ղľáԾ
Vroku 2022 vzniklo niekoľko kníh, ktoré by sme mohli situovať do priestoru na jednej strane vyčleneného literárnou vedou ana druhej strane širšie „reflexiou literatúry“. Pozitívnym konštatovaním je, že väčšinu ztýchto kníh spája vedomé vypĺňanie prázdnych miest.
Prirodzene, hodnotiť každú publikáciu samostatne zhľadiska jej odborného zamerania by nebolo na mieste. Vkaždom prípade ide ovstup do samostatného, do seba uzavretého sveta, vktorom sa najlepšie orientuje samotný autor. Dá sa však posúdiť, do akej miery je tá-ktorá publikácia vo svojom geste presvedčivá, uveriteľná či podnecujúca kďalšiemu záujmu oproblematiku.
Ak sledujeme závažnosť témy apresvedčivosť jej podania, treba obozretne posudzovať, či ado akej miery sa kryje manifestácia vlastného významu svýpovednou hodnotou samotného textu. Mnohé prezrádzajú pojmy. Tak napríklad, avizovanie mnohorozmernosti, plurality či heterogenity nie sú vsúčasnosti celkom spoľahlivé signály; z ich konštatovania sa stáva tak trochu literárnovedný fetiš, ktorý savyskytuje stakou pravidelnosťou, až stráca akýkoľvek kvalitatívny obsah. Kiným pojmom patrí napríklad tzv. kultúrna pamäť, ktorá sa napriek svojim komplexným teoretickým súvislostiam objavuje vtextoch často vprípade akéhokoľvek zamyslenia sa nad historickosťou toho-ktorého problému.
Ale konkrétne ku knihám.
Osvietenské písanie... aPlamene lásky
V zozname literatúry oliteratúre sa za ostatný rok objavili dve publikácie, ktorých predmetom je staršia slovenská spisba. Obom knihám to tak trochu komplikuje ich potenciál širšieho záujmu, keďže literárne obdobie 16. až 18. storočia sa (napríklad) oproti atraktívne sebaprezentujúcej moderne predsa len neberie, zhľadiska čitateľského zážitku, celkom vážne. Obe knihy si túto situáciu uvedomujú, komentujú ju apracujú sňou už vzáklade svojich výskumných ambícií.
Osvietenské písanie Ladislava Bartolomeidesa. Rozhovor Jozefa II. SMatejom Korvínom (Veda) Eriky Brtáňovej postupuje od všeobecného ku konkrétnemu, od takmer stredoškolskej (ale nevyhnutnej) prezentácie dejinných súvislosti osvietenstva cez reflexiu literárnej produkcie svojej doby, individuálne súvislosti textu až po samotný text, ktorým je Rozhovor Jozefa II. sMatejom Korvínom vkráľovstve mŕtvych. Postup Eriky Brtáňovej je odôvodnený, publikácia celý čas speje kpointe, ktorou je prezentácia doteraz neznámeho textu. Nie je náhodou, že práve tesne pred jeho uvedením upozorňuje autorka na zlomkovitosť nášho literárnohistorického vedomia apotrebu dopĺňať ho odôležité texty z minulosti, vtomto prípade otexty reprezentujúce novú etapu (etapu modernizácie). Vtom spočíva presvedčivý aktualizačný moment Osvieteneckého písania Ladislava Bartolomeidesa.
Plamene lásky. Obraz manželstva aideál manželky vpríležitostnej poézii 16. – 18. storočia (Veda) autorskej trojice Martin Braxatoris, Lenka Rišková aOľga Vaneková deklarujú svoj aktualizačný potenciál s ešte väčším oduševnením. V úvode sa avizuje, že publikácia nadväzuje na aktuálne trendy vo výskume postavenia aobrazu ženy, aspomínajú sa pritom aj rodové aženské štúdiá. Hoci od feministicky dekonštruktívneho čítania má predkladaná publikácia ďaleko, vôbec to jej výpovedi neuberá na váhe. Zámerom je prezentovať tému manželského života v príležitostnej poézii,prostredníctvom individuálnych prípadov vybraných spisovateľov rozlišovať medzi množstvom prístupov ktéme aprehlbovať často zjednodušený pohľad na ženu – matku vnašej (literárnej) histórii.
OJankovi Kráľovi aPaulovi Celanovi
Hoci by sa laikovi mohlo zdať, že Janko Kráľ patrí rovnako do staršej literatúry, vskutočnosti stojí už pri zrode modernej literatúry. Práve to podľa prekladateľa Johna Minahana povzbudzuje záujem oKráľovu tvorbu aj vnašejsúčasnosti. Vrámci dejín slovenskej literatúry má Kráľ nenahraditeľné miesto, čo je aj dôvod, prečo si ho do svojho poľa reprezentácie vybrali napríklad aj nadrealisti (o ktorých bola práve vroku 2022 napísaná výnimočná publikácia, pozri nižšie). Zrovnakého dôvodu môže byť Janko Kráľ skôr ako iní básnici obdobia národného obrodenia potenciálne zaujímavý aj pre anglického čitateľa, ktorému spojku vytvára prekladateľ John Minahane prostredníctvom svojej dvojpublikácie Narodil som sa pre nepokoj/Iwas not Born for Quiet (Literárne informačné centrum). Jeho úvodná štúdia spadá do žánru biografie, esejistického písania pohybujúceho sa na hrane interpretácie atvorivého domýšľania historických súvislostí (odvolávajú sa na publikáciu Syn sveta).
Kveľkým menám modernej literatúry, tentoraz na poli svetovej literatúry, patrí Paul Celan, ktorému sa venujú Peter Zajac sJánom Štrasserom v spoločnej publikácii Ztmy do tmy (Básnik storočia Paul Celan) (Modrý Peter). Okrem prekladateľského výkonu ako hlavného zámeru spája publikáciu oPaulovi Celanovi aknihu oJankovi Kráľovi aj spoločná poetika postavená na dôvere vpoznávací charakter poézie. Zajac so Štrasserom zhodne pracujú sinventárom Celanovej metaforiky ako sterminologickou výbavou jej vlastnej reflexie. Nejde však, ako by sa mohlo zdať, otautológiu. Naopak, na základe spájania aplynulých prechodov tvorivo kontextualizujú Celanovu obraznosť aprodukujú týmto spôsobom nie bežný diskurz, ktorý napĺňa nároky aktuálneho trendu vrámci humanitných disciplín, zastrešeného pojmom „artistic research“.
Okorešpondencii nadrealistov iKomornej knižnici
Do rámcov, vktorých sa prelína výskum literatúry spoetikou jej dobového pôsobenia, pričom sa spájajú ich vlastné hranice aprinášajú sa tak nové možnosti poznania, spadajú aj dve publikácie zamerané na slovenskú literatúru 30. až 40. rokov 20. storočia.
Pri publikácii Komorne okomornej knižnici Jána Smreka (Literárne informačné centrum) od Moniky Kaprálikovej by mohlo vznikať podozrenie znedostatočného odstupu (ak by sa zohľadňovala perspektíva diskurzívneho čítania či close reading). VKaprálikovej prípade však ide ovýsledokzvoleného žánru. Autorka síce napísala svoju publikáciu na základe zreteľne vyjadreného archívneho výskumu, čo ju posúva ku kritériámexaktnej práce na poli humanitných vied, ale interpretovať jej výsledok literárnovedným kľúčom nie je primerané. Zámerom publikácie, ktorý autorka napĺňa presvedčivo, nie je diskurzívne kritické revidovanie výskumného materiálu, ale skôr muzeálne ohľaduplné a precízne reštaurovanie atmosféry obdobia Jána Smreka ajeho vydavateľských aktivít.
Podobne je na tom Slovenský nadrealizmus vkorešpondencii (1935 – 1948) (FACE – Fórum alternatívnej kultúry avzdelávania). Ide ovýnimočnú publikáciu, ktorá sa síce na prvý pohľad môže javiť „len“ ako zozbierané listy vybranej skupiny básnikov, pravdou však je, že do poznania skúmaného obdobia prináša zásadné inovácie. Hoci ide zpohľadu autorov Dušana Teplana aMariána Kamenčíka iba oedičnú prácu, nebolo by vhodné ju podceňovať. Výberom azoradením obrovského korpusu korešpondencie sa autori zásadne podieľajú na naratívnom, ale aj emocionálne presvedčivom pôsobení knihy. Hoci len vyberajú listy adecentne ich komentujú, vytvárajú špecifické dielo spotenciálom veľkého historického príbehu, ktorý sa javí pre obraz nadrealizmu rovnako dôležitý ako jeho vlastná poetická tvorba.
Moderna vpraxi aMikuláš Bakoš
Vnašom výbere „literatúry oliteratúre“ sa nachádzajú aj dve kolektívne diela. V prípade kolektívnej monografie Zmena vpraxi (limity – možnosti – spory). Slovenská kultúra prvej polovice 20. storočia pod tlakom modernizácie (Veda) môžeme čítať niekoľko pokusov okritické čítanie moderny. Viliam Nádaskay dopĺňa profil davistickej literatúry ookrajového, až zabudnutého spisovateľa Jozefa Tomášik-Dumína, Karol Csiba sleduje spory otradicionalizme aprogresivizme prostredníctvom časopisu Mladé Slovensko, Magdalena Bystrzak rekonštruuje analógie medzi poľským literárnym kritikom Stanislawom Brzozowskim aAlexandrom Matuškom, Monika Zumríková Kekeliaková eviduje variácie zobrazenia ženy vliterárnej moderne a Dagmar Kročanová píše ozmenách v slovenskej dráme adivadelníctve vrokoch 1919 až 1939. Výnimočným príspevkom, ktorému je vrámci publikácie venovaný úvodný a zároveň najväčší priestor, je text Ján Lajčiak – krok vpred Anny Kobylińskej. Vprípade poľskej slovakistky ide oviacvrstvový text, ktorý vybranú tému povyšuje (Derridovským spôsobom vyvolávania duchov) zakademického výskumu na reálne pociťovaný problém našej kultúrnej identity.
ʳܲá Mikuláš Bakoš – pluralitný literárny vedec vmetodologickej diskusii dneška (Veda) možno oceniť, ako je vyjadrené aj vnej samej, pre snahu osystematický adlhodobý výskum. Deklarovaným ambíciám reflektovať Mikuláša Bakoša ako osobnosť s„mnohostranným vedeckým záberom avzácnou multidimenzionalitou“ by však prospela triezvejšia artikulácia. Nie zdôvodu, že by deklarované ambície nezodpovedali skutočnosti Mikuláša Bakoša – to je ťažké posudzovať zvonka –, ale preto, ako sa darí zborníku túto skutočnosť rekonštruovať. Svýnimkou textu Ondřeja Sládeka Ohlas adruhý život Bakošovy Teórie literatúry rezonujú výskumné zámery publikácie viac-menej len voblastirétoriky, ktorá sprevádza zväčša bilančné príspevky. Výskumu by mohlo prospieť, keby bolo viac priestoru venovaného sporným momentom odkazu Mikuláša Bakoša, ktoré sú na viacerých miestach spomenuté, ale žiadnym spôsobom nie sú rozvinuté. Najbližšie kním má príspevok Jána Gbúra Metodologické limity Bakošovho verzologického výskumu slovenského verša atext Martina Navrátila Textologické reflexie Mikuláša Bakoša zdnešnej perspektívy.
Erich Kästner asymptómy moderny
Vo výbere za rok 2022 sa nachádzajú aj dve publikácie, ktoré spája totožná anamnéza: Prípad Erich Kästner: lyrikou proti totalite (Roky odporu 1923 – 1933) (VSSS) Tamary Šimončíkovej Heribanovej aj Symptómy literárnej moderny vslovenskej ačeskej medzivojnovej próze (Veda) Zuzany Kopeckej sú dva knižné debuty, ktoré vznikli prepracovaním dizertačných prác autoriek. Obe práce viedla literárna vedkyňa Mária Bátorová, pričom voboch prípadoch je vúvode ako základné teoretické východisko deklarovaný „metodologický model Márie Bátorovej autor – text – čitateľ aich kontexty“. Ani vjednom prípade však tento metodologický model nie je bližšie predstavený azároveň – stačí len minimálna dávka erudície, aby bolo čitateľovi jasné, že skôr ako ometodologický model ide opomerne bazálnu literárno-komunikačnú schému.
Vprípade knihy Symptómy literárnej moderny vslovenskej ačeskej medzivojnovej próze sa realizuje metodologický postulát prostredníctvom čítania štyroch autorov – J. C. Hronského, J. Hrušovského, J. Weissa aE. Hostovského – aich viac-menej voľného asociovania s teoretickými myšlienkami štandardne spadajúcimi do rámcov široko chápanej moderny (či modernity vôbec) od Nietzeho cez Freuda až po Einsteina. Po tom, ako autorka vúvode naznačí viacero literárnovedných prístupov kotázke literárnej moderny, jej riešenie pôsobí nepresvedčivo: „Východiskom úvah omoderne teda nie je jedna zjej existujúcich definícií, ale samotné umenie.“ (s. 11) Napriek kritickému komentáru treba doplniť, že autorke cit pre interpretovanie modernistickej metaforiky nechýba, apre záujemcov otému môžu byť Symptómy literárnej moderny vslovenskej ačeskej medzivojnovej próze prospešným čítaním.
Prípad Erich Kästner: lyrikou proti totalite takisto metodologicky pokrivkáva (pars pro toto – na jednej strane sa odvoláva na Heideggerovo dielo Sein und Zeit, ku ktorého hlavným postulátom patrí zrušenie opozície subjekt – objekt, aostranu ďalej kladie otázky vplyvu prostredia na autora anaopak). Zároveň však robí záslužnú prácu – prináša tému kabaretu (Ericha Kästnera), ktorá pôsobí vnašom prostredí tak trochu exoticky, apreto podnecujúco. Objasňuje históriu kabaretu ako žánru aj jeho teoretické koncepcie, ktoré usúvzťažňuje sunás známymi ludickými teóriami Johna Huizingu či Rogera Calliosa. Heribanovej sa zároveň darí vúvode presvedčivo dokladovať, že práve poznanie kabaretnej tvorby Ericha Kästnera sa vrámci skúmanej problematiky pociťuje ako absentujúce.
Eva Luka a Márius Kopcsay
K tradičným literárnovedným prácam možno zaradiť dve monografie venujúce sa súčasnej slovenskej literatúre (Eve Luke aMáriusovi Kopcsayovi), pričom voboch prípadoch ide okritikou vysoko uznanú, vyprofilovanú, no zároveň neuzavretú literárnu tvorbu. Konštatovanie tradičného literárnovedného prístupu nie je hodnotiace, vypovedá len ozámeroch oboch prác. Vporovnaní sinými publikáciami za ostatný rok, deklarujúcimi interdisciplinaritu, pluralitu prístupov, stieranie hraníc apodobne, je v týchto dvoch publikáciách zreteľný záujem opoetiku textu vjej „klasickom“, textocentrickom poňatí.
ʰá Evy Urbanovej Medzi snom afikciou. Poetická tvorba Evy Luky (OZ FACE) zreteľne ukazuje, že nastavená perspektíva, vktorej centre stojí hmota diela, sa nevylučuje smožnosťou interpretovať text pomocou odľahlejších kontextov (pri chápaní poézie Evy Luky výrazne pomáha napríklad Gaston Bachelard ajeho Poetika priestoru). Chronologická interpretácia tvorby Evy Luky je zároveň aj určitou lektúrou čítania poézie, ktorú teoreticky dotuje Miroslav Červenka. Rovnako podnetnou rovinou písania Evy Urbanovej je jej vlastná prezentácia skúsenosti stým, čo znamená chápať, vedieť komunikovať amať rád fikčný svet poézie, ato tak na celkom mikroskopickej úrovni metafory, ako aj vpriebehu vývoja niekoľko desaťročí sa vyvíjajúcej autorskej poetiky ako príbehu „predierania sa ztemnej noci kránu“.
Ak je publikácia Medzi snom afikciou lektúrou čítania poézie, rovnako sa môžeme vyjadriť opublikácii Proti wetrysku. Oprózach Máriusa Kopcsaya (Literárne informačné centrum) vo vzťahu kčítaniu prozaickej literatúry. Interpretácia zvolených motívov, považovaných za kľúčové, vytvára aj vtomto prípade určitý návod pre nie doslovné čítanie. Tamara Janecová poukazuje na schopnosť vnímať možnosti fikčného sveta (tentoraz vprozaickom stvárnení) ako na neurčitý apráve preto esteticky príťažlivý zážitok zo sveta spisovateľa a jeho kontextov. Rozdiel spočíva vtom, že ak Urbanová vytvára (s dávkou skromnosti) naratívne syntézu tvorby Evy Luky, Tamara Janecová nepostupuje chronologicky azameriava sa na vybrané poetologické kategórie – priestorovosť, telesnosť a (anti)intelektuálnosť –, ktoré Kopcsayovu tvorbu charakterizujú vakomkoľvek momente jeho tvorivej kariéry.
Technológie a literatúra a literatúra stredu
Monografia Bogumili Suwari Literatúra na rozhraní technológií (Veda, Ústav svetovej literatúry SAV) patrí ktomu najnáročnejšiemu, čo bolo napísané vroku 2022 voblasti literárnej vedy. Situáciu neuľahčuje fakt, že ide omenšinový literárnovedný diskurz, pretoženapriek tomu, že odbor digital humanities je už niekoľko rokov súčasťou akademických výskumov literatúry, jeho logika sa stále stavia do akejsi exkluzívnej protipozície voči „normálnemu“ prístupu k literatúre. Vprípade predkladanej publikácie sú však dôvody náročnosti motivované aj tým, ako je napísaný samotný text. Ako uvádza anotácia, publikácia Literatúra na rozhraní technológií prináša výsledok niekoľkoročných snáh mnohých spolupracovníkov, ako aj „prierez tém aspôsobov, akými túto rozsiahlu problematiku možno uchopiť“. To sa okrem dojmu košatosti anepopierateľnej obdivuhodnosti záberu témy odzrkadľuje aj vnáročnosti titulu. Už pri pohľade na obsah knihy sa dá ťažko stopovať hierarchia problematiky, umožňujúca nezainteresovanému čitateľovi vstúpiť do sveta digital humanities. Tento dojem sa potvrdzuje aj pri poňatí jednotlivých textov, ktoré síce definuje „ekonomika výrazu“ vnajlepšom slova zmysle, čítanie však sťažuje významová autonómnosť jednotlivých textov. Inak povedané, každá kapitola začína vždy tak trochu odznova,vrámci nových kontextov, historických ikultúrnych súradníc.
Druhou monografiou roka 2022, ktorá má predovšetkým literárno-teoretický zámer, je publikácia Medzi umeleckou apopulárnou prózou. Inšpirácie aašpirácie tzv. literatúry stredu (OZ FACE) Stanislavy Sivčovej. Podtitul knihy dáva jasne najavo zámer otvoriť novú, dlhodobo absentujúcu a pociťovanú tému voblasti literárnej kritiky. Hoci autorka avizuje dostatočné poznanie doterajšieho vývoja problému, pristupuje knemu len zjednej strany. Na príklade vybraných textov nepochybne spadajúcich práve do oblasti umeleckej literatúry dokazuje ich žánrové tendencie. Otvorenou otázkou pre literatúru stredu zostáva analýza žánrovej literatúry zhľadiska jej umeleckých tendencií (niežeby na ňu ešte nikto neodpovedal).
Skúsenosť roka 2022 dáva najavo, že voblasti „literatúry oliteratúre“ nevznikajú knihy samoúčelné, knihy, ktoré by pôsobili len ako produkcia grantových systémov a zapĺňali miesto vskladoch odborných pracovísk (ako sa zvykne unavene konštatovať). Samostatnou témou však je, aby vnich skutočne neskončili adostali sa medzi čitateľov.
Daniel Domorák
Vyštudoval na Trnavskej univerzite pedagogiku, slovenskú a nemeckú literatúru. Pokračoval v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde sa stal súčasťou tímu venujúceho sa novej, existenciálnej a performatívnej poetike. Pracoval pre . Tvorivo sa podieľal na produkcii autorského divadla, literatúry a hudby v nezávislom zoskupení DEMOscéna v kultúrnom centre Malý Berlín. Momentálne pracuje na Hrade Červený Kameň ako produkčný a dramaturg. Je moderátorom podcastu Knižná revue.
