ղľáԾ
Ľudmila Ulická: Daniel Stein, tlmočník
Ruská spisovateľka Ľudmila Ulická sa slovenskému čitateľovi úspešne predstavila prózami vknihe DzԾč첹 (VSSS 1999aVeselý pohreb (Vydavateľstvo Slovart 2006), Medea ajej deti (2007) Román v listoch, zápisoch a denníkoch o Židovi Danielovi, ktorý sa narodil v Poľsku a počas druhej svetovej vojny prežil čas vraždenia Židov, o putovaní ducha v šere sveta, o tom, ako každý hľadá a nadchádza svetlo okolo seba a v sebe. O karmelitánovi Danielovi, človeku, ktorý do posledného dňa svojho života bol človekom milosrdnosti.
Boston december 1985
Ewa Manukianová
Ustavične ma mrazí. Ešte aj vlete na pláži, keď na mňa praží slnko. Mrazí ma akiste preto, že som sa narodila vzime a vlese aprvé mesiace som prežila vrukáve odpáranom zmaminho kožucha. Ja som vlastne nemala prežiť, preto ak niekto dostal život do daru, tak ja. Len neviem, či mi bol ten dar treba.
Pamäť niektorých ľudí siaha do útleho detstva. Moja funguje od dvoch rokov, od čias, keď som bola v katolíckom sirotinci. Vždy som pokladala za veľmi dôležité vedieť, čo sa dialo so mnou asmojimi rodičmi celé tie roky, oktorých si nič nepamätám. Voľačo som sa dozvedela od staršieho brata Witeka. Vtých rokoch však bol veľmi malý ajeho spomienky, ktoré som po ňom zdedila, nevytvárajú obrazy. Vnemocnici zapísal polovicu školského zošita – vyrozprával mi všetko, čo si pamätal. Vtedy sme nevedeli, že matka žije. Brat mal šestnásť, keď dostal otravu krvi a umrel ešte predtým, ako sa matka vrátila ztábora.
Vmojich dokladoch sa ako moje rodisko uvádza mesto Emsk. Vskutočnosti je to miesto môjho počatia. Zemského geta moja matka utiekla vauguste 1942 všiestom mesiaci tehotenstva. Bol sňou šesťročný brat Witek. Narodila som sa asi sto kilometrov od Emska vhlbokých lesoch, vtajnej osade Židov, ktorí utiekli zgeta askrývali sa tam až do oslobodenia Bieloruska vauguste 1944. Bol to partizánsky oddiel, hoci vskutočnosti to nebol nijaký oddiel, ale asi tristo Židov, usilujúcich sa prežiť vkraji, ktorý okupovali Nemci. Mám pocit, že muži so zbraňami ani veľmi nebojovali sNemcami, skôr chránili to do zeme zaryté mestečko, kde boli ženy starci aniekoľko detí, čo prežili.
Môj otec, ako mi po mnohých rokoch rozprávala matka, ostal vgete atam zahynul – pár dní po úteku všetkých obyvateľov geta ho zastrelili. Matka mi povedala, že môj otec odmietol opustiť geto, lebo si myslel, že útek len rozhnevá Nemcov aurýchli konečné zúčtovanie. Avtedy moja tehotná matka vzala Witeka ašla. Zosemsto obyvateľov geta sa rozhodlo utiecť len tristo.
Do geta nahnali obyvateľov Emska aŽidov zokolitých dedín. Moja matka nebola miestna, no neocitla sa vtom kraji náhodou, poslali ju sem zĽvova ako spojku. Bola to zarytá komunistka. Witeka porodila vľvovskej väznici vtridsiatom šiestom, mala ho so straníckym súdruhom, alemňa mala siným mužom, sktorým sa zoznámila vgete. Vživote som nestretla ženu stakou nechuťou k materstvu, ako bola moja matka. Podľa mňa aj brat, aj ja sme sa narodili len preto, že neboli ochranné prostriedky anešlo urobiť potrat. Ako dieťa som matku nenávidela, potom som celé roky nad ňou odcudzene žasla adodnes sňou vlastne nemôžem komunikovať. Našťastie sa stýkame veľmi zriedka.
Zakaždým, keď sa jej spýtam na niečo z minulosti, naježí sa azačne vrieskať. Vjej očiach som navždy ostala apolitickou meštiačkou. Áno, som taká. Porodila som však dieťa ajedno viem presne: keď príde dieťa, život ženy sa tomu podriadi. Viac či menej. Len ona bola výnimkou. Je to stranícka fanatička.
Pred mesiacom som sa zoznámila sEster Hantmanovou, pôvabnou priesvitnou starou paňou, veľmi bledou, smodrastými šedinami. Je to priateľka Karin, pracovali spolu vakejsi dobročinnej organizácii. Karin mi onej dávno rozprávala, ale mňa to vôbec nezaujímalo. Krátko pred Vianocami Karin oslavovala päťdesiatku aja som si Ester ihneď všimla. Niečím sa vydeľovala z masy známych i neznámych ľudí. Ten večierok bol oveľa srdečnejší, než je to uAmeričanov zvykom – bolo tam totiž veľa Poliakov, niekoľko Rusov azopár Juhoslovanov. Jednoducho, prítomnosť Slovanov na tejto americkej oslave mi bola príjemná, podchvíľou bolo počuť poľštinu.
Po rusky apo poľsky hovorím rovnako dobre, ale vangličtine mám poľský prízvuk a Ester si to všimla počas našej voľnej, nezáväznej konverzácie.
„Ste zPoľska?“ spýtala sa.
Táto otázka mi vždy trochu spôsobuje problémy. Ťažko sa mi odpovedá – hádam len namiesto stručnej odpovede nezačnem zoširoka vykladať, že moja matka sa narodila vo Varšave, ale ja som sa narodila vBielorusku aneviem, kto bol môj otec, detstvo som prežila vRusku, do Poľska som sa dostala až vpäťdesiatom štvrtom, potom som opäť odišla študovať do Ruska, odtiaľ som sa presťahovala do NDR apotom už do Ameriky...
Ale tentoraz som ktovie prečo povedala to, čo nikdy nehovorím:
„Narodila som sa vEmsku. VČiernej húšťave.“
Stará pani ticho zhíkla:
„Kedy si sa narodila?“
„V štyridsiatom druhom.“ Nikdy netajím svoj vek, lebo viem, že vyzerám mlado, nikto mi neháda štyridsaťtri.
Objala ma ľahučkými rukami ajej modrý účes sa starecky roztriasol:
„Božemôj, božemôj! Tak ty si prežila! Tá bláznivá ťa porodila vzemľanke, môj muž viedol pôrod.... Apotom, už sa presne nepamätám, vzala deti aniekam odišla. Všetci ju prehovárali, aby ostala, no ona nikoho nepočúvala. Všetci boli presvedčení, že vás chytia na ceste alebo vprvej dedine... Chvalabohu, prežila si!“
Vybehli sme do predsiene. Jednoducho sme sa nemohli od seba odtrhnúť. Schmatli sme zvešiaka svoje oblečenie. Bolo to komické, ale mali sme rovnaké kožuchy – hrubé, líščie, na Ameriku až nepatričné. Neskôr vysvitlo, že aj Ester je zimomravá...
Šli sme knej – býva vcentre Bostonu, vkrásnej štvrti na Commonwealth Avenue, desať minút odo mňa. Kým sme sa viezli – ja za volantom, ona pri mne –, zmocnil sa ma zvláštny pocit: celý život som túžila mať niekoho staršieho, múdreho, kto by ma viedol, koho by som počúvala, s radosťou sa mu podrobovala – alenikdy nik taký nebol. Pravdaže, vsirotinci vládla prísna disciplína, ale to bolo niečo celkom iné. V živote som bola vždy ja tá staršia – dospelí neboli ani moja matka, ani moji manželia, ani priatelia. Táto stará pani však mala vsebe niečo také, že už vopred sa mi žiadalo súhlasiť so všetkým, čo povie...
Vošli sme do jej domu. Rozsvietila – vpredsieni boli police sknihami atiahli sa až dozadu do bytu. Všimla si môj pohľad.
„To je knižnica môjho nebohého manžela. Čítal vpiatich jazykoch. Aje tu veľa kníh oumení. Musím nájsť dobrých ľudí, ktorým to zanechám...“
Spomenula som si, čo mi vravela Karin. Ester je vdova, nemá deti, je pomerne bohatá, veľmi osamelá. Takmer všetci jej príbuzní zahynuli cez vojnu.
Ester mi porozprávala toto: moju matku uvidela prvý raz vemskom gete, keď tam začali zaháňať obyvateľov zokolia – predtým boli vgete len mestskí Židia. Atí sa tam usídlili vlastne dobrovoľne, lebo tesne predtým, ako sa ta presťahovali, sa vmestečku odohral strašný masaker – Židov zhromaždili na námestí medzi katolíckym kostolom apravoslávnym chrámom azačali ich vraždiť. Pol druha tisíca ich zabili atí, čo prežili, šli do geta.
Nebolo to klasické staré geto – jedna či niekoľko štvrtí, kde Židia žili už od stredoveku. VEmsku to bolo naopak, ľudia opustili svoje domy vmeste apresťahovali sa do polozrúcaného kaštieľa, ktorý patril akémusi kniežaťu. Kaštieľ bol obohnaný ostnatým drôtom astrážený. Spočiatku dokonca nebolo celkom jasné, kto koho stráži apred kým. Policajti boli miestni Bielorusi, Nemcom to bolo pod ich dôstojnosť. AsBielorusmi boli vzťahy vcelku jasné – platilo sa im. Za všetko dostávali peniaze. Za peniaze priniesli ešte aj zbrane.
„Tvoja matka,“ povedala Ester, „nebola miestna. Bola pekná, ale veľmi prudká. Mala maličkého syna. Spomenula som si na jej priezvisko – Kowaczová. Áno?“
Až ma tak myklo. Nenávidím to priezvisko. Ja viem, že matka mala iné priezvisko, toto je nejaké stranícke krycie meno alebo priezvisko, zapísané do jedného zfalošných dokladov, sktorými prežila pol života. Dokonca som sa vlastne aj vydala preto, aby som sa zbavila toho mena. Všetci boli vtedy šokovaní: Židovka zPoľska sa vydáva za Nemca! Pravda, aj Erich bol komunista zNDR – inak by ho nepustili študovať do Ruska. VRusku sme sa aj zoznámili.
Hľadela som na Ester ako dieťa na cukrík. Presne takúto ženu, jemnú atichú, po európsky elegantnú – hodvábna blúzka, talianske topánky, no zároveň nič na obdiv, nijaký americký prostoduchý vkus – som vždy chcela za matku, za tetu, za babku. Aona mi vraví dieťa...
Bez akéhokoľvek naliehania mi porozprávala toto:
Geto malo pevnú vnútornú organizáciu, vlastnú správu, anavyše aj svoju zvláštnu autoritu, ktorou bol skvelý rabín Širman, veľmi učený a,ako sa hovorilo, naozajstný spravodlivý. Ester ajej manžel Isaak boli poľskí Židia, obaja lekári, do toho kraja sa prisťahovali niekoľko rokov pred vojnou. On bol chirurg aona zubná lekárka. Teda nie naozajstná lekárka, skôr dentistka skvalitným odborným vzdelaním – vyštudovala stomatologickú školu vo Frankfurte. Neboli to voľnomyšlienkari, ale obyčajní Židia, vsobotu mohli zažať sviece, ale aj vybrať sa do susedného mesta na koncert. Miestni Židia ich brali ako prišelcov, ale chodili sa knim liečiť. Keď Nemecko obsadilo Poľsko, Isaak hneď oznámil žene, že to je koniec, treba odtiaľ vypadnúť, ato hocikam. Uvažoval dokonca oPalestíne. No kým plánovali azvažovali, prišli Nemci aoni sa ocitli vgete...
Sedeli sme vsalóne veľmi pekného bytu, zariadeného na európsky spôsob – staromódne apodľa mňa veľmi vkusne. Kultúrna úroveň domácich očividne prevyšovala moju– vždy to pocítim, pretože na to natrafím dosť zriedkavo. Bohatá domácnosť. Rytiny, nie plagáty. Nábytok nie sériový, ale navidomoči zozbieraný po kúskoch ana nízkej skrinke veľké mexické keramické čudo – strom sveta či čosi podobné.
Ester sedela vhlbokom kresle, nohy po dievčensky skrčené pod sebou, modré lodičky zhadej kože na zemi. Vždy si všímam také detaily. Nie náhodou ma moja matka pokladá za meštiačku. Pri spomienke na sirotinec, detský domov ma mrazí vchrbte. Ale mojej matke strašná bieda pripadala ako normálny život. Jej možno aj vstalinských lágroch bolo dobre. Keď som sa však ja vyhrabala zbiedneho života siroty, bozkávala som každú šálku, uterák, pančušku. Erich si prvý rok, čo sme žili vBerlíne, vo štvrtiPrenzlauer Berg, brával prácu navyše, aby som si mohla kúpiť oblečenie, riad, jednoducho všetko... Vedel, že tým sa liečim zminulosti. Postupne ma tá vášnivá záľuba opustila. Ale napriek tomu aj tu vAmerike mám veľmi rada všelijaké výpredaje haraburdia z domácností, blšie trhy, starinárstva... Môj terajší manžel Griša sa na to pozerá zhovievavo, aj on je zRuska, vyrastal medzi ľuďmi hladnými po všetkom... Aj môj syn Alex, ktorý sa narodil už vAmerike, rád nakupuje. Takže sme naozajstní milovníci konzumu. Ester to tuším všetko chápe.
„Podmienky vgete nám pripadali strašné, lebo dovtedy sme nič horšie nevideli. Ešte sme nevedeli okoncentrákoch, omiere toho nesmierneho vyvražďovania, ktoré sa tiahlo celou Európou.“ Keď otom všetkom hovorila, usmievala sa avjej tvári sa zračilo čosi zvláštne – odcudzenie, smútok aešte čosi neuchopiteľné, zrejme múdrosť. Áno, hovorili sme po poľsky, vychutnávala som si to.
„Ako dlho ste žili vgete?“ spýtala som sa.
„Necelý rok. Od jesene štyridsiateho prvého. Opustili sme ho jedenásteho augusta v štyridsiatom druhom. Apotom ešte dva roky vČiernej húšťave, vpartizánom oddiele. Žili sme vzemľankách až do oslobodenia. Bol to rodinný partizánsky tábor. Ztristo ľudí prežilo do konca sto dvadsať. Bolo tam snami šesť detí. Avlese sa narodili ešte dve. Ty aešte jeden chlapček, ale ten zomrel. No všetky deti, čo odišli zgeta, vojnu prežili.“
„Prečo moja matka odišla zČiernej húšťavy?“ spýtala som sa. Matkinu odpoveď som poznala, vedela som však aj to, že matka vždy klame. Nie, neklame. Jednoducho ja nemôžem uveriť tomu, čo hovorí. Preto bolo pre mňa dôležité vedieť, čo povie Ester. Tá je predsa normálna.
„Odhovárali sme ju. Dobre sa pamätám, ako jej rozhorčený Isaak povedal, že keď opustí naše útočisko, riskuje život svojich detí. Ani mu len neodpovedala. Vlastne jediný človek, ským sa vgete stýkala, bol elektrikár Naum Bauch.“
Tak som sa dozvedela meno svojho otca. Matka ho nikdy nevyslovila. Takže keby bola normálna, bola by som Ewa Bauchová. Zaujímavé.
„Povedzte mi oňom niečo, prosím vás,“ poprosila som Ester.
„Nepoznala som ho dobre. Tuším bol nedoštudovaný inžinier.“
Sedela nehybne, vzpriamene, slovom, aristokratka. Abez židovskej gestikulácie.
„Isaak mi vravel, že ešte pred vojnou raz zavolal toho Baucha do nemocnice opraviť nejaký prístroj. Bauch mal vgete privilegované postavenie. Mimochodom, aj Isaak. Niektorí Židia pracovali v meste, mali povolenia. Isaak ordinoval vnemocnici. Aj Bauch pracoval vmeste.
Vgete tvoja matka aNaum žili spolu. Vtakej komôrke vľavom krídle. Zámok bol napoly vtroskách, keď nás tam zahnali, začali sme ho obnovovať. Spočiatku sme dokonca nakúpili nejaké stavebniny. Geto viedla židovská rada. Skončilo sa to strašne. Rada ustavične dávala peniaze bieloruskej polícii. Tam bol akýsi darebák, meno si nepamätám, miestny náčelník, ten sľuboval, že akcie – rozumieš mi, však? – sa nedotknú obyvateľov geta, kým mu budeme platiť. Vtom čase začali vyvražďovať Židov, čo žili vokolitých dedinách. Vedeli sme o tom. Židovská rada sa istý čas vykupovala úplatkami. Ale ten darebák nemohol nič urobiť, aj keby bol chcel. Prosto znás ťahal peniaze. Vtedy už nikto nemal peniaze. Ženy dávali snubné prstene, posledné šperky. Aj ja som dala obrúčku. Podrobnosti neviem, napokon, teraz už nemajú nijaký význam. Všelikto si myslel, že si môžeme vykúpiť život. Keď napokon padol návrh utiecť, zišlo sa čosi ako spoločné zhromaždenie avýsledkom bola roztržka – polovica bola za útek, polovica proti. Tí, čo boli proti, tvrdili, že po úteku tých, čo ostanú, budú strašne prenasledovať... vieš, vtedy už nešlo oprenasledovanie... Medzi organizátormi úteku však boli odvážni ľudia, skutoční bojovníci, chceli bojovať... Mali pomoc zmesta. Mali spojenie spartizánmi. Nevedeli sme otom. Vskutočnosti to všetko organizoval jeden Žid, mladý chlapec, volal sa Dieter. Pracoval na gestape ako tlmočník. Akosi sa mu darilo tajiť, že je Žid. Neskôr ho dostali, ale aj jemu sa podarilo utiecť. Raz, už ku koncu vojny, prišiel do nášho tábora vČiernej húšťave. Bojoval vruskom partizánskom oddiele aposlali ho knám skravou. Partizáni kúpili či skôr ukoristili kravu apoprosili jedného znašich, mäsiara, nech im narobí klobásy. Dieter prihnal kravu, naši ho spoznali, potešili sa, ktosi vytiahol samohonku. Dieter si sadol na peň azačal rozprávať oKristovi. Naši len pozerali po sebe. Vtej chvíli nemohlo nič byť hlúpejšie, ako hovoriť oKristovi. Myslím, že mu trochu preskočilo. Predstav si, vtom čase sa dal pokrstiť, všetkým ukazoval akési ikonky. Ťažko sa dalo uveriť, že práve on zorganizoval ten útek. Niekto mi potom povedal, že po vojne sa stal kňazom...
Ale vtedy vgete sa vtú noc pred útekom ten konflikt tak vyostril, že dokonca nastala bitka. Staručký rabín Širman, už dobre vyše osemdesiatročný, všetkých utíšil. Mal rakovinu prostaty, Isaak ho operoval už vzámku. Aká tam operácia, vsunul mu katéter... Rabín sa vyštveral na stoličku a všetci stíchli. Povedal, že on ostane tu, nikam nepôjde. Kto nevládze odísť, nech tu ostane. Atí, čo majú silu utiecť, nech odídu. Isaak povedal, my odídeme aodišli sme. Aj tvoja matka so synom odišla, ale Naum ostal. Nik nevedel, že je tehotná. Len Isaak to vedel, pretože krátko predtým prišla za ním, chcela, aby jej urobil potrat, ale on odmietol – už bolo neskoro.“
Ester pokývala upravenou hlavičkou:
„A mal pravdu. Aké krásne dievčatko sa narodilo. Aprežilo...“
Ester sa zdala byť dosť vyčerpaná abolo už aj neskoro. Odišla som. Dohodli sme sa, že sa stretneme. Zmocnil sa ma zvláštny pocit – vždy som veľmi chcela vedieť ovšetkom, čo bolo vtedy, osvojom otcovi. No zrazu som sa zľakla: rovnako silno chcem aj nechcem vedieť. Lebo toľké roky vláčim na sebe svoju minulosť alen vposlednom čase, pri Grišovi, zo mňa spadla, akoby som to malé dievčatko Ewa zpoľského sirotinca vZagorsku aodrastená Ewa zo sovietskeho detského domova už nebola ja, ale zábery zfilmu, ktorý som kedysi dávno videla. Azrazu mám možnosť dozvedieť sa, ako to všetko bolo naozaj. Ale vôbec si neviem predstaviť, čo môže mladú ženu amatku prinútiť, aby svoje dve deti dala do sirotinca... Stále mám pocit, že je vtom niečo, čo nepoznám.
Úryvok zknihy, ktorá vpreklade Jána Štrassera vychádza vo Vydavateľstve Slovart
