ղľáԾ
Tí, čo žijú poéziou aspoéziou, neraz žijú aj spocitom, že doba, vktorej žijú, poézii nepraje.
Podobný pocit môže vnímať nejeden takýto človek aj dnes. Kedy, ak nie práve dnes?
Ako porotcovia ocenenia Zlatá Vlna 2024 radi konštatujeme, že čítanie básnických kníh, ktoré boli nominované na jeho získanie, bolo prajné voči celkom iným náladám. Spomedzi týchto kníh rozhodli sme sa oceniť zbierku Dokonalé zviera(nie), ktorú napísala Mila Haugová a vydalo vydavateľstvo Ars Poetica.
Gratujeme.
Haugovej zbierka je obsiahlym iobsažným príkladom reflexívnej lyriky. Tematicky je to kniha rôznorodá, vari až komplexná. Autorka pomenúva trápenia izdroje radosti života bez krivého pátosu. Ztejto vyrovnanosti môže čerpať ijej čitateľ, čitateľka: „dnes do rána napadol prvý sneh tejto zimy: dcéry dcéry / ešte v noci vybehli na dvor (radosť detí je nepotlačiteľná). Bližšie možno túto cnosť nazvať vari zrelou múdrosťou. Haugovej básne sú orientované ontologicky, jedným zjej kľúčových pojmov je láska: „chýbanie lásky nenahraditeľné ničím“, hovorí ktomu opakovane. Zároveň vnašom kontexte vyspelo zastupuje typ objektívnej lyriky: „pochopiť, že báseň je večný partner na bytostný rozhovor: miluj ma, akoby si bol zo mňa“.
S básňami dokonale ladia ilustrácie spriaznených žien, na niektoré sa dokonca v zbierke nenápadne odkazuje, menej s nimi ladí redakcia, pre hlboký a nerušený čitateľský zážitok taká dôležitá.
Haugová píše poéziu, ktorá je otvorená vnímavému čitateľovi, azároveň zachováva básnickému slovu, textu, jeho podstatnú výsadu: ostať nepreložiteľným do iného, bežného jazyka bezo zvyšku. Jej lyrika je aj poctou tvorcom nadčasových lyrických odkazov: Hölderlinovi, Celanovi, Traklovi, Poundovi, Mallarmému, Jurolekovi, ܳá⳾ ainým. Tiež výtvarným ahudobným umelcom, filozofom či vedcom. Títo sú pre Haugovej subjekt podstatnou súčasťou toho istého spoločenstva ako jej bezprostrední najbližší: muž, milenec, dcéra, dcéry dcéry, pes: „aj ty ktorý si povedal vjednej chvíli si všetko, vdruhej chvíli musíš byť nič“.
Haugovej denník je retrospektívy ianticipačný. Od mnohosti života je tu veľmi blízko kjeho jedinému úbežníku: „pozdĺž ohrady našej záhrady pochovaných 12 našich psov po dlhých rokoch im už chýbam len ja shladkajúcou rukou“. Aj pri vedomí vlastného starnutia – „je nad moje sily / to čo bolo predtým bezstarostnou samozrejmosťou” – ostáva hlasom plnej prítomnosti vživote apre čitateľa aj poéziou sústavného nachádzania zmyslu.
Členovia odbornej poroty: Jaroslav Šrank, Ľubica Schmarcová, Attila Merva
