že ide ovôbec prvý knižný pokus priblížiť Bašóovu tvorbu domácemu čitateľovi vjeho rodnom jazyku. Od českého prekladu Nováka aVladislava, kde sú básne rozdelené tematicky, sa odlišuje zbierka vslovenčine chronologickým radením.
Zámer Jána Zambora predstaviť japonského básnika ako osobnosť neustále sa vyvíjajúcu aprichádzajúcu snovými polohami sa tak úspešne napĺňa. Celkovo zbierka obsahuje 221 prekladov haiku (prvú báseň zbierky Mesiac vie kadiaľ zostavil Bašó ako dvadsaťjedenročný, posledné trojveršie Chorý na púti napísal iba tri dni pred svojím úmrtím), poznámky k básňam, kalendárium ainterpretačný doslov Lekcie Macua Bašóa, bližšie popisujúci básnikov štýl, inšpirácie, už spomenutú genézu literárneho útvaru ispôsob prekladu do slovenského jazyka, založenom na práci soriginálnym japonským znením a prekladmi do niekoľkých cudzích jazykov.
Ján Zambor sa pri prebásnení Bašóových haiku priklonil k práci svoľným veršom, pričom rytmus a vjapončine znejúcu zvukomalebnosť básne zručne prenáša do slovenského prekladu prostredníctvom trochejského metra. Podobne interpunkcia, ktorá vjaponskom origináli chýba, je vslovenskom preklade výrazne zredukovaná. Absencia čiarok či bodiek môže byť pre domáceho čitateľa miestami mätúca a báseň sa tak vkonečnom dôsledku môže javiť ako ťažko uchopiteľná. Prekladateľ však oddeľuje časti v trojverší iným spôsobom – pomlčkou, výkričníkom, dvojbodkou či použitím veľkého začiatočného písmena. Navyše, absenciou čiarok abodiek dodáva Ján Zambor básni haiku nový rozmer, ktorý ju robí, ako sám píše, neohraničenou, otvorenou avychádzajúcou vústrety modernej poézii. (s. 113)
Hľadanie hlbokej krásy
Bašó sa predstavuje čitateľovi vrôznych podobách. Nachádzame ho nielen ako syna trúchliaceho nad pramienkom vlasov nebohej matky („Beriem ho do rúk – / vmojich horúcich slzách / sa ten srieň topí“ – s. 22) či ako citlivého pozorovateľa zvierat a kvetov („Jeseň sa končí / motýľ vtúžbe žiť pije / rosu s chryzantém“ – s. 47), no predovšetkým ako pútnika na cestách („V polnočnom mraze / budem spať vpožičaných / šatách strašiaka“ – s. 39). Dominantný prírodný element, ktorý sa vhaiku prelína spostavou strážnika, rybára, samuraja či suseda, so siluetou starej chatrče, prostej chyžky, prístrešku či chrámu, nás nabáda podvoliť sa všeobecnej klasifikácii lyriky avymedziť ju tak ako lyriku prírodnú. Je však tento element skutočne črtou, ktorá určuje Bašóovu poetiku? Akým spôsobom môže slovenský čitateľ preniknúť do sedemnásťslabičnej miniatúry, ak ju chce postihnúť vjej skrytej podstate?
„Nocuj na ceste – / pochopíš moje básne / Jesenný vietor“ (s. 18) píše Macuo Bašó, ktorý hľadá hlbokú krásu tam, kde je na prvý pohľad iba ťažko rozpoznateľná – vprchavom okamihu, vo svojom bezprostrednom okolí, vpredmetoch každodennej potreby. V myšlienkach na suseda počas prehlbujúcej sa jesene („Neskorá jeseň / Vosamotení hútam: / Ačo môj sused?“ s. 82), vmiske polievky arybieho šalátu („Pod sakurami / polievka rybí šalát / slupeňmi kvetov“ s. 60). Japonská haiku si vyžaduje citlivého, zúčastneného čitateľa, ktorý pracuje sobrazotvornosťou a sústredene vníma okamih vjeho jedinečnosti. Dokáže sa stať kukučkou, kvetom slivky, džbánom vody ikrabom pomaly lezúcim po básnikovej nohe.
Nešpehuj svit hviezd...
Široké spektrum Bašóovej umeleckej tvorby, ktoré zbierka Haiku predstavuje, zahŕňa ibásne pretkané spiritualitou, symbolmi aalúziami. Bašó vyrastal vkultúrnom prostredí, kde sa tradičná viera šintó, budhizmus ačínske vplyvy miesili anavzájom ovplyvňovali. Neoceniteľným zdrojom informácií kinterpretácii haiku sú preto poznámky, ktoré oboznamujú čitateľa spozadím vzniku danej básne, jej prípadnou zen-budhistickou symbolikou i odkazmi na staroveké legendy.
Napríklad, vbásni, ktorá sa viaže na japonský letný festival Tanabata, „Ani cez lístie / ružovej albízie / nešpehuj svit hviezd“ (s. 64) vysvetľuje Paulovič pôvod tejto tradície nasledovne: „Letný festival Tanabata je oslavou opätovného stretnutia božskej dvojice Orihime aHikobošiho, ktorých na nočnej oblohe predstavujú hviezda Vega vsúhvezdí Lýra ahviezda Altair vsúhvezdí Orol. Podľa legendy, ktorá prišla do Japonska zČíny, Mliečna cesta túto mileneckú dvojicu rozdelila aim tak bolo súdené stretnúť sa len jednu noc vroku. Podľa lunárneho kalendára ide osiedmy deň siedmeho mesiaca – doslovný preklad slova tanabata je ,siedma noc‘.“ (s. 93)
Haiku savposledných desaťročiach stala inšpiráciou pre mnohých básnikov. Presahuje hranice Japonska avďaka prekladu Jána Zambora, ktorý dosahuje vysokú kvalitatívnu úroveň, prvýkrát zanecháva svoju stopu ina Slovensku. Jej strohý, no unikátny básnický obraz vzbudzuje miestami pocit smútku, miestami príjemné teplo či smiech, miestami hlboký pokoj prameniaci zokolitého sveta, ktorý Macuo Bašó vo svojich veršoch zachytáva ako prenikavým objektívom kamery.
Mgr. Monika Honda
Externá doktorandka študijnéhoprogramu estetika na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa filmovou teóriou, estetikou a japonským umením.
Hokusai: portrét Macua Bašóa (18. st.). Foto:wikipedia
