ղľáԾ
Jednu z prémií v súťaži získala Karin Spišáková, ktorá navštevuje Gymnázium Poštová v Košiciach.
Ako keď sme si pred tridsiatimi rokmi „sľúbili lásku“[1]. Vtedy v nás tieto slová rezonovali strachom a bolesťou zminulosti, no súčasne odhodlaním, spolupatričnosťou a bezhraničnou nádejou. Dnes nám mali evokovať pocit zadosťučinenia, hrdosti. Symbolizovať akýsi míľnik, ktorý zmenil naše životy klepšiemu. Alebo mohli byť motiváciou ženúcou ľudí vpred apripomínajúcou im, že bojovať za svoje práva sa oplatí. Namiesto toho sú dnes spomienkou strpkou príchuťou. Ako keď človek vstrednom veku uvidí svoju fotku spred dvadsiatich rokov, je na nej plný elánu aambícií, ešte netuší, že jeho plány nevyjdú tak, ako si želal. Pocit sklamania? Alebo skôr frustrácie, toxicky parazitujúcej na ľudskej viere aplodiacej skeptikov. Namiesto nostalgickej oslavy tohto výročia sa po tridsiatich rokoch asmrti dvoch mladých ľudí znovu stretávame na námestiach sotvorenými ranami a zúfalo voláme po láske. Demokracia nás nespasila avízia láskyplnej spoločnosti je pošliapaná extrémizmom, klamstvami astrachom. Tak kde sa stratila láska? Abola vôbec nejaká?
Žiaden systém, ktorý ľudia vynašli, nie je dokonalý. Je to už vnašej samotnej podstate, nie sme dokonalými bytosťami. Keď Aristoteles pred vyše 2300 rokmi porovnával ústavy aštátne zriadenia, vo svojom záverečnom rozdelení foriem štátu uviedol demokraciu ako skazenú verziu politey, vktorej mala vládnuť nesebecká vzdelaná väčšina rozhodujúca vždy vnajlepší prospech štátu ajeho občanov. Idea politey znie krásne, avšak nepopierateľne je to utopická predstava. Na riadení štátu sa vdemokracii môžeme podieľať prostredníctvom hlasovania vslobodných voľbách, ktoré sme si v roku 1989 „vyštrngali“. Zabezpečiť to, aby oštáte rozhodovala „vzdelaná nesebecká väčšina“, by nevyhnutne znamenalo obmedziť volebné právo. Tým by sme popreli ten najcennejší anajkrehkejší výdobytok, ktorý nám so sebou demokracia priniesla – záruku našich ľudských práv. Každý systém, ktorý si ľudia vymysleli, vsebe bude mať skryté nejaké negatíva, ktoré sa skôr či neskôr musia prejaviť. Hľadanie najlepšieho systému bude koniec koncov vždy iba hierarchizovanie hodnôt aurčovanie si priorít. Len zabsolútnych pozitív harmóniu nezložíme, pretože veľmi rýchlo prídeme na to, že niektoré znich sa navzájom vylučujú asúčasne nemôžu fungovať.
Láska však nie je štátne zriadenie ani žiaden politický systém. Nemôže nám ju nič garantovať, pretože sme to my, kto má vrukách všetku moc lásku vytvoriť. Demokracia nám lásku nezaručí. Môže nám akurát dať priestor ju plnohodnotnejšie šíriť aprejavovať. No slobodnejší priestor sa stáva zraniteľnejším voči zneužitiu na šírenie nenávisti astrachu. Je to ako nádor spoločnosti, ktorý sa vnej sám vytvorí azačne jukúsok po kúsku ohlodávať, konzumovať, živiť sa na nej, ak sa včas nepodchytí. Skrýva sa pod rúškom náboženstva, hrá sa na lásku knárodu, votrie sa knám domov ako parazit cez médiá asociálne siete. Infiltruje sa do konzumnej spoločnosti, ktorá má tendenciu kŕmiť sa všetkým, čo dostane pod nos. Prenasleduje nás vškolách, vpráci, až pokiaľ ju niektorí neprijmú za vlastnú. Je to pandémia, ktorá sa vo svete šíri hádam najvytrvalejšie. Mutuje skaždou novou dobou, naberá nové formy apodoby, zastihuje nás nepripravených. Rizikové sú všetky vekové skupiny. Priemerná ročná úmrtnosť je vyššia než pri akejkoľvek inej doteraz zaznamenanej chorobe.
Obviňovať tak demokraciu zo „skazenej generácie“ je úzkoprsé a zaslepené. Ani medzi našimi starými rodičmi neboli iba statoční partizáni. Boli medzi nimi aj fašisti, proti ktorým partizáni vytrvalo bojovali. Pred tridsiatimi rokmi, keď sa desaťtisíce ľudí zhromaždili na námestiach, boli na opačnej strane komunisti neustále prenasledujúci tých, ktorí sa za svoje práva apráva nás ostatných odhodlane stavali. Nenávisť bola medzi nami vždy prítomná ajedine láska dokáže zabrániť tomu, aby nás celkom pohltila, zachováva v nás ľudskosť. Zanevrieť na demokraciu nás nezachráni azanevrieť na lásku nezachráni demokraciu. Naopak, využívajme našu slobodu amožnosti, ktoré nám ponúka, naplno. Je potrebné hľadať spôsoby, ako efektívne ochraňovať ľudské práva. Ako vsúlade snimi čo najefektívnejšie zabrániť šíreniu zla anenávisti. Je potrebné ľudí vzdelávať, vychovávať ich ktomu, aby išli do boja sprázdnymi rukami, láskou vsrdci avedomosťami v hlave. Aby sme všetci boli tolerantní ku každému, kto nám nijako neubližuje, mali rešpekt ksebe navzájom abrali sa ako rovnocenné ľudské bytosti. Láska je univerzálna. Nech už má akékoľvek podoby, je vlastná každému amá na ňu právo každý. Bez ohľadu na rasu, národnosť, náboženstvo, pohlavie či vek. Má silu spájať nás naprieč časom apriestorom. Boli sme schopní vytvoriť lásku vomnoho krušnejších časoch, ako sú tieto. Teraz je čas realizovať ju. Je čas realizovať ju každý deň. Tak nezanevrime. Buďme ksebe dobrí.
Esej hodnotí redaktorka Marta Bábiková:
Karin nastavila svoj pohľad na tému lásky, dobra azla cez spoločensko-politické udalosti, demonštrácie vnovembri 1989 aprotesty po vražde Jána Kuciaka aMartiny Kušnírovej, pričom prvé znich nezažila, no napriek tomu je jej postoj nespochybniteľný. Tieto prelomové udalosti si postavila ako východiskový bod, zktorého sleduje, ako sa láska anenávisť môžu prejavovať, ako sa vyvíjajú vhraničných situáciách. Vo svojej eseji vyjadruje viacero názorov, ktoré prezrádzajú jej úprimný záujem ospoločenské problémy, ako sú ochrana demokracie, ľudských práv či ekológie. Jej angažovanosť vyznieva úprimne. Osvojom vyspelom postoji ma presvedčila najmä vodseku: „Láska však nie je štátne zriadenie ani žiaden politický systém. Nemôže nám ju nič garantovať, pretože sme to my, kto má vrukách všetku moc lásku vytvoriť. ... Demokracia nám lásku nezaručí. Môže nám akurát dať priestor ju plnohodnotnejšie šíriť aprejavovať. No slobodnejší priestor sa stáva zraniteľnejším voči zneužitiu na šírenie nenávisti astrachu.“
Túto esej by som preto označila ako spoločensky angažovanú, autorsky presvedčivú.
[1] Ivan Hoffman, Sľúbili sme si lásku, 1989
