ղľáԾ
Zločiny proti ľudskosti dnes páchajú ľudia, hovoriaci jazykom Puškina, Dostojevského, Platonova... Ako sa dnes stavať k ruskej literatúre? Ako s ňou žiť? Aký je váš názor na bojkot ruskej kultúry, ktorý by sa pripojil k ekonomickým sankciám?
Od začiatku agresie sa hovorí o bojkote ruskej kultúry, ktorý by sa pripojil k politickým a ekonomickým sankciám. Antagonistická situácia, v ktorej sa dnes ruská kultúra ocitla, je z veľkej časti spôsobená postojmi tamojších intelektuálnych elít. Okolo päťsto ruských spisovateľov v otvorenom liste podporilo inváziu na Ukrajinu, no našli sa aj kritické hlasy, napríklad Sorokin, Ulická, Gluchovskijalebo Šiškin. Bojkot by nemal byť paušálny, no mal by zahŕňať všetky oficiálne ruské kultúrne inštitúcie. Na názor sme sa opýtali prekladateľov z ruštiny a divadelného dramaturga.
Jazyk nie je ropa ani plyn
Ján Štrasser – básnik, prekladateľ, publicista
Zločiny proti ľudskosti páchali vrokoch 1933 – 1945 nemeckí fašisti, hovoriaci jazykom Goetheho a Schillera, ba – pozor! – aj jazykom Alberta Einsteina, Liona Feuchtwangera, Franza Kafku... Ačo Bertolt Brecht, Stefan Zweig, Thomas Mann? Mali sme bojkotovať nemeckých antifašistických spisovateľov?
Rozumiem emóciám apostoju prezidenta Zelenského aj iných Ukrajincov, aj pre mňa sú Putin, jeho „verchuška“ aj jeho vojaci obyčajní vrahovia. Som však hrdý na to, že som našim čitateľom sprostredkoval jazyk Isaaka Babeľa, Daniila Charmsa, Osipa Mandeľštama, ktorých zabil Stalin ajeho režim.
Aj súčasní autori, ktorých som prekladal – Vladimír Sorokin, Michail Šiškin či Guzeľ Jachinová –, otvorene protestovali proti Putinovej agresii voči Ukrajine.
Zhrniem: Som za totálne ekonomické sankcie voči Rusku a pokiaľ ide okultúru, som za bojkot všetkých spisovateľov aďalších umelcov, ktorí akýmkoľvek spôsobom podporujú Putina, jeho režim, jeho vojnu. Jazyk však nie je ropa ani plyn, kultúra nefinancuje Putinovu vojnu. Treba však vedieť, kto je kto ana čej strane stojí.
Výkriky zdravého rozumu
Valerij Kupka – básnik, prekladateľ, literárny historik
„Opäť je tu vojna. Opäť to nikomu nepotrebné, ničím nevyvolané utrpenie, opäť lož, všeobecné ohlúpnutie, zozverštenie ľudí. (...) ... kresťania, vyznávajúci zákon bratstva alásky ako divé zvery hľadajú jeden druhého scieľom zabiť, umučiť, zmrzačiť. Čo je to? Je to sen alebo skutočnosť? Deje sa niečo, čo by sa diať nemalo – človek by rád veril, že je to iba sen, achce sa zneho prebudiť. Ale nie, nie je to sen, je to hrozná skutočnosť.“ Takto sa začína protivojnový článok L. N. Tolstého Spamätajte sa!, ktorý vyšiel ako brožúra vAnglicku vr. 1904, včase rusko-japonskej vojny. Tento výkrik zdravého rozumu včase vojnového ošiaľu vyvolal vruskej tlači vlnu nevôle ako článok antipatriotický apoblúdený. Avšak dnes, po vyše sto rokoch, je opäť aktuálny azaslúži si pozorné prečítanie aj napriek tomu, že je to výkrik vruštine.
Vtom istom období vzniklo aj jedno znajhrozivejších protivojnových diel, vo svojej expresii porovnateľné azda iba sýdz E. Muncha, poviedka L. Andrejeva Červený smiech. Bojkotovať ruskú kultúru znamená bojkotovať aj ich hlas, pretože oni sú súčasťou ruskej kultúry atvorcami tejto kultúry. Rovnako ako A. S. Puškin, F. M. Dostojevskij, M. J. Saltykov-Ščedrin, A. Platonov, rovnako ako A. P. Čechov (ktorého babka J. Šimková bola Ukrajinka), N. V. Gogoľ (pôvodom zUkrajiny), V. Korolenko, M. Bulgakov, I. Babeľ, I. Iľf –J. Petrov (ktorí takisto pochádzali zUkrajiny), rovnako ako I. Bunin, V. Nabokov, B. Pasternak amnoho ďalších ruských aruskojazyčných spisovateľov svetového mena, ktorí sa usilovali vo svojich dielach šíriť ľudskosť acez snahy ohlboké poznanie človeka sa usilovali ausilujú, povedané spolu sČechovom, postupne, po kvapkách zo seba asvojho národa vytláčať otroka.
Vplyv kultúrnych hodnôt na človeka je proces pomalý, „pokvapkový“. Vysoká kultúra zrodená vjednom priestore je často nezaštepiteľná do kmeňa ešte nezrelého na zaštepenie, ale môže byť akceptovaná vzrelšom priestore. Preto umelo izolovať jednotlivé kultúry nemá zmysel. Obzvlášť to platí oruskej kultúre. Celé jej dejiny majú výrazne tragický charakter.
To najlepšie vruskej kultúre, to, čo presiahlo hranice samotnej krajiny, čo sa stalo nadnárodným, dedičstvom svetovej kultúry (a často bolo až spätne uznané ako dedičstvo vlastnej kultúry) sa väčšinou rodilo napriek, navzdory, ako nevyhnutná nevyhnutnosť zveľkého utrpenia, veľkej bolesti, zhlbokého preniknutia do zákutí ľudskej duše.
Zhruba za posledné dve storočia ruská kultúra obohatila svet vo všetkých oblastiach umenia. Nad besniacim ľudským mraveniskom vytvorila svoj osobitý svet, ktorého farby sa stali súčasťou mozaiky svetovej kultúry. Neviem si predstaviť (a považujem to za nerozumné), že ztejto mozaiky bojkot vymaže napríklad Musorgského operu Boris Godunov, Bulgakovovu Bielu gardu, ľDZ Prvú jazdeckú, silné protivojnové filmy ako Choď apozeraj sa E. Klimova či dzá첹 A. Askoľdova, ktoré sú vdnešnej dobe veľmi aktuálne; neviem si túto mozaiku predstaviť bez filmu A. Tarkovského Stalker, varujúceho pred tým, čo sa deje ačo sa ešte (oveľa hroznejšie) môže udiať, či jeho Andreja Rubľova, ktorý dáva isté vysvetlenia, čo aprečo sa dnes deje, azároveň ukazuje, včom je sila azmysel umenia a, parafrázujúc A. Achmatovovú, zakej špiny sa umenie rodí.
Bojkotovať toto umenie acelú kultúru len preto, že je ruská, je rovnaký nezmysel ako podporovať vojnu. Myslím si, že ruskú kultúru dnes treba naopak podporiť, aby mohla pomenovať všetku tú špinu, ktorá sa dnes deje, apremenila ju na umenie. Vopačnom prípade sa môže stať to, kčomu vyzýva zadubený Famusov zkomédie A. S. Gribojedova Útrapy zrozumu: „Vziať všetky knihy aspáliť ich.“ Ana otázku, ako teraz žiť sruskou kultúrou, sa dá odpovedať: rovnako ako snemeckou, americkou, anglickou, japonskou aďalšími, ktoré takisto majú za sebou nejedno zložité arozporuplné historické obdobie.
Mluvit sním – nikoli nemluvit
Petr Borkovec – básnik, prekladateľ, publicista
Každý skutek má své viníky. Řeči o „barbarské ruské civilizaci“, „kolektivní vině“ a také „kulturní blokádě“, „bojkotu ruských umělců“, které kolem sebe někdy slyším a čtu, se mi hnusí. Zrušili jsme vystoupení ruského pianisty a místo něho zahraje ukrajinský! Panebože. Ani se mi nechce říkat, že v současné situaci tyhle pomýlené reakce „částečně chápu“. Nechápu.
Stejně si myslím, že to říkají, píší, dělají především lidé, kteří i před válkou na Ukrajině pevně a hrdě prohlašovali, že „Rusáky nečtou“ (nebo mírnější varianty úplně stejného významu). Jako překladatel z ruštiny jsem se s tím setkal mnohokrát, a to i u lidí, od nichž bych to nečekal ani náhodou. Taková reakce mi pokaždé připadala nějak neskutečná, jako z dávného strašidelného válečného filmu, ale rychle jsem na ni zapomněl (nyní v přesně takových děsivých a neuvěřitelných filmových záběrech částečně žijeme a v úzkostech nevíme, jestli brzy nebudeme žít docela).
Někdy v březnu 2022 procházel v českém vlaku statečný český muž a obracel se hlasitě na lidi s otázkou „Taky nenávidíte Rusáky?“ Když jsem mu řekl, že je mám rád a že nikdy nepoužívám slovo „Rusák“ a že plácá nesmysly, zařval na celý vagón: „Tady sedí ruská kurva!“ Nezařval „Ruská kurvo!“ – spíš mě udal ostatním cestujícím ve vlaku. Hned druhý den jsem začal na internetu zveřejňovat všechna čtení ruských spisovatelů, které se u nás – v pražské literární kavárně Fra, kde pracuju – konala.
Ptáte se, jak teď žít s ruskou kulturou, literaturou? Překládám dál ruského básníka Vladislava Chodaseviče, čtu si v článku české rusistky Aleny Machoninové o velmi dlouhé řadě protestů ruských umělců a přemýšlím, zda by čeští umělci byli v tak ostré situaci schopni tolika a tak statečných skutků. A také myslím na úchvatného básníka Jevgenije Rejna, kterého si tak vážil jiný velký Rus Josif Brodskij a který, bohužel, podepsal proputinovské spisovatelské prohlášení v Litěraturnoj gazetě. Překládal jsem ho a kdysi vydal knížku jeho básní. Chtěl bych s ním teď mluvit – a nikoli nemluvit.
Dostojevskij nie je toxickejší ako Nietzsche
Daniel Majling – divadelný dramaturg, prozaik, prekladateľ
Samozrejme, sú veci, nad ktorými sa nedá špekulovať: Alexandrovcov apodobnú kultúru bolo treba bojkotovať už dávno anepoznám nikoho príčetného, kto by to nerobil. Ani spolupráca so štátnymi kultúrnymi inštitúciami teraz nemá zmysel, pretožeusporiadať počas ostreľovania Mariopolu medzinárodnú konferenciu povedzme o „význame modrej na Repinových obrazoch“, by bolo, eufemisticky povedané „nevkusné“. Na druhej strane je asi jasné, že bojkotovaním Sorokinových knižiek alebo Zvjagincevových filmov by sme sa len pridali kPutinovým Našim, ktorí hádzali Sorokinove knihy do záchoda.
Potom sú tu už menej jednoznačné veci, ktoré by bolo treba pomenovať aprediskutovať zvlášť od autora k autorovi, knižku po knižke, nedá sa to odbaviť jednoduchou odpoveďou áno-nie na anketovú otázku. Napríklad, Solženicyn – ten bol po návrate do Ruska všetko možné, len nie človek, sktorým by som sa dokázal hodnotovo stotožniť, apredsa si myslím, že Súostrovie Gulag by si mal pod hrozbou trstenice prečítať každý Slovák ešte predtým, ako ho pripustia kvoličskej urne. Atď. atď... dalo by sa otom popísať veľa strán, nedá sa na to odpovedať paušálne.
Otázka bojkotu má ešte jednu rovinu, ktorá je na niekoľkostránkovú esej. Mám kamarátov, ktorí sa oDostojevskom alebo Tolstom vyjadrujú ako oprincipiálne toxických autoch, vktorých je hlboko zakorenený „ruský“ postoj kživotu, neúcta kslobode jednotlivca, podriadenosť voči autoritám, podozrievavosť voči racionalite, fascinácia iracionálnom atď. Anehovoria to len niektorí moji kamaráti: Kundera nemohol Dostojevského z rovankých dôvodov – zvlášť po 68. roku – ani cítiť.
Ibaže – po prvé – ak by sme otvorili otázku bojkotu ruskej klasiky pre jej „principiálnu toxickosť“, jedným dychom by sme museli začať debatu otoxickosti abojkote Célina, Danteho, Hauptmanna, Shawa, Sartra, Marxa, Nietzscheho, Heideggera, Platóna, atď. atď. atď. – zoznam tých, zktorých myšlienok korenia rôzne genocídy, neprávosti aútlaky, je veľmi dlhý. Nemyslím si, že Dostojevskij je toxickejší ako Nietzsche.
Apo druhé, postoj, že vsamotnej kultúrnej DNA Rusov je niečo toxické, že je to krajina odsúdená na Mordor, má nebezpečne blízko – neviem, či si to dnes tí publicisti, ktorí otom píšu, vôbec uvedomujú – ketnocentrizmu. Latentne to vsebe obsahuje predpoklad, že niektoré civilizácie vsebe majú predispozície pre demokraciu ainé nie. Dobre, aj ja som čítal Huntingtona, ale včase, keď bol vŠpanielsku Franco, vTaliansku Mussolini, vNemecku Hitler, unás Tiso, vMaďarsku Horthy, vChorvátsku Pavelič atď., mohol niekto rovnako „legitímne“ písať oeurópskej neschopnosti žiť vdemokracii aotoxickosti našej kultúry, ktorá bola dobrá len na to, aby zavliekla svet do dvoch svetových vojen apredtým ešte vykonala na iných kontinentoch niekoľko príšerných genocíd. Anapriek tomu sme sa knejakej vratkej aneustále ohrozovanej demokracii dopracovali. Treba si uvedomiť, že dni tejto demokracie sú spočítané, ak ju dopredu takýmto mudrovaním obmedzíme len na pár krajín. Ak sa k nej nemajú šancu dopracovať Rusi, ktorí knám majú spolu sJuhoameričanmi kultúrne, nábožensky ajhistoricky zo všetkých ostatných civilizácií najbližšie,čo potom Číňania sich kolektivizmom? Čo Arabi aPeržania sich sklonmi k teokracii? Čo africké národy? Ak nemá demokracia asloboda budúcnosť vRusku, jej dni sú zdemografických, ekonomických aďalších príčin spočítané aj vEurópe, a preto nepovažujem takéto konštatovania o ruskej toxickosti za nejaký prezieravý intelektuálny výkon, bez ohľadu na to, že sú podložené skúsenosťou.
Dalo by sa omnohých veciach písať arozoberať bojkot donekonečna zrôznych strán auhlov pohľadu, ale neviem, či to má zmysel. Pravdu povediac, ani ja dnes nemám chuť čítať Čechova aviem si predstaviť, že to, čo je umňa len nechuť, môže byť učloveka zrozbombardovanej dediny vyslovene fyzický odpor. Avtedy sú všetky predošlé úvahy zbytočné. Je prejavom hlúposti, ak človeku, ktorý sa vrátil zkoncentračného tábora auž nikdy vživote nechce zobrať do ruky Schillera, budeme argumentovať, že Schiller aHitler sú dva svety. Argumentačne by sme možno mali pravdu, ľudsky je to vtej chvíli celkom irelevantné atreba čušať.
Anketu pripravil Marek Vadas
Na titulnej fotografii Ján Štrasser
