ղľáԾ
Ocenenieza prvúmyšlienku získala ajAdriana Šinkováktorá je študentkou GymnáziaJána Hollého v Trnave.Je treťou esejou, ktorú vám zo súťažeEsej Jána Johanidesaáš.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
Esej bola inšpirovaná myšlienkou:„Obávam sa, že sa blížime k obdobiu, keď sa ľudia budú dorozumievať ochudobneným jazykom ako v komixe.“
„Vtáka poznáš po perí ačloveka po reči“ – neustále mi opakovala moja babka, bývalá učiteľka na prvom stupni, keď som občas pri nedeľnom obede pozabudla na pravidlá spisovnej slovenskej výslovnosti a popri sŕkaní slížikovej polievky zmojich úst vychádzali slová ako furt, neočujem či tvrdé ne-.
Babka, hoci bola vždy pokojnou arozvážnou ženou, sa pri podobných situáciách vždy vedela tak rozohniť, že by na ňu vtom momente boli hrdí snáď všetci zamestnanci Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra pri Slovenskej akadémii vied vBratislave. Akonáhle započula čo ilen jednu jemne tvrdú slabiku ne-, prišlo to na ňu auž sa to nedalo zastaviť. Akákoľvek naša snaha ozľahčenie situácie bola márna. Nepomáhali ani moje pádne argumenty otom, že jedna nespisovná rodinná nedeľná debata predsa ešte nespôsobí rozvrat kodifikovaného národného jazyka. Ba naopak, babka sa vtedy na mňa pozrela vyčítavým pohľadom ahrdo všetkým navôkol oznámila, že sa mýlim.
„Rodina je základnou bunkou spoločnosti,“ začala svoj krátky, no úderný monológ, „a teda všetko, čo sa dnes deje vrodinách za štyrmi stenami, sa bude zajtra diať vuliciach ana verejnosti. Apreto je našou psou povinnosťou zabrániť, aby sa zajtra zulíc stratila spisovná reč. Obávam sa, že ak poľavíme, ľudia zvlčia anaša reč ochudobnie. To vžiadnom prípade nesmieme dovoliť. Boj za jazyk je vlastne bojom za ľudskosť!“
Keď si teraz tieto vety vhlave spätne prehrávam, uvedomujem si, že babka by pokojne strčila do vrecka viacerých dnešných politikov. To, ako skladala jednotlivé fakty do argumentačných celkov a dokázala medzi známymi vecami nájsť úplne nové súvislosti, bolo jednoducho impozantné. Aj mne jej slová učarovali natoľko, že som nad nimi premýšľala nielen počas celého jedenia dezertu a cesty domov, alevpodstate mi myšlienky oochudobnievaní jazyka prúdia hlavou až doteraz.
Je naozaj jazyk tak, ako ho dnes poznáme, na ceste do záhuby? Dostaneme sa čoskoro do momentu, kedy bude naša reč natoľko chudobná, že bude pripomínať texty vkomiksových bublinách? Aje vôbec možné tomuto „rozvratu“ nejako zabrániť?
Jednou zkľúčových vlastností, ktoré charakterizujú jazyk, je to, že je živý. Atým sa síce nemyslí „majúci základné známky života“, ale to, že jazyk sa neustále vyvíja, prispôsobuje aktuálnym spoločenským trendom apotrebám. Nie je sa čomu čudovať, veď na to, aby sme vedeli presne opísať apopísať všetky faktory súčasnej doby, musí náš jazyk disponovať na to vhodnými prostriedkami. Vposledných rokoch preto vo všetkých svetových jazykoch, vrátane slovenčiny, pozorujeme dva významné trendy: vznik nových slov – tzv. neologizmov, ktoré pomenúvajú novovzniknuté predmety či javy, atiež takzvanú jazykovú internacionalizáciu – prenikanie slov zcudzích jazykov do iných jazykov, čím sa jednotlivé jazyky začínajú sebe čím ďalej tým viac podobať ateda sa do istej miery uľahčuje medzinárodná komunikácia.
Okrem toho však vdnešnej jazykovej (ne)kultúre pozorujeme aj isté negatívne trendy, na ktoré ma babka tak dôrazne upozorňovala dávno predtým, kým som vôbec vedela, čo znamená slovo jazykoveda. Ľudia si pri bežnej každodennej komunikácii dávajú čoraz menej záležať na správnosti aspisovnosti svojho vyjadrovania. Keď kráčam večer domov azapočúvam sa do dialógov okoloidúcich, zisťujem, že je to naozaj pravda – znašej reči sa postupne vytrácajú oslovenia, zdvorilostné frázy či kvetnaté dlhé súvetia, ktoré máme dnes šancu počuť možno jedine vdivadle na reprízach starogréckych klasikov. Akoby sa spolu suponáhľanou dobou ponáhľali aj naše jazyky, amy sa snažíme všetko, čo máme na srdci, vypovedať stroho abez zbytočných príkras. Pravda, komunikácia má byť vprvom rade efektívna, ale je naozaj namieste robiť tak na úkor krásy hovoreného slova?
Tento jav ešte umocnil nástup apostupný rozmach internetovo-komunikačných technológií. Dnes môžeme už snadhľadom povedať, že internet spôsobil revolúciu vkomunikácii. Ateraz nemám na mysli len fakt, že nám umožnil spojiť sa takpovediac skýmkoľvek zktoréhokoľvek konca sveta, ale predovšetkým to, že maily, SMS správy aneskôr aj četové aplikácie totálne zmenili náš spôsob komunikácie. Vplyvom obmedzených počtov znakov, obrovského množstva posielaných správ aj nutnosti urgentného odpovedania náš jazyk ochudobnieva, všetko až prehnane zostručňujeme aniektoré výrazy pomaly ale isto upadajú do zabudnutia.
Zčisto teoretického hľadiska tak môžeme hovoriť o procese „úpadku“, či dokonca oregresii jazykovej kultúry. Ja si však myslím, že napriek všetkému nemáme pádny dôvod na obavy – jazyk predsa vždy musí nasledovať spoločenské tendencie aformovať sa tak, aby plnohodnotne odrážal stav dobového sveta. Je teda takmer isté, že náš jazyk sa bude postupom času meniť a pretvárať aniektorým sa bude zdať, že stráca na svojej hodnote – ale skutočná pravda je taká, že my ten „ochudobnený jazyk“ budeme potrebovať, lebo len on dokáže držať krok snašou rýchlou chôdzou vpred. Quo vadis? Tam, kde čas sú peniaze, astručnosť sestra talentu.
Esej hodnotí prozaička Soňa Uriková:
Stret generácií apobavenie nad krajancovou (slížikovou /rezancovou/nedeľnou/atď.) polievkou priniesli do súťaže závan dôvtipu aoceňujem osobný príbeh, ktorý je logicky zasadený do eseje ojazyku. Určité vyjadrenia (tobôž vpásme priamej reči) šuštia papierom, ale esej speje k skôrnemoralizátorskému koncu, čo čitateľa vždy poteší. Jedna zesejí, ktorá vduchu hesla „menej je viac“ dostatočne pomenovala problém, priniesla konkrétne situácie anavyše prináša záverečné zhodnotenie, spoužitím čistého jazyka adostatočných argumentov.
