Nasledujúci text bude v podstate zbierkou referencií, keby som však mal vymenova钮 všetky prípady podobné tým uvedeným ni啪šie, ktoré sa ako symptómy podie木ajú na tvorbe celospolo膷enskej neurózy, vydalo by to na celú knihu. Ostatne, Martin M. Šime膷ka vo svojej eseji Medzi Slovákmi (vidíte, prvá referencia) túto neurózu identifikuje ako 木ahostajnos钮 nás samých k... nu啪, k sebe samým.

Na Šime膷kovu esej o „stave republiky“ v mojej mysli nadväzuje zbierka reportá啪í Andreja Bána Slon na Zemplíne, ktorá zachytáva práve ohniská tejto neurózy. Pre 膷loveka, ktorému zále啪í na tom, aby sme sa ako spolo膷nos钮 niekam posunuli, je Bánova kni啪ka naozaj 钮a啪kým 膷ítaním a privádza ma k otázke: Nachádza sa Slovensko v akejsi permanentnej migréne? A – pýtajme sa 膹alej – 膷o túto migrénu spôsobuje? Kde sú neuralgické body verejného diskurzu? Za udalos钮ami, ktoré v posledných mesiacoch otriasli našou spolo膷nos钮ou, toti啪 spätne mô啪eme vystopova钮 aj vulgarizáciu verejného diskurzu, spôsobovanú nekultúrnos钮ou – áno, teraz ve木mi redukujem a ešte aj tak pou啪ívam dos钮 nenále啪itý eufemizmus – niektorých (vä膷šiny?) verejných predstavite木ov.

No ak chceme by钮 kultúrni, musíme sa vedie钮 rozpráva钮 a uprednostni钮 dialóg pred inými formami sporov. V nedávnej diskusii o tom, 膷o je vlastne feminizmus (na Slovensku), spisovate木 Michal Hvorecký povedal, 啪e to zatia木 ako spolo膷nos钮 nevieme, preto啪e racionálny verejný dialóg na túto tému neprebehol (膷o je vzorec opakujúci sa pri témach ako práva queer 木udí 膷i práva 啪ien v rámci „rozpravy“ o UPT 膷i ratifikácii Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na 啪enách). A neprebehol aj preto, 啪e zásadné emancipa膷né literárne diela nemáme prelo啪ené do sloven膷iny – a to je smutný paradox, preto啪e za ve木a z toho, 膷o tu vôbec máme, by sme mali by钮 v膹a膷ní 啪enám prekladate木kám.

Nekultúrnos钮 teda vedie k vytváraniu hraníc. Vravíme si: My sme tu a feministky tam, my sme tu a východ Slovenska tam, my sme tu a chudobní tam – k tomu odporú膷am skicu Zuzany Kusej Za ostrou hranicou, ktorej pre膷ítanie viedlo aj k tejto úvahe – a tak 膹alej. Skrátka: My sme tu a oni za hranicou, tam. Len啪e historická skúsenos钮 spred roku 1989 nám hovorí, 啪e by钮 „za ostrou hranicou“ jednoducho nie je dobré. Preto sme celú tému tohto júnového 膷ísla venovali kni啪kám, ktoré tieto hranice 膷i trecie plochy na rozhraniach kultúr obrusujú alebo rušia.

Napokon, v inej ako otvorenej a súdr啪nej spolo膷nosti vlastne kultúrny dialóg o literatúre, umení a vlastne o všetkom ani nemá zmysel.
 
Matúš Mikšík