ղľáԾ
Aký bolslovenský knižný rok 2019? Nech sa páči, Karol Csiba hodnotí nedebutovú prózu.
Uvažovanie nad nedebutovými prózami vydanými vrovnakom kalendárnom roku má väčšinou podobu drobných pozorovaní, zo začiatku len informačných, neskôr už sjasnejším zámerom. Hodnotiaca správa o literárnych textoch by sa však ani vtakomto „pozorovateľskom“ rámci nemala premeniť na materiál sdopredu určenými konceptmi. Nemala by platiť ani ako zatvrdnutá téza. Pozícia literárneho kritika taktiež nemusí byť taká jednoznačná apohodlná. Svojím (z)hodnotením sa totiž môže pýtať, či on sám je súčasťou nejakého príbehu – či ho vytvára spolu sreflektovanými prózami, alebo sa štylizuje do pozície odosobneného príjemcu rôznych zobrazeníaktuálnej literatúry.
Isté napätie sa ukazuje aj v prístupe kbilančnému hodnoteniu. Vjednom prípade sa na sumu textov nazerá cez prizmu kontinuity. Vjej intenciách diela zapadajú do istého časovo determinovaného kontextu slovenskej literatúry 21. storočia. Odlišný prístup, naopak, upozorňuje na diskontinuitu avyzdvihuje jedinečnosť ačasto marginálnosť konkrétnych próz. Oba legitímne spôsoby práce by však nemali zabúdať na niečo dôležité. Ich výsledok by nemal byť „preteoretizovaný“, hoci priznávam, aj týmto spôsobom sa dá upozorniť na potenciál humanitných vied vysvetľovať svet okolo nás. Prísne schematické uvažovanie oliteratúre ju zachytáva ako organizovaný fenomén. Procesy jej vzniku sa stávajú predvídateľné ana môj vkus občas prehnane „učesané“, no literárna diskusia sa neraz mení na uzavretú debatu oabstraktných pojmoch, ktoré oniečo menej vecné, no spontánnejšie čitateľské zážitky neutralizujú. Možno sa až diletantsky mýlim, no zrozhovorov oknihách by nemal tak úplne vypadnúť konkrétny človek. Nefiguruje síce ako samostatná literárnovedná kategória, štrukturalisti aich potomkovia by ma asi hnali, ale jeho imaginatívnosť atvorivosť stoja aspoň za krátku úvahu.
Tvárou kolmo ktextom ako stopám minuloročného vydavateľského roka je zostavovateľ bilančného textu vystavený nutkaniu porozumieť ich významu asnahe oich uchopenie. Ďalším krokom je katalogizácia. Vtomto prípade uvažujem opiatich menších skupinách, vktorých skôr než opresnú hodnotovú štruktúru pôjde oisté sprehľadnenie celej „správy“. Prvú skupinu za mňa odpracovala avyrobila porota ceny Anasoft litera. Druhé pracovné zoskupenie nedebutových próz za tým prvým príliš nezaostáva. Tretej partii neupieram snahu presadiť sa akonštatujem, že vo viacerých momentoch je toto úsilie ich tvorcov legitímne. Štvrtá skupina má dostatok čitateľov, ku ktorým sa zviacerých dôvodov pridávam občas aj ja. Iba naznačená akvalitatívne nehomogénna piata skupina je súčasťou záveru. Za jeden imaginárny stôl si vnej sadajú málo výrazné prózy spolu stými, ktoré by nemali chýbať ani v privátnychknižniciach. Ich spojenie je výsledkom bláznivej náhody, ale aj oniečo bláznivejšej aktualizácie hesla – prví budú poslední, poslední budú prví. No či sa tento pokus obilancovanie aspoň vnáznakoch podaril, to už nechám radšej na posúdenie iných.
Desiatka ašpirantov...
S románom Petra Balka ØٰDZ je to trochu ako sprvou samohláskou vjeho názve. Sľubuje trošku nórskeho detektívneho tajomna, príťažlivo zabaleného do trpezlivej rozprávačskej skladačky, situovanej kúsok od severského pobrežia. Opierať sa o exkluzívnejšiu ortografickú indíciu celkom nestačí, čo sa potvrdzuje aj v tomto prípade. Po prečítaní zostáva ØٰDZ priestorom domácej proveniencie a s jeho trpezlivo poskladaným príbehom to rovnako nemusí byť také oslnivé. Nesúrodých častí je v románe dostatok aprozaik sa všetkým rovnako nevenuje. Práve vtom je však ukrytá aj jedna zjeho rozprávačských taktík. Naplno využíva elementárne definície žánru, ktorý do seba absorbuje čokoľvek, preto sa aj poznámka ožánrovom synkretizme môže zdať ako nepatričná akompromituje skôr autora týchto riadkov. Pravda však môže byť niekde uprostred, čo neodporuje ani pravidlám súčasnej literárnej diskusie.
Podobne nejednoznačné je to aj stémou, hoci najčastejšie sa vrománe hovorí predovšetkým oprocese písania. Spisovateľom je hlavný hrdina/rozprávač arovnako jeho otec. Pri oboch je identita literárneho tvorcu automaticky spojená sbohémstvom, hoci ani vjednom prípade sa nehovorí orovnakej podobe autorstva. Otcova verzia je vpolemike sfantáziou: „V ohníku za domom vCerovej vrchovine skončili desiatky apových próz, ale aj verneovky, Traja pátrači či Biblia. Dokázal sa mordovať celé dni sjedinou vetou, až kým nebola dokonalá, no existovalo niečo, čím opovrhoval väčšmi než slovnou vatou, bola to fantázia. Keď uteba spozoroval prvé príznaky, ktoré by mohli viesť kdiagnóze spisovateľa, upadol do ťažkej depresie.“ (s. 28)
Odlišný koncept prístupu kpísaniu predstavuje pred fantáziou vystríhaný hlavný hrdina: „Fantáziu, ktorú apa považoval za barličku neschopných spisovateľov, si však nedokázal pustiť zhlavy. Volanie bájnych krajín pod morskou hladinou, vtmavých jaskynných tuneloch, hviezdnych hmlovinách alebo v slepých mapách ľudského podvedomia bolo silnejšie než všetok realizmus sveta. Preto si si našiel vlastnú tvorivú cestu – skĺbiť údy fikcie areality do jedného tela.“ (s. 30) Stret týchto dvoch trochu zjednodušených avšeobecnejšie vykreslených prístupov kpísaniu je prítomný až do konca románu. Autor ich sprestávkami vykladá na stôl viac ako názorne, no nie je to extra bolestná polemika, práve naopak, občas je len trochu vykonštruovanou búrkou vinak celkom inteligentne vymodelovanej šálke.
Úplne od veci v tejto súvislosti nemusí byť ani otázka, očom chce prozaik vskutočnosti písať, čo je pri finálnom účtovaní sknihou trochu škoda. Aj prostredníctvom tejto prózy síce vieme, čo všetko prečítal ačo všetko pozná. Úvahám jeho protagonistu napriek tomu niečo „autentickejšie“ chýba.
Hlavná protagonistka prózy Jany Bodnárovej ž, svojrázna umelkyňa K., je inšpirovaná životom atvorbou expresionistickej maliarky Pauly Modersohn-Becker. Dôvod jej očarenia súvisí súsilím ohľadanie vlastného tvorivého gesta, ktoré je vtomto prípade prepojené sobčianskym postojom adominuje vňom diskusia ozmysle tradície ajej miesta vumení a živote. Vprípade K. sledujeme proces postupnej iniciácie, ktorá môže pripomínať stručné definície doby: „K. prešla popod okná inej kaviarne, kde sa stretáva skupina umelcov zmesta, tých, ktorí snívajú oumeleckej kolónii anechcú mať nič spoločné so starými majstrami. K. párkrát do skupiny priviedol milenec, krajinár, ktorý podľa nej nevedel vyskočiť zobruče prírody avidieka. Fajčili fajky alebo cigary, cinkali pohárikmi askoňakom arozprávali čosi otom, že nové politické ciele, nový štát, vktorom žijú, si vyžadujú morálnu kultiváciu umenia, nové formy, lebo devätnáste storočie je definitívne mŕtve adnes si treba viac všímať každodennú realitu, vzdať sa zakuklených symbolov, pátosu aextázy.“ (s. 24 – 25)
Jej identifikácia snovými myšlienkami je vpróze permanentne konfrontovaná práve stradičnejším pohľadom na svet, vktorom sú najmä úlohy žien presne rozdané. Umelkyňa K. vtomto smere podlieha aj rodinným determináciám. Vidíme to aj vdrobných náznakoch napríklad pri tradičnej oslave Vianoc: „K. nezačínala rozhovor oskorosamovrahovi amama so sestrou tiež mlčali oscéne, ktorá sa teraz, vteple izby apri vôni jedličky zdala až neskutočná. Takže mlčanie, predstieranie, že sa nič nestalo! (...) K. si pomyslela, že aj toto hovorí čosi oich rodine. Že vpríbehoch rodín sú vzorce správania, ktoré sa dajú ľahko predvídať.“ (s. 20) Jej túžba po nových myšlienkach, za ktorými odchádza do medzivojnového Berlína, naráža na očakávania vpodobe plnenia povinností matky, manželky aj dcéry. Ich odmietanie identifikujeme ako istú vzburu, ktorú posilňuje hrdinkin príklon kveľkomestskému ignorovaniu konvencií.
Bodnárovej spôsob vyrovnávania sa sviacerými zásadnými spoločensko-kultúrnymi témami však nemá podobu verbálne hrmotného pamfletu. Túto obavu napokon vylučuje aj letmé poznanie jej predchádzajúcich diel. Pri reflexii privátnej drámy, odohrávajúcej sa na pozadí historických, spoločenských akultúrnych zlomov prvej polovice 20. storočia, využíva svoje najsilnejšie zbrane. Výsledkom je stále skôr intímny spôsob rozprávania, postavený na drobných detailoch apoetickosti. Silnou stránkou zostáva vizualizácia obrazov. Ani tie nie sú extenzívne. Rovnako minimalistický je rozsah prózy. Identifikovateľný je príbeh, knemu sa pripája viacero retrospektívnych odbočení. Vpopredí sú však skôr situačné fragmenty, ktoré evokujú autorskú inštruktáž, ako dielo vôbec čítať. Gro celého rozprávania tvorí hľadanie identity hlavnej hrdinky, čo poukazuje vo viacerých bodoch na aktuálnosť prózy. Dojem estetického zážitku navyše umocňujú fotografie Pavlíny Fichty Čiernej.
Viacero interpretačných kľúčov charakterizuje knihu Etely Farkašovej Hodiny lietania. Autorka vnej prepája niekoľko dejových línií, zktorých sa vynára množstvo postáv. Protagonistkou je výtvarníčka Miriam, ktorá sa retrospektívne vracia kvšetkým dôležitým epizódam svojho života. Často problematický vzťah kjej blízkym je od začiatku kompenzovaný citlivým vzťahom kumeniu. Napriek šťastnému detstvu jej život nie je idylou. Vprvom rade ho vypĺňa dvojitá emigrácia, najprv do Izraela, následne do USA, kde začína žiť iba so svojou dominantnou matkou.
Absenciu otca umocňuje fakt ich spriaznenosti počas života pred emigráciami. Túto vzťahovú ruptúru hrdinka nedokáže eliminovať ani neskôr, čo sa skryto prejaví pri rozvode svýtvarníkom Davidom aj pri kontakte sinými ľuďmi. Toto všetko len rozširuje Miriaminu samotu: „Bála sa nového prostredia, akejkoľvek zmeny, to jej ostalo na celý život, obava zo zmeny, najmä náhlej, neočakávanej, navyše vtom roku, keď matka rozhodla oich odchode, si našla vtriede prvú priateľku, sktorou sa mohli navzájom zdôverovať ovšetkom dôležitom, konečne mala aj ona priateľku, jedinú, dobrú, najlepšiu, už sa necítila osamelo (...).“ (s. 38)
Uvažovanie ojej identite je malým interpretačným orieškom, pretože jej uzavretosť je zameniteľná stajomnosťou, ktorá nesúvisí iba spovahou, resp. sjej osobnou skúsenosťou. Okrem toho sa táto postava do istej miery stáva priesečníkom komplikovaných vzťahov medzi generáciami na pozadí vojnových tragédií, ktoré prežili jej predkovia. Toto všetko komplikuje jej každodenné prežívanie a výnimku netvoria ani ľúbostné vzťahy, čo potvrdzuje aj priebeh nešťastne skončeného manželstva. Ani to autorka neopisuje serotickým nábojom vpozadí. Istá striedmosť adecentnosť je napokon charakteristická pre celé rozprávanie, či presnejšie, hrdinkino spomínanie, hoci ani tento proces nie je bezbolestný: „Chcela by zabudnúť na toľko vecí, toľko udalostí vytesniť zpamäti, ale práve teraz, keď tak nečakane stratila Félixa, sa vnej húfne vracajú obrazy zbližších, ale aj celkom dávnych rokov, keď jedno sklamanie striedalo druhé, sklamania, ktoré zraňovali, nebola na ich príval pripravená, zneistela, pretože nemohla vedieť, čím ju prekvapí ďalší deň, sakými novými skutočnosťami sa bude musieť vyrovnávať, zraňovali ju najmä tí, ktorých mala najradšej, na ktorých jej najväčšmi záležalo aktorým by mala bezo zvyšku veriť...“ (s. 43) Aj takéto vyjadrenie môžeme považovať za znak toho, že autorka aj vtejto pomerne rozsiahlej próze aplikuje niečo zfilozoficko-psychologickej oblasti apodriaďuje tomu celkovú kompozíciu diela.
Osobitnú pozornosť si celkom určite zaslúži téma holokaustu. Iným dôležitým momentom je samotný návrat do rodného mesta, hoci ani to nie je jednoduché. Miriam sa ho obáva ako takmer všetkého, čo je cudzie, resp. niečoho, čo sa po čase zmenilo. Kľúčom kvyrovnaniu sa stýmto problémom však nieje rezignácia.
Kniha Silvestra Lavríka Posledná k. & k. barónka má označenie „dokuromán“, čo do značnej miery ovplyvňuje spôsob jeho čítania. Potvrdením tohto žánrového spresnenia je reálna historická postava, barónka Margita Czóbelová (1891 – 1972), ktorá žila vdodnes zachovanom kaštieli vStrážkach. Súčasťou tejto autorskej stratégie sú do rozprávania vložené dokumentárne texty, ktoré pomerne presne vystihujú atmosféru vtedajších dní. Rovnako vystihujú kľúčové črty postáv, čo je viditeľné aj pri samotnej barónke. Vjednej zdobových zápisníc sa píše: „Po oboznámení sobvinením predvolaná odmietla, žeby sa chcela nejako dotknúť kohokoľvek od Moskvy po Berlín, Československého štátu už vôbec nie, ažiadala predviesť aspoň jedného robotníka, roľníka alebo iného inteligenta, ktorého sa niekedy nejako dotkla. Na námietku, že sa dotkla súdruhov Verbenského aGuštafíka, odpovedala protiotázkou, vktorej sa pýtala, či je niektorý ztýchto pánov robotník, roľník alebo inteligent, lebo že ona si ich pamätá ako povaľačov, čo odjakživa obtĺkali všetky nárožia vmeste aneslušne pokrikovali na okoloidúcich bez ohľadu na vek, sociálny pôvod apolitické presvedčenie, predovšetkým však na mladé slečny, lebo sú to sviniari. (...) Pokračovala, že nie je si vedomá toho, žeby ktorékoľvek jej slovo prednesené na verejnosti mohlo budiť verejné pohoršenie, aak si niekto myslí opak, nedá sa nič robiť, ak ho vyriekla, späť ho už nevráti.“ (s. 263)
Postava barónky má však do istej miery zástupný charakter. Za jej životom vidíme históriu celého regiónu Spiša adostávame sa aj ďalej. Vtomto smere je Lavríkova kniha ambicióznym projektom. Nemám na mysli iba množstvo spracovaného materiálu, vktorom autor zachytáva obdobie od konca 19. storočia po druhú polovicu 20. storočia so všetkými traumami atragédiami. Spisovateľsky erudovane zvláda predovšetkým spojenie tejto faktografickej línie so všetkými prednosťami moderného fiktívneho rozprávania. Darí sa mu týmto spôsobom načrtnúť špecifiká, atmosféru aj komplikovanosť vtedajšieho života.
Rozsah detailov amnožstvo načrtnutých epizód vytvárajú plnokrvný literárny príbeh, pri ktorom býva overovanie jeho hodnovernosti iba jednou zviacerých zložiek čítania, ktoré sa dostáva do kontaktu srôznymi spôsobmi rozprávania. To však neznamená, že sa vdiele nestretneme sautorským hodnotením dejinných okolností. Najmä vzákladných parametroch má hodnotu svet, ktorý predstavuje život okolo avnútri kaštieľa vStrážkach. Naopak, prozaik sa stavia negatívne kpovojnovej situácii akčinnosti komunistov.
Kniha Posledná k. & k .barónka predstavuje spôsob, akým sa dá rozprávať okonkrétnom regióne. Vtomto smere vytvára autor zaujímavú mozaiku Spiša. Na jej pozadí sa však odohrávajú univerzálnejšie tragédie ľudí, ktorí sú vlečení dejinami raz ako aktéri, raz ako obete. Aj preto je čítanie tejto prózy zároveň diskusiou oetických parametroch doby.
Špecifická práca spamäťou je jedna zmožných charakteristík románu Zuzany Mojžišovej Modus vivendi. Tento typ písania nie je ani vsúčasnej slovenskej literatúre ojedinelý, pojmy individuálna či kolektívna pamäť prežívajú naozaj šťastné roky. Vtomto prípade sa však žánrové zaradenie diela dostáva do kontaktu sautorkiným pohrávaním sa so samotným štýlom zaznamenania malých aveľkých dejín. Vprvom rade ide opríbeh, ktorý je situovaný do jednej zmožných verzií budúcej podoby Bratislavy okolo roku 2048. Tento základný príbehový rámec celkom určite nabáda kspomínaniu. Návraty pred apokalypsu sú bezpečnou pomôckou aj pre tých, ktorých literárne návraty do minulosti až tak nezaujímajú.
Ďalším vyhovujúcim elementom sú hlavné postavy, vtomto prípade tri izolované staré ženy, ktoré žijú vo vyprázdnenom meste. Ich spolužitie je fatálne spojené spísaním o minulosti. Táto ich činnosť má podobu mechanického rituálu: „Majú zošity, notesy, zápisníky, písanky. Keď ich naskladajú na seba, vznikne papierový komín. Do niektorých zapisujú rozprávania oživote dávnejšom, vdruhom sú poznatky súvisiace so skurvením sveta, nejaké výpisky zknižiek, potom karisblok oBohu – ten je fakt hustý. Ešte Johanin osobný denník, doň sa Alenka sHildou pozerať nemôžu. Potom napríklad Alenkin osobný denník, vňom si Hilda sJohanou listovať môžu. Hilda osobný denník nemá. Hilda má hudbu. Podstavu komína tvoria vyše storočné Školní desky po Johaninom prastarom otcovi.“ (s. 13) Ani náhodou však nehovorím onejakých insitných dejinách, ktorých hlavnou úlohou by bolo poučovať čitateľa. Výberom troch odlišných postáv autorka ponúka tri nerovnorodé verzie výkladu dejín tohto územia.
Silnou stránkou spomínania sú privátne dejiny. Aj v tomto prípade je zjavná Mojžišovej citlivosť, ktorá spôsob narábania s historickými epizódami prispôsobuje tempu žien v pokročilom veku. Spôsobu ich analyzovania udalostí zodpovedá miestami nesúrodé a fragmentárne zachytávanie zážitkov, za ktorými nachádzame útržky celých príbehov. Tie samotné odkazujú na všeobecnejšie dejiny habsburskej monarchie, vojnovej Slovenskej republiky či neskoršieho vývoja socialistického Československa.
Knihu Modus vivendi môžeme čítať ako súvislý text, poskladaný z hromady kratších textov rôzneho žánru. Do jej mozaikovitej podoby sa tak okrem už spomenutých spomienok troch protagonistiek zmestia aj časti divadelných hier, novinových článkov, citátov a pod. Z pohľadu interpretácie pôsobí táto taktika trochu mätúco a možno neprehľadne. Autorke vtejto súvislosti neupieram jej nápaditosť pri využívaní žánrovo pestrých fragmentov, dokonca by mi nemusela prekážať ani jej záľuba venumerácii. Rozumiem tiež jej taktike využiť rozličných rozprávačov, dokazujúcich rôznorodosť reflektovania zobrazovanej skutočnosti. Napriek tomu pôsobí Mojžišovej román nesúrodo, čo je zhľadiska jej umeleckých kvalít arozprávačskej precíznosti trochu škoda.
Inou čitateľskou hádankou môže aj po prečítaní zostať novela Michaely Rosovej Tvoja izba. Interpretačná nejasnosť či neúplnosť neznamená automaticky odmietavé či kritické hodnotenie, no vtomto prípade nás trochu predbieha samotná próza. Pôsobí síce ako plnokrvný literárny text, no zároveň ponúka najmä prostredníctvom hlavnej protagonistky viacero prísnych literárnych reflexií či analýz reálneho bratislavského intelektuálneho prostredia. Vtomto smere je autorka skutočne konkrétna apracuje spomerne známymi reáliami. Práve tu sa dostávam kspomenutej drobnej čitateľskej hádanke, súvisiacej sotázkou, ako avlastne prečo by sme sa mali prehŕňať vmnožstve denných epizód, ktoré próza ponúka. Vmojom prípade vyhráva akceptácia takéhoto typu literárnej výpovede, ktorá má podobu veľmi osobnej autobiografie. Aj vtomto žánrovom vymedzení je niekoľko otvorených momentov. Ten hlavný súvisí spostojom autorky kvlastnému textu. Namiesto sugestívnej výpovede, na akú sme možno zvyknutí, táto extrémne osobná výpoveď je napísaná zvýrazného autorského odstupu. Prejavuje sa to vprecíznejšom štýle, presných formuláciách anajmä vrešpektovaní samotnej literárnosti výpovede, čo najmä skúsenejší ainformovanejší čitatelia isto ocenia. Rosovej próza je preto literárne zaujímavá apresná, čo implicitne dokumentuje sebareflexívne charakterizovaná hlavná postava: „V škole si patrila knajlepším. Na konci druhej triedy vyučujúci rodičom navrhli, aby si preskočila tretiu aposunula sa rovno do štvrtej. Rodičia odmietli, lebo tým by si dohonila sestru, ktorej by sa to mohlo dotknúť. Tebe to bolo jedno, dnes máš len matné povedomie otom, čo ti vtedy asi bežalo hlavou, ale spomínaš si, že ešte vo štvrtej triede si si na zoznam vianočných želaní napísala ‚trblietky za mnou‘, chcela si, veľmi si túžila po tom, aby sa za tebou aokolo teba pri každom pohybe objavovali amizli trblietky, aj si si to rozkreslila, nech je jasné, čo presne máš na mysli, v každom prípade ztoho bolo zjavné predovšetkým to, že stále nemáš úplne vyjasnený vzťah krealite.“ (s. 57)
Analytickosť tejto postavy vystihuje autorský koncept knihy. Takmer denníkové záznamy zapadajú do presnej kompozície, všetko je upratané aprehľadné. Rovnaký vzťah kporiadku má aj hlavná protagonistka, pričom jej postoje hraničia sobsedantnosťou. Definuje ju konfrontácia so sebou aso svojím okolím, ktoré si nepripúšťa ktelu. Do popredia sa tak dostáva problém osamotenia, legitímne zodpovedajúci aj štýlu rozprávania. Rezignáciu na cit však nevidíme, práve naopak, téma lásky, hoci sironickým podtónom, patrí ku kľúčovým motívom: „Veľa toho zješ, veľa zrediguješ, veľa narozprávaš, si šťastná. Posledné, čo vidíš, je strop, vysoký biely strop sdekoráciami vnízkom reliéfe, keď ťa Vojtěch, prevrátenú, odnáša vnáručí do postele. Ešte si uvedomuješ, ako sa snaží byť taktný anedržať ťa príliš pri tele.“ (s. 76) Aj ztohto dôvodu je kniha Michaely Rosovej inšpiratívna, hoci čitateľ by sa mal pri jej analýzach pripraviť na všetko.
Tematickou dominantou románu Aleny Sabuchovej Šٳܳ je predovšetkým prostredie. Autorka si vyberá (alebo je to na základe jej osobnej skúsenosti skôr naopak) pre slovenského čitateľa pravdepodobne neznámy región poľsko-bieloruského pohraničia, nazvaný Podlasie. Výber prostredia nie je náhodný, dôvodom je jeho spojitosť s prítomnosťou ľudových liečiteliek – šeptúch. Spojenie trochu exotického atajomného miesta snetradičným remeslom, posúvaným zgenerácie na generáciu, je už vprvom kroku zaujímavým materiálom pre literárne spracovanie, hoci iba exkluzivita témy nestačí.
Vtomto prípade kniha Šٳܳ ponúka osobne vyrozprávaný príbeh rozprávačky ajej priateľky Doroty. Dominuje téma ich dospievania, popritom spoznávame geografické, historické a kultúrne špecifiká severozápadnej časti Poľska. Zjavná je najmä prepojenosť rozprávačky smiestom, kde prežila detstvo. Napriek nevyhnutnej dávke pátosu sa autorka usiluje ocivilnejšiu podobu jazyka. Tento zámer sa jej sprispením jemného humoru či dokonca irónie darí, čo vkontexte celého diela oceňujem. Ukážkou tohto prístupu je už úvodná charakteristika regiónu: „Aby ste rozumeli – sme kraj, ktorý vznikol na morovom vŕšku. Kedysi dávno totiž vPodlasí zúril mor. Nič zvláštne, mor má vpovestiach kdekto, občas mám pocit, že by ho mali zaradiť kspomienkovému optimizmu amarketingovej stratégii lokálneho turistického ruchu. Keby sme ho vedeli oniečo exaktnejšie zobraziť, bol by na magnetkách apohľadniciach namiesto bocianov, zubrov avlkov. Agáta by vám oňom určite porozprávala posvätnejšie a sväčšou bázňou, určite by som podľa nej nebola hodna vám to zrekapitulovať, ale pokúsim sa. (...) Mor nás vraj prenasledoval ako kliatba po stáročia, párkrát sa vrátil, odišiel, aby oňom ľudia dodnes mohli nahlas hovoriť ako oskúške, sile, treste, každému, čo vyhovuje. Morové povetrie máme zakomponované hlboko vhorách, vstromoch, vskalách aj vo vzduchu, vrozhovoroch, vpodstate.“ (s. 34 – 35)
Ukazuje sa tu podstata autorkinho rozprávania, vktorom sa prepája faktografické so zázračným či presnejšie – magickým. Svoje miesto má aj otázka kresťanstva, premiešaného však so stopami pohanstva, ktoré charakterizuje obraz kraja. Nositeľkami takejto ľudovo-prírodnej duchovnosti sú práve liečiteľky. Najmä snimi je spojená línia iracionálneho, ktorá do značnej miery ovplyvňuje aj väčšinou neidealizované osudy obyvateľov. Autorka si všíma detaily vytvárajúce ich život, tragédie, sklamania, no nehodnotí aneodsudzuje príčiny ich situácie. Rovnako empatické je jej sledovanie privátnejšieho dospievania rozprávačky, ktoré dopĺňa univerzálnejší obraz a atmosféru regiónu.
Šٳܳ sú vneposlednom rade aj spomienkami. Všetko je konfrontované s aktualizovaným rozprávaním, čo v spojitosti sprvkami folklóru aprírodnej mágie vytvára zaujímavé literárne spojenie.
Vprípade zbierky noviel Víťa Staviarskeho šڳ, tematizujúcich svet jarmokov, trhov a jarmočných obchodníkov, sa dostávajú kčitateľovi moderne napísané príbehy, ktoré sa celkom okato apod jasnou kuratelou autora dotýkajú hranice istého zjednodušenia vonkajšej reality, nasúkanej väčšinou do jasného časovo-príčinného deja. Ten je poskladaný ako svieža opozícia voči všetkým abstrakciám, fragmentom či špekulatívnym podobám literárnych textov, „zodpovedajúcich“ komplikovanosti dnešnej doby. Vtomto duchu jednotlivé novely dodržiavajú klasickú štruktúru úvod – jadro – záver, pričom skryto vstupujú do insitného dialógu opodobách moderného sveta, ktorý sa dá údajne vnímať iba prostredníctvom krátkych aneusporiadaných vnemov.
Účinok jednotlivých príbehov sa ukazuje práve vistom prekonávaní komplikovanosti sveta ajeho následnom absorbovaní. Staviarskeho spôsob rozprávania tak umožňuje stretnúť sa smoderným svetom, hoci v tomto prípade sa čitateľ dostáva do kontaktu sjeho perifériou. Kočovný adrsný svet stánkov ajarmočných predajcov sa taký ukazuje. Autor je však vnímavý avecný pozorovateľ, drobné abanálne príbehy preto predstavuje vrafinovanej podobe. Spôsob rozprávania prispôsobuje prostrediu, no robí to elegantne a často sdrsným humorom. Vtipne zachytáva peripetie hrdinov bez toho, aby znižoval vážnosť nepríjemných situácií. Rovnako pristupuje aj kcharakteristikám protagonistov, ktoré sú vmnohom identické. Udržujú si odstup od sveta, no nie sú to hlupáci. Spája ich napohľad asi menej zjavná dôstojnosť, ktorá im dodáva sebavedomie. Bez veľkého špekulovania dokážu jednoducho, ale so cťou prežiť: „Po Spišskej sa rozhodol, že zaplatí exekútorovi zvyšok dlhu. Aspoň bude mať pokoj. Má teraz dobrú pomocníčku, narobí si tovar akeď všetko dobre pôjde, napadlo mu, že by mohli ísť sMilenou niekde na výlet. Aspoň by na chvíľu zmizli zočí. Keď za ním vpondelok prišiel exekútor, urobil mu kávu avyložil mu na stôl tisícdvesto eur. Chlapík od prekvapenia zahvízdal. Kým mu vypisoval zloženku, priznal sa, že mu je ľúto, že uňho končí. Ale už sa teší na ďalšiu spoluprácu. Nie je to nič nemožné, však? zasmial sa. Keď ho Jany vyprevádzal na dvor, všimol si, že si nechal zbrúsiť bradavice. Vrátil sa do dielne, uvelebil sa vkresle aotvoril si pivo. Nechcelo sa mu nič robiť. Jedno bremeno mal zkrku. Milena vkuchyni čosi kuchtila. Rozhodol sa, že jej povie osvojom pláne. Začal opatrne. Čo keby si spravili predajnú šnúru po Čechách?“ (s. 109)
Jednotlivé príbehy sú účinné najmä preto, lebo autor pozná prostredie arozumie mu. Ponúka racionálne rozprávanie. Zvláda obrazy dezilúzie, no presvedčivý je aj v zachytávaní svetlejších ľudských okamihov, nie je však naivný. Jeho periférii nechýba uveriteľnosť, nekazia ju ani odkazy na vysokú literatúru. Práve nenásilná kombinácia vysokého snízkym robí ztejto knihy noviel osviežujúci celok, ktorý by mohli brať čitatelia vážne.
Prostredníctvom kratších anaoko neusporiadaných poznámok vstupuje do dialógu opodobách moderného sveta román Petra Šuleja ٴDZ貹DzԳٴDZó. Ten je súčasťou nezáväzne prepojenej trilógie. V románeᾱó (2009) sledujeme privátne dejiny niekoľkých protagonistov, vyrovnávajúcich sa na začiatku deväťdesiatych rokov sdedičstvom socializmu. dzá Spolu (2015) je zložený zniekoľkých dejových línií, ktoré sa krútia okolo postavy hudobného publicistu, moderátora askladateľa Daniela. Strieda sa vňom súčasnosť so spomienkami Danielovho starého otca. Uvedené tri prózy spája úsilie o istú generačnú reflexiu spoločnosti, dajú sa však čítať aj oddelene. ٴDZ貹DzԳٴDZó prispieva do spoločného tematického východiska napríklad aj projektovaním budúcnosti. Kompozične využíva niekoľko línií rozprávania. Vo viacerých momentoch pripomínajú postmodernú skladačku, zloženú zcitácií rozličných textov. Napriek zámerne rozbíjanej štruktúre je autorova próza aktuálnou aironickou výpoveďou. Viditeľné je to aj vjeho prognózach budúcnosti, vktorých sa mení kultúrny aetnický obraz Bratislavy: „hornú časť polygónu tvorí moslimské obyvateľstvo. spodnú zas hinduistické. pravda, sme tu ešte my. zamiešaní medzi nimi, alebo oni medzi nami? vkaždom prípade, urdčinu od hindčiny, arabské písmo od devanágarského oddeľuje mýtna anásledne račianska ulica. vzásade na tom neveľmi záležalo, nielen kvôli vzájomnej, takmer stopercentnej zrozumiteľnosti oboch jazykov. všetci ‚hostia‘, ako ich politicky korektne nazývajú miestne autority, hovoria po slovensky. číňania zo starej vajnorskej. vietnamci zmiletičky. íri, briti aškandinávci zkoliby. holanďania zvýchodných lúk apasienkov. rusi od lamačskej brány. afričania zpošne. taliani. gréci. portugalci ašpanieli zrusoviec. čunova arajky.“ (s. 65 – 66) Aj tento úryvok ukazuje spôsob autorovho uvažovania osúčasnej epoche. Výsledkom jeho úvah sú často viac ako bizarné predstavy, no spojitosti salternatívnou verziou spoločnosti nechýba racionalita. Jeho román zachytáva viacero individuálnych existencií, ktoré sú prepletené s premenami dobových reálií.
Zmeny však netvoria jeden kontinuitný príbeh, majú skôr podobu diskontinuitného spochybňovania množstva dobových charakteristík, tvorených známymi artefaktmi. Šulejov román rešpektuje spoločenské akultúrne súvislosti, no ukazuje sa ako postmoderná špekulácia, ktorá okrem neestetického jazyka využíva aj pohyb medzi nízkou avysokou kultúrou. Práve vporovnaní sknihou šڳ sa ukazujú všetky výhody, ale aj nevýhody takéhoto intertextuálneho akolážovitého písania. Priznám sa, že preferujem skôr ten menej intelektuálny prístup, no ani dozvuky postmoderny by som nenechal stáť na periférii.
Prózy „jazdiace“ vzávese...
Podľa informácií na obálke je román Laca Keratu Suché roky zpohľadu témy najmä obudúcnosti. Píše sa rok 2222 avšetko, čo sme doteraz poznali, je zmenené. Ulice, budovy, chodby či ľudské predstavy sú šedé. Sterilné majú byť aj očakávania. Hlavná postava Vilo je riaditeľom jednej zveľkých firiem, kde už nikto zo zamestnancov netuší, aká je jeho pracovná náplň, hoci hlavnou aktivitou je organizácia asi úplne bezvýznamných vedeckých konferencií. Vpróze však nejde iba osmútok ztoho, kam sme to celé dopracovali. Rovnako sa dá na celom tom grotesknom svete smiať, hoci nie je jasné, ako sa vlastne všetky naštartované deje aprocesy skončia. Samotný ich začiatok je však ešte vecou budúcnosti, takže prípadná čitateľská panika zatiaľ nie je namieste.
Protagonista Vilo veľa dôvodov na úsmev nemá. Hoci sa stáva riaditeľom, priznáva vlastnú nepotrebnosť, súvisiacu sneistotou. On sám je akýmsi produktom nekonečnej byrokratickej spleti apredstavuje ostro sledovanú apredovšetkým manipulovanú bábku. Onič lepšie na tom nie je ani súkromie. Vzťah smanželkou Vierou kopíruje povrchné aignorantské partnerstvo jeho rodičov, čo potvrdzuje aj takéto zistenie: „Minulý týždeň našiel Vilo počas vypratávania votcovej skrinke povedľa postele akési neznáme listy. Nejaký muž písal svojej žene. Nemohol to písať jeho otec jeho mame, lebo tie listy boli príliš optimistické, šťavnaté aotvorené. Hlboko úprimné, aj so zdĺhavými rozvetvenými vetami, opisujúce jemné vnemy apocity so zvláštnymi odtieňmi. Postrehy zo života boli dokonca kreatívne, šokujúce, plné strachu anapokon aj nečakanej bezhraničnej radosti. Tieto riadky vžiadnom prípade nemohol písať jeho otec, lebo on používal vo svojej každodennej reči vpodstate iba samé holé vety. Smamou sa mali radi, ale sistotou, bez pochýb, vzrušenia, akoby rovnako, nebolo treba okolo toho nič vravieť, komentovať, ani sa pozastaviť či odmietať, za niečím sa vtom vzťahu obzrieť, ani pochybovať či neveriť alebo nedôverovať. Taká chladná dlhá rovná čiara istoty bez dier avýmoľov. Bez akejkoľvek bolesti, potu, sĺz, zranení, jaziev, únavy. Pokojne bezpečne, hlboko vplytčinách, plytko vhlbinách.“ (s. 26)
Nedostatok citu, lásky alebo, ak chceme, erotického napätia kompenzuje autor hrdinovi priam čítankovo vpodobe romániku smladšou kolegyňou Simonou. Samozrejme, aj vtomto prípade je realita trochu vychýlená, sledujeme predsa problémy jednotlivca z23. storočia. Skutočná identita milenky preto až tak neprekvapuje, hoci jej priznanie, že je stroj, nasadený na sledovanie Vila, patrí kvrcholným absurdnostiam celého tohto groteskného románu. Priznaním sa absurdnosť situácie ešte nekončí, keďže do príbehu vstupuje „ich“ dieťa, ktoré je – ako inak – stroj.
Napriek takýmto životným peripetiám autor svojho hlavného protagonistu zbudúcnosti nešetrí. Smeje sa mu apoukazuje na jeho naivitu. Predovšetkým však uvažuje osvete okolo roku 2222, ktorému chýbajú emócie. Škoda, že sa tento kľúčový motív asi nezámerne týka aj môjho pocitu zčítania románu.
Kniha Juraja Kováčika šٰ jeho svety vychádza rok po jeho debutovej zbierke próz Vpanoramatickom kine (2018), ktorú autor postavil na žánrovej variabilite. Vedľa seba vňom kladie civilne napísané texty, ktoré sa zaoberajú banálnymi životnými momentmi, atematicky arozprávačsky exkluzívnejšie prózy, pracujúce napríklad aj stajomstvom. Rozpráva príbehy osvete, ktorý stratil svoju stabilitu ajednotliví protagonisti prestávajú svojim životom rozumieť. Vaktuálne predstavovanej próze sa autor posúva okrok vpred. Pracuje vnej sľúbostným príbehom, no na začiatku determinuje rozprávanie takýmto obrazom: „Emily zostala ležať na zemi tak, ako dopadla, viac sa už nepohla. Ruky mala položené voľne vedľa tela, akoby bola na lúke aslnila sa. Naširoko otvorené modré oči sa však nepozerali do neba, hľadeli do lustra visiaceho nad ňou. Dlhé svetlé vlasy mala rozložené okolo hlavy. Svätožiara svietila na tmavom koberci okolo tváre, symetriu obrazu však začala kaziť rýchlo rastúca kaluž jasno červenej krvi, vytekajúcej spod jej pravého ucha. Andrej ju neudrel akeď aj do nej strčil, na čo si neskôr nevedel naisto spomenúť, tak iba veľmi slabo. Tak či tak, bola to jeho vina. Zhodil ju silou svojej nenávisti, ktorá zneho vytryskla ako prúd hnisu zprepichnutého vredu. Zľakla sa ho, okrok od neho cúvla, potkla sa a spadla; keď pri páde zavadila oroh stola, jej hlava smiešne nadskočila, akoby to bola hlava handrovej bábiky.“ (s. 9) Avízo naznačeného kroku vpred nachádzame ešte skôr vpodobe dvoch citátov. Prvý čerpá zo starogréckej mytológie aje pripomienkou príbehu lásky aOrfeovi aEurydike, druhý čerpá zteórie oparalelných vesmíroch. Niekde medzi tieto dva priestory umiestňuje Kováčik svoj najnovší príbeh.
Bez ohľadu na moje osobné preferencie sa takéto široké azároveň veľmi určujúce príbehové vymedzenie ukazuje ako autorsky chytľavé. Komplikovaný anenaplnený ľúbostný príbeh realizovaný vo viacerých vesmírnych dimenziách vie osloviť čitateľov zrozličných skúsenostných rastrov. Vrôznych variantoch sa takýto typ próz dotýka základných tém. Odkrýva sa napríklad problém medziľudských vzťahov či moment spoločenskej determinovanosti individuálnych životov, ktoré závisia od osudu asúhry okolností. Komplikovanosť takejto existenciálnej koncepcie sa ukazuje priamo pri variovanom zobrazení milostného vzťahu. Sledujeme prežívanie Andreja aEmily, text nám vtomto smere ponúka množstvo detailov. Ich prítomnosť nie je vždy zdôvodnená, keďže nám občas chýba ich význam. Naopak, ten je zjavný pri využití vedeckého prostredia, do ktorého obaja protagonisti patria. Autor sa ztejto špecifickej profesionálnej sféry snaží vytvoriť akceptovateľnú skratku kparalelným vesmírom. Otomto úsilí hovorí aj viacero rozprávačských perspektív, ktoré sa snažia všetko dopovedať, hoci próze šٰ jeho svety by stačili často iba náznaky. Avizovaný krok vpred by sa tak nestal rozprávačsky kultivovaným prešľapovaním na mieste.
Značná časť doterajšej literárnej tvorby Petra Macsovszkeho môže vyvolávať otázku, ako kjednotlivým dielam pristupovať aako ich vlastne čítať. Jedným zdôvodov sa ukazuje istá odosobnenosť, resp. odstup autora od svojho vlastného rozprávania. Spôsobuje to zneistenie daných tvrdení aobčas ironickosť výpovede. Aj týmto spôsobom sa skryto paroduje spoločenská konverzácia, vktorej ide iba oto, aby sa komunikovalo prijateľne asohľadom na zaužívané normy. Autor tak vytvára špecifickú reč. Ukazuje spôsob, ako rozprávať oniečom, čo ani nestojí za povšimnutie. Často dochádza ktomu, že jazyk sa stáva témou rozprávania.Hovorí sa tu oniečom, sčím tvorca akoby nechcel mať nič spoločné.
Mierne ironickú pozornosť jazyku venuje Peter Macsovszky aj vknihe Breviár pre posledných psychológov. Na jej začiatku píše: „Táto kniha sa síce volá breviár, ale to neznamená, že pôjde ozbierku liturgických modlitieb, žalmov ahymnov. Hoci ktovie, kto ako bude vnímať niektoré pasáže. Slovo breviár skôr naznačuje, že tieto texty – výroky, otázky, fakty, hypotézy, teórie – majú byť čítané tak, ako katolícki kňazi čítajú svoje breviáre: opakovane, postojačky, posediačky, počas prechádzky po farskej, kláštornej alebo seminárnej záhrade. Kto však chce, môže aj výroky, otázky, fakty ainé zlomky tohto breviára čítať ako liturgické texty, ako modlitby. Vnašom družstve, napísal vjednej poviedke Rudolf Sloboda, bol ijeden vojak, čo stále čítal breviár. Mnohým pripadal smiešny. No neskôr, keď sme prežili veľa strachu, nezdal sa nám taký smiešny.“ (s. 9 – 10) Ako sa neskôr ukáže, spomínané výroky, otázky, fakty, hypotézy ateórie tvoria základ celého diela. Autor ich však neponúka iba ako paratakticky spojené slová, namiesto takejto štruktúry ich vkladá do rozhovoru Piencia aMinicia. Prvému znich prisudzuje úlohu toho informovanejšieho, ktorý poučuje. Naopak zdruhej postavy robí oveľa pasívnejšieho člena tejto rozprávačskej dvojice, ktorej význam vdiele môže vyvolávať otázniky. Ideovej štruktúre diela však ich prítomnosť neprekáža. Posúva rozprávanie dopredu, hoci vtomto prípade hovoriť bez irónie onejakých posunoch nie je jednoduché. Iným vysvetlením je, že na pozadí dvojhlasného rozprávačského sympózia sa odkrýva autorova suverenita pri organizovaní vlastného textu. Je tichým hlasom vpozadí, no napriek hromade slov drží všetko vo svojich rukách. Ztejto pozície paradoxne nepripúšťa žiadne zrýchľovanie tempa rozprávania, čo sa dá zpohľadu čitateľa hodnotiť ako škodoradosť amiestami strata autorskej súdnosti. Vážne by sme mohli uvažovať opostmoderných tendenciách tejto „prózy“ ao využití mystifikácie, enumerácie fragmentov, negácie významu či už skôr naznačenej irónie. Zostáva však otázne, či sa vprípade autorovej knihy vážne úvahy zúročia, resp. oplatia.
Odlišnú verziu dialógu ponúka najnovšia próza Márie Modrovich Rozhovor sčlenkou kultu. Vtomto prípade vidíme miernu závislosť dialógu od fabulácie. Zúčastňuje sa ho niekoľko postáv, ktoré hovoria iba do takej miery, aká súvisí sich miestom vepickej línii. Samotný rozhovor je hlavnou súčasťou rozprávania, súvisí aj sjeho uzlovými bodmi. Je schopný ich naťahovať, uvoľňovať azdanlivo aj riešiť. Do istej miery má aj rámcujúci charakter, dokonca funguje vtexte namiesto príbehu. Aby som bol presnejší, knihu tvoria fiktívne rozhovory sčlenkami trochu tajomného spoločenstva žien, ktoré sa vsnahe zbaviť sa svojho predchádzajúceho života pripojili kniekdajšej speváčke N. Spája ich negatívna ženská skúsenosť. Vznik spoločenstva okolo trochu tajomnej postavy je rovnako menším otáznikom. Ukazuje to aj odpoveď speváčky N.: „Netvrdím, že kedysi neboli fanynky mojej tvorby. Ale hudbu už nerobím, nerobím ju roky. Rozumiem vám, je to rozsiahlejšia otázka. Pýtate sa na môj niekdajší status hudobnej hviezdy ači je dôvodom, prečo ma ženy vyhľadávajú. Či im imponuje môj úspech. Neviem. Asi áno, úspech ľuďom zväčša imponuje. Presnejšiu odpoveď vám dajú ony, možno má každá vlastnú odpoveď. Ak by som mala hádať, tipovala by som, že ich sem prilákala kombinácia viacerých vecí. Napríklad moje meno, ktoré poznali zmédií, vurčitých životných obdobiach si možno pohmkávali moje melódie. Ale viac než moja niekdajšia kariéra ich podľa mňa prilákalo moje dezertérstvo. Že som sa na všetko vykašľala. Na kariéru, slávu, médiá, luxusný život. Sama som sa usadila vdiere pánubohu za chrbtom, od nikoho som nič nechcela. Tým som na ne mohla zapôsobiť.“ (s. 97)
Dôvody pripojenia sa žien kspoločenstvu približujú ich odpovede ambicióznemu novinárovi. Autorka tu rozvíja viaceré verzie zložitých vzťahov protagonistiek smužmi, sčím súvisia aj problémy sich sebavedomím. Dôležitým motívom je vtejto súvislosti aj tematizovanie komplikácií materstva. Rozhovory sa vknihe striedajú spásmom rozprávača, pričom dialogické situácie so ženami občas pôsobia ako menšia rečová hra. Podľa jej pravidiel respondentky uvoľňujú svoje pocity, problémy, traumy či len úvahy amyšlienky. Preto zapadajú do určitej vzorky, ktorá je však napriek rôznorodým osudom žien spracovaná trochu mechanicky aobčas stereotypne. Izoláciu hrdiniek môžeme chápať ako výsledok ich snahy odpútať sa od sveta individuálnych skúseností. Ich existenciu, naopak, charakterizuje „podriadenosť“ kolektívnym pravidlám spoločenstva, ktoré v tematickom pláne prózy načrtla autorka. Každá znich má svoju funkciu, čo však nevnímam ako problém, keďže knihe aj vďaka tomu nechýba dynamika. Rovnako jej nechýba ambícia dotknúť sa pomeru muža aženy. Pri mojej snahe nevstupovať vintenciách modernej literatúry do tohto problému si preto dovolím iba malú poznámku. Autorkou rozdráždená téma by mohla byť oniečo provokatívnejšia, hoci je možné, že tomu vôbec nerozumiem...
Kpozitívnym vydavateľským počinom slovenského knižného trhu patrí vminulom roku celkom určite opätovný návrat k prózam Václava Pankovčína. Podľa edičnej poznámky prvý zväzok súborného diela Marakéš. Šicke me naše! vyšiel vo vydavateľstve Kolomana Kertésza Bagalu už vroku 2018 a je rozšírenou reedíciou prvých dvoch poviedkových kníh autora. Vroku 2019 bol následne publikovaný druhý zväzok – Poviedky. Videla som anjela!, ktorý je reedíciou ďalších dvoch kníh advadsaťjeden rozpracovaných próz anámetov nájdených vprozaikovej pozostalosti. Tretí zväzok – dzáy. Zdržíte sa vLinárese? – obsahuje posledné dve knihy aj rukopis románu zpozostalosti. Najmä zo zvedavosti sa pri tom poslednom zväzku pristavím trochu dlhšie. Viera Prokešová vempaticky napísanom doslove, nazvanom Pankovčínove príbehy vpríbehoch, upozorňuje na dlhodobé tendencie literárnej kritiky vnímať autorovo písanie ako slovenskú verziu magického realizmu, v ktorom sa spája realistické sfantazijným. Výsledkom býva magicky dráždivý text, kde všetky vety do seba zapadajú. dzá Polárny motýľ je návratom kštúdiu na vysokej škole. Má podobu iracionálnejších reflexií študentského života, vyplneného alkoholom, láskami, občas štúdiom. Obraz internátneho života má charakter alternatívneho sveta, sktorým sa autorov hrdina stotožňuje, čo je viditeľné aj pri absencii nostalgie za jeho východoslovenským rodiskom.
Podobné koncepčné riešenie má aj druhá kniha – K-85, ktorá je vyskladaná zmenších textových fragmentov. Vysokoškolský internát vystriedalo nemocničné prostredie. Hlavný protagonista sa vňom okrem vyrovnávania sa s vážnymi zdravotnými patáliami necháva opantávať rozprávaním adrobnými príbehmi ostatných pacientov, ktoré fungujú ako kontrast voči nehostinnosti zdravotníckeho zariadenia, kde namiesto individuálnych osudov figurujú iba diagnózy. Nedokončeným rozsiahlejším textom je román Բé. Autor tematizuje prostredie východoslovenskej dediny, ktorú predstavuje ako magický atrochu mystický priestor, kde sa odohrávajú zázraky aneuveriteľné veci. Aj vtejto próze sa prezentuje celá plejáda rozličných postavičiek, pričom ich existencia je väčšinou vychýlená z „normálu“.
Takáto charakteristika však do značnej miery platí pre celú Pankovčínovu tvorbu. Ukazuje sa, že konanie viacerých jeho postáv predstavuje „medzeru“ vrámci realizmu. Svojským spôsobom to dokumentujú posuny do odlišnej príčinnosti, ktorá nie je ovplyvnená konvenčnou skúsenosťou, ale ktorá zároveň nie je absolútnym neutralizovaním konvencie; ide skôr okonvenciu trochu inú. Tá zreteľne korešponduje so samotnou logikou jednotlivých príbehov. Občas je totiž v konaní postáv zahmlené, čo je príčina ačo by mal byť dôsledok. Autor tak do akceptovateľnej miery ovplyvňuje čitateľnosť svojich próz. Niektoré situácie totiž občas absorbujú viacej motivických impulzov, ako sú vdanej chvíli schopné spracovať. Skúsenosť je vprípade autorových próz predovšetkým výsledkom rozprávania, resp. hovorenia. Pred čitateľom sa vtejto súvislosti otvára celá paleta spomienok, historiek, postrehov, pocitov. Hovorenie tak aj sprispením regionálnych špecifík pripomína transcendentálny akt, ktorý je zrkadlom poznania, uvažovania, ale najmä cítenia.
Súťaživí, ambiciózni, netreba ich prehliadať...
Už viac ako dve dekády je súčasťou slovenského literárneho života súťaž o najlepšiu poviedku, ktorú organizuje vydavateľstvo KK Bagala. Aj vtomto roku je jej výsledkom zborník vybratých prác. Publikáciu Poviedka 2019 tvorí deväť textov, ktoré aj bez komentárov poroty odzrkadľujú nejaké kritériá ich výberu. Predovšetkým sú obrazom radu drobných pozorovaní porotcov. Knižka rovnako nezaprie napätie medzi reflexívnejším blokom poviedok asnahou druhej časti rozprávať príbeh. Niektoré texty majú vpozadí literárnoteoretické východiská autora, hoci využité tu nie sú iba presné pojmové nástroje, ale aj čitateľská intuícia, ktorá počíta svyhraneným vkusom publika. Obísť nemôžeme ani moment súťaženia, ktorý stojí na začiatku snaženia jednotlivých tvorcov. Vpredslove sa tohto faktu dotýka aj predsedníčka poroty Soňa Uriková: „Súťažiť vpísaní treba, ale nemožno to brať vážne. Po rokoch je pre mňa naozaj najdôležitejšia diskusia, ktorú jednotlivé ročníky azborníky otvárajú. Rozprávajme sa otrendoch, omladých autoroch, onových témach, otvári apodstate literárneho umenia v21. storočí. Chcem spoznať ocenených autorov, zažiť ich na čítačkách, besedách, na Pohode. Chcem, aby boli ocenení, potvrdili si, že niečo robia dobre.“ (s. 8 – 9) Zborník aj vtomto roku dodáva sebavedomie viacerým tvorcom, čo však neznamená, že ich textom niet čo vytknúť. Práve naopak, miestami sú učebnicou nie úplne zvládnutej literárnej práce. Nedostatky nájdeme vtéme, motívoch či kompozícii. Iné to nie je ani vlexike či štylizácii. Viacerým však nechýba nápad, preto im držím palce...
dzá Michala Hvoreckého Tahiti vsebe nesie náznak jednej z charakteristík moderného spisovateľa, ktorý sa vďaka fiktívnej alebo presnejšie alternatívnej histórii nestáva iba kronikárom doby. Explicitným spôsobom totiž dáva najavo, že je jej stvoriteľom. Navyše, nie je iba gestorom takéhoto prozaického sveta, teda niekým, kto sa postaral ojeho vznik, ale je predovšetkým jeho vykladačom. Autor sa vrámci tohto osobného „stvoriteľského“ zadania venuje udalostiam po konci prvej svetovej vojny. Vjeho verzii územie Slovenska zostáva súčasťou Uhorska, reakciou na podmienky spolužitia je rozhodnutie časti obyvateľstva vysťahovať sa na Tahiti. Hlavným protagonistom je Štefánik, vktorého portréte sa mieša dejinnosť smýtom. Dôležitá je ajjeho vnučka, práve ona sa zpozície historičky dotýka tejto etapy národných dejín: „Štefánik. Môj pradedo. Splodil veľa detí, na Tahiti zvlášť. Ďalšia skutočnosť, oktorej sa hovorí málo. Zvodca aničiteľ žien. (...) Donekonečna som si kládla otázky. Kto bol Milan Rastislav Štefánik? Ako ho hodnoverne zobraziť? On bol dôvod, prečo som sa stala historičkou. Po našom rauti, rozprávačka príbehov. Preňho som sa rozhodla venovať vede. Aby ho ľudia nevnímali iba ako sochu, symbol či monument, ale konečne ako človeka.“ (s. 23) Epická iluzívnosť spojená srúcaním mýtu však nie je vautorovej verzii moderného rozprávania najpresvedčivejším literárnym výkonom. Jeho stvoriteľské režírovanie udalosti je veľmi často ploché. dzáu nechýba nápad, no na razantnejší čitateľský zážitok by sme potrebovali ešte oporciu literatúry naviac.
„Pri bráne sa začína rok 2040. Je Silvester. Ale Vlado žije vroku 2006, maximálne 2016. Končiaci sa rok 2039 bol preňho postapokalyptická, blízka budúcnosť. Budúcnosť, ktorá ho trápi. Dvere mu otvára Robot. Pre Vlada chodiaci reproduktor smechanickým ramenom. Jeho priateľka Martina ho všade vláči so sebou. (...) SMartinou sú spolu desať rokov. Je to Martinin robot, zaobstarala si ho zhruba pred rokom zdruhej ruky. Vlado si na robotov stále nezvykol, napriek tomu, že sú všade. Zdá sa mu absurdné, že žije so ženou ajej skonštruovaným humanoidom.“ (s. 9) Takto názorne sa začína próza Erika Šimšíka Veľká budúcnosť. A začína sa tak, ako by sa poriadne rozprávanie mohlo začať: uvedením postáv, času aproblematického východiska. Aby tých vstupných informácií nebolo náhodou málo, autor nám na predchádzajúcej strane prezrádza, aký typ literatúry sa nám práve dostal do rúk. Hovorí orománe, sci-fi thrilleri, ale aj o dráme, erotickom, intertextuálnom či dobrodružnom románe atď. Predovšetkým by tu však malo ísť outópiu či antiutópiu. Funkcia takto preddefinovaného literárneho diela obyčajne nemáva ďaleko khravej ironizácii súboru „spoločensky závažných“ typov rozprávania. Najčastejším terčom irónie býva často samotná ontológia, ktorá sa vďaka tomu vliterárnom priestore nemôže spoliehať iba na svoje filozofické základy, ale plnou silou sa musí usilovať osvoje umelecké potvrdenie. Vprípade tohto románu to ale sumením také slávne nie je. Striedanie žánrových línií je síce dynamické, miestami až príliš, no osituácii jednotlivca čeliaceho civilizačným výzvam sa toho asi veľa nového nedozvieme.
Základným východiskom autobiograficky podfarbenej prózy Verony Štrba Škultéty Denník Uršule Crohnovej je pomerne sugestívne rozprávanie ovyrovnávaní sa hrdinky sautoimunitným zápalom čreva. Paralelne stouto líniu sa odvíja aj jej snaha „zreparovať“, resp. ozdraviť jej partnerské spolužitie. Obe rozprávačské linky sú vzájomne prepojené, takže hovoriť ojednej bez tej druhej sa asi veľmi nedá. Ak sa na to pozrieme zodstupu, autorka svoju „autentickú“ hrdinku ani trochu nešetrí, drží sa totiž pravidla, že koho tvorca miluje, tomu vjeho príbehovom živote riadne naloží. Nebezpečenstvom takéhoto vzťahu medzi prozaikom ajeho postavou býva občas premena literárneho diela na skôr terapeutický nástroj, určený na vyplakanie sa zakejkoľvek tragédie. Napriek istým náznakom sa tomuto riziku autorka vzákladoch svojho príbehu vyhýba, hoci v rozprávaní je okrem energie zápasiť sproblémami aj veľa smútku, frustrácie, bolesti ajpocitov samoty: „Cítim sa taká strašne sama, ako sedím vkúte tej poondiatej studenej koženej sedačky. Som tu svami, svami všetkými, apritom sama ataká vystrašená, ako som doteraz nikdy nebola. Keď sa ôsmykrát za večer vrátim zo záchoda, mrkneš na mňa asucho sa spýtaš, či mi je zle. Vieš čo, je. Je mi zle. Je mi zle ztoho, že ti to nemôžem povedať. Lebo Ty robíš, čo môžeš. Ty pracuješ. Ty zarábaš. Aja už nie. Je mi zima... Chcela by som si zaliezť na stene azlikvidovať sa, ale nevládzem.“ (s. 26) Nielen na základe úryvku sa ukazuje, že prozaičkina hrdinka prežíva vistých momentoch pocit vykorenenia, v dôsledku ktorého sa oddeľuje od sveta amusí zisťovať, či do neho ešte stále patrí. Prostriedkom je denníková introspekcia. Vďaka nej sa vracia kprežitým udalostiam. Výraznou črtou protagonistky je sebapozorovanie, ktoré sa transformuje do uvažovania osebe. Autorka ju miestami prichytáva až pri existenciálnej bezmocnosti, čomu prispôsobuje aj samotný jazyk rozprávania. Toto úsilie nie je vkaždom okamihu úspešné, domnievam sa však, že veľkej skupine čitateľov to nebude až tak veľmi prekážať.
Ukotvení ačítaní....
Ironické amiestami politicky nekorektné, až cynické je pokračovanie „reportážneho“ rozprávania Ondreja Sokola Ako som vozil Nórov 2. Autor sneskrývanou pasiou odkrýva ďalšie nástrahy svojho pôsobenia vslužbách nórskych dopravných spoločností, ktoré sľubujú šoférom autobusový raj na zemi. Tento zámer sa tu, navyše, prepája s radosťouz písania: „Budem sa voziť krásnou prírodou, robiť mojimi historkami zveľkého sveta dojem na rurálne prvovoličky avpodstate chodiť do práce odpočívať.“ (s. 16 – 17) Zdá sa, že oproti predchádzajúcej časti autor okrem vtipkovania venoval oniečo väčšiu pozornosť lexike aštýlu.
Iným typom irónie disponuje kniha Daniela Heviera Manuál na údržbu oblakov. Nevidíme ju však vkaždej vete, je skôr náznakovitá až jemná avychádza najmä zpodstaty literárneho rozprávania, čo odhalí už prvá strana: „Muž stojí na verande starého domu afajčí. Vlastne to ani nijaká veranda nie je, iba tri ploské kamene vrazené do zeme hádam aj celé storočie. (...) Odznova. Rozhodujem sa, že ho odstránim. Muža vtretej osobe. Nebudem kamuflovať.“ (s. 6) Oveľa výraznejšie sú tu však prítomné úvahy oľudskej citlivosti adiagnózach ukrývaných ďaleko v odľahlých horách.
Morbídnejší pohľad na svet nájdeme, naopak, vrománe Agda Bavi Paina Koniec sveta, pôvodne publikovanom už vroku 2008. Druhé vydanie vracia do hry drsnosť košického podsvetia: „Dvere na toalete sa istým pohybom otvoria ahneď aj zabuchnú. Robi Kuchta je dnuka. Prítmie tlmenej, pulzujúcej neónky ani trošku neuberá zintenzity smradu. Vlak sa kolíše. Robi sa jednou rukou pridŕža steny, druhou zviera vprstoch penis aobštieva všetko naokolo. Mŕtvo vtvári.“ (s. 9) Primárne však hovoríme ozábavnej knihe, ktorá sa ktéme rozkvetu mestských aglomerácií na Slovensku vyjadruje asi trochu inak.
Na záver...
Okrem samotného záveru sa na tomto mieste len informatívne dotknem piatej skupiny textov, ktorú som stručne charakterizoval vúvode. Do tohto extrémne heterogénneho zoskupenia zaraďujem nasledovné nedebutové knihy: Ivan Čičmanec Zvečerných kontemplácií, Ivana Havranová Cestovný lístok, Peter Holka Súhvezdie Tety July, Ivan Kadlečík Žiť sa dá len autobiograficky, Dušan Mitana ٲý, Mara Stanková Zlotta, Alta Vášová Odlety.
Ak by som chcel ešte raz hovoriť onajzaujímavejších momentoch vyplývajúcich z čítania minuloročnej kolekcie próz, asi by som na tie inšpiratívne zabudol, preto sa dotknem výberovo iba niektorých. Celkom určite by sem patrili reflexie privátnych drám, odohrávajúcich sa na pozadí spoločenských zlomov 20. storočia, ktoré sú výsledkom intímneho spôsobu rozprávania, postaveného na detailoch apoetickosti. Príjemne minimalistickú podobu malo aj viacero autobiograficko-dokumentárnych próz. Literárne zaujímavé sú tiež snahy niektorých tvorcov vyrovnať sa prostredníctvom moderného spôsobu rozprávania scelospoločenskými dejinnými traumami, ktoré sú okrem kultúrnych dimenzií pozvánkou do diskusie oetických hodnotách akejkoľvek doby. Opačné, no zpohľadu čitateľa isto provokatívne sa ukazujú aj rôzne naratívne hádanky, ktoré produktívne acelkom sviežo lomcujú so zdanlivo jasnými identitami protagonistov. Vneposlednom rade beriem vážne aj príbehové zjednodušenia vonkajšej reality, vloženej do jednoznačného časovo-príčinného deja. Takéto prózy môžeme čítať aj ako legitímnu protiváhu voči abstraktným afragmentárnym dielam, ktoré akoby viacej zodpovedali komplikáciám moderného sveta. Teší ma, že aj tento typ literárnych výpovedí ešte stále sprehľadom sekunduje vonkajšej realite akonkuruje tak kompozične zložitejším textovým skladačkám.
Oceňujem teda, že aj vminulom roku slovenská próza zachytávala ľudské emócie aindividuálnu skúsenosť bez toho, aby sa spoliehala iba na krízu žánrov čipoukazovala na komunikačné limity jazyka. Vtejto súvislosti ma potešili práve jazykovo rozšafnejšie zobrazenia túžob, bolestí, strachu či telesnosti, ktorým navyše nechýbal príbeh. Problémom by síce mohla byť ich „dôveryhodnosť“ či presnejšie autentickosť, no onej tu vtejto chvíli predsa nikto nehovorí. Akákoľvek „pozitívne“ mienená pripomienka by totiž mohla ohroziť očakávanú radosť zčítania.
Mgr. Karol Csiba, PhD.(1975) sa narodil a žije v Bratislave. Doktorandské štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ukončil vroku 2006 prácouLiterárny experiment vprózach Jána Johanidesa. Vsúčasnosti je pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV. Venuje sa predovšetkým slovenskej autobiografickej próze 20. storočia. Okrem toho pravidelne reflektuje aktuálnu slovenskú prozaickú tvorbu. Vsúčasnosti je hlavným redaktorom časopisuSlovenská literatúra–revue pre literárnu vedu. Zároveň je zodpovedným redaktorom časopisuJazyk aliteratúra. Napísal literárnohistorickú monografiuPrivátne – verejné – autobiografické(SAV, 2014), je aj spoluautorom publikáciíHľadanie súčasnosti – slovenská literatúra začiatku 21. storočia(Literárne informačné centrum, 2014),Autor asubjekt(Literárne informačné centrum, 2016),Spisovateľ asociálna rola(Veda, 2018) aModernizmus vpohybe(Veda, 2019).
Foto: archív autora
