ղľáԾ
Literárny marec vo Viedni
Každý môj pobyt vo Viedni má rovnaký začiatok. Prvé dva dni len počúvam. Rozhlasové správy, ľudí na uliciach, v metre, taxikárov. Ačítam. Všetko – od upozornení na dopravných značkách až po reklamné pútače. Až na tretí deň sa púšťam do beletrie. Stanovím si plán, bohatší oto, očo menej čítam doma, kde musím viacej písať. Vo Viedni teda dobieham zameškané. V marci som si tam našiel napríklad Žltú ulicu od Vezy CANETTI, poviedky Gabriela BARYLLIHO, politickú satiru autorskej dvojice Helmuth QUALTINGER – Carl MERZ. Aj tentoraz mi splnenie plánu „ohrozilo“ niekoľko objavov: práve vydaná kniha obľúbeného kabaretiéra Alfa POIERA snázvom Mein Krampf (Krampf = kŕč). V humornej azároveň smutno-trpkej knihe je viacero svojráznych definícií, aforizmov aironických hodnotení seba samého, napríklad: „Počas svojho života na Zemi som bol ušetrený od všetkých veľkých rán osudu. Mojou ranou osudu je skôr sám život.“ Alebo: „Láska je, keď vieme niekoho prijať takého, aký skutočne je, vrátane zariadenia bytu, podlahy apokazených okien. Ale ako možno niekoho prijať, keď sa chce vživote ustavične zlepšovať?“ Druhým objavom, ešte ktomu nerakúskej proveniencie, bola pre mňa poviedka Vianoce, ktorú napísal Truman CAPOTE roku 1982 avyšla o dva roky neskôr, keď slávny autor zomrel. Ale vráťme sa do Viedne.
Mesto tradične ponúka nepreberné množstvo literárnych a celkovo kultúrnych podujatí. Tri výročia, ktoré si tento rok Rakúšania pripomínajú (60 rokov Druhej republiky, 50 rokov Štátnej zmluvy a 10 rokov členstva vEÚ), kultúrne udalosti ešte znásobujú. Aj keď sa rozhodnete pre literatúru, neviete, po čom skôr siahnuť. Po poviedkovej knihe Dimitré DINEVA Svetlo nad hlavou, ktorá mu práve vyšla po úspešnom románovom debute Anjelské jazyky (v Mníchove zaň dostal prestížnu Cenu Adelberta von Chamissa a úryvky z nej čítal aj vBratislave)? Mimochodom, opoviedkach hovorí, že „je omnoho ťažšie napísať poviedku než dobrý román. Vprvom prípade platí každé slovo, vtom druhom si možno dožičiť prestávky na oddych. Keď však vknihe sdesiatimi poviedkami je dobrých len päť, kniha sa nepodarila“.
Iné starosti má Robert MENASSE, naposledy na seba upútal pozornosť románom Vyhnanie zpekla (2001). Nateraz putuje zruky do ruky ako horúci zemiak. Publikum inak neprijalo ani jeho najnovšiu hru Raj nemilovaných. Znova skúma parametre rakúskej demokracie ahovorí o určitej vyprázdnenosti demokratických reforiem vdomácej politike akultúre. Isté je, že hru uvedie Burgtheater, no stále sa nevie, kto by ju mal režírovať. Menasse si vybral režisérku Sabine MITTERECKEROVÚ, ktorá vLinzi sveľkým úspechom inscenovala Heldenplatz od Thomasa BERNHARDA, no nepresvedčila šéfdramaturga poprednej viedenskej divadelnej scény, ba ani jej riaditeľa. Ten dáva prednosť Clausovi PEYMANNOVI, súčasnému intendantovi Berliner Ensemble.
Jedným zmojich základných orientačných bodov je Rakúska spoločnosť pre literatúru. Založili ju vroku 1961 a odvtedy je ťažiskom jej činnosti prezentácia súčasnej rakúskej literatúry vjej pluralite. Okrem toho sa však podrobne zaoberá klasickou modernou (H. BROCH, H. von HOFMANNSTHAL, R. MUSIL, A. SCHNITZLER), mapuje literatúru, ktorá vdôsledku hrôz „Tretej ríše“ smela vzniknúť iba vexile, pozýva do Viedne autorky aautorov, ktorí vcudzine prežili holocaust.
Vposledných rokoch rozširuje svoj program okontakty sliteratúrami spoza niekdajšej železnej opony. Spolupracuje sviedenským Dokumentačným strediskom literatúr strednej avýchodnej Európy a vôbec pomáha autorkám aautorom dostať sa do nemeckého jazykového prostredia, ato iformou krátkodobých štipendií. Rakúska spoločnosť pre literatúru mi vmarci ponúkla Elfriede HASLEHNEROVÚ ačasť jej básnickej tvorby spolu s básňami Sarity JENAMANIOVEJ z Indie, ale i Hansa RAIMUNDA, sktorým som čítal vo viedenskom Literaturhaus začiatkom mesiaca. Ten predstavil básne zo svojejnajnovšej knižky, no aj vlastné preklady zlyrického diela Sicílčana Lucia PICCOLA. Vtandeme sRaimundom bol O. P. ZIER. Ion čítal znajnovšej knihy (Ztejto strany prianí na onú stranu ich splnenia), ktorá čoskoro nebude celkom neznáma ani unás, keďže Zier na moje pozvanie príde koncom mája do Bratislavy.
Najpestrejší marcový program však ponúkli v alte schmiede (Schmiede = kováčska dielňa). Ťažiskovým autorom sa stal Andreas OKOPENKO, unás prakticky neznámy básnik (narodil sa roku 1930 vKošiciach!). Dodatočne si čítam jeho básnickú zbierku Vždy keď prudko prším apodvedome hľadám kľúč kprekladom. Okopenko vraví, že „básnik nesmie brať nič na ľahkú váhu, ani keby písal ľahkovážne básne“. Vknihe vymýšľa neuveriteľné slovné hry, uvoľňuje energiu paradoxu anonsensu, aby občas vykukol spoza grimasy. Je naozaj „protokolárne presný (najmä vrýmoch!), drzo originálny ajemne ironický,“ ako o ňom napísal ktorýsi zkritikov.
Poliaka Radka KNAPPA, ktorý žije od roku 1976 vo Viedni a patrí knajväčším talentom rakúskej prózy, som sa ž nedočkal. Autor vydavateľstva Piper čítal zo svojej novej knihy Návod na požitie pre Poľsko ž po mojom odchode.
Viedeň je vôbec plná kultúrnych udalostí. Vjanuári tu (napr. vCafé Central či vnemocnici O. WAGNERA) začali nakrúcať film oposledných osemnástich rokoch G. KLIMTA. FilmJ. MALKOVICHOM v hlavnej úlohe uvedú do kín na jeseň. Viedeň si filmári naozaj obľúbili, veď ročne mesto poskytne kulisy pre asi stovku hraných filmov, televíznych snímok afilmových dokumentov. Keď ž sme pri viedenskej secesii: koncom roka má byť dokončená reštaurácia vzácnej architektonickej pamiatky - Kostola am Steinhof, autorom ktorého je spomínaný O. Wagner. Celkové náklady dosiahnu 12 miliónov Euro, ztoho čiastkou 4,7 milióna prispel Viedenský fond na obnovu Starého mesta. Iný klenot 19. storočia - Kaplnku cisárovnej Sisi – sprístupnia verejnosti na jar, ako že inak - prostredníctvom kultúrnych podujatí.
Viedeň však neprestáva byť mestom W. A. MOZARTA. Blíži sa totiž 250. výročie narodenia tohto hudobného génia. Viedenčania si ho pripomenú množstvom koncertov, no pustili sa aj do kompletnej renovácie Figarovho domu vDomgasse. Stane sa zneho Mozarthaus Vienna, múzeum so šiestimi poschodiami as plochou 1 000 m2. Otvoria ho 27. januára 2006, vdeň skladateľových narodenín.
Ešteže je to od nás – pri troche dobrej vôle – za rohom...
Marián Hatala
