ղľáԾ
ѾčáDZýProvinčných básňachsa strieda minulosť so súčasnosťou.
Marián Milčák pre svoju novú zbierku zvolil názov Provinčné básne. Má viacero významov. Anemusíme si znich vyberať ten najadekvátnejší. ѾčáDZý veršoch sú relevantné všetky.
Dvadsať básní, ktorých verše vizuálne nevytvárajú pravidelné formy, slohy, je usporiadaných sémanticky, vneidentifikovateľných žánroch. Apráve toto láka čítať ich opakovane, hľadať – kto to hovorí? My všetci.
Na rozdiel od predchádzajúcej zbierky Mariána Milčáka ádz Teserakt, vktorej sme lyrický subjekt (lyrické ja) identifikovali ľahšie, tu musíme hovoriť aj olyrickom My aoobjekte, ktorý je hlboko skrytý vmyšlienkach toho, kto hovorí. Môžeme ho nájsť aporozumieme sami sebe. Autor nám isebe „pomáha“ sentenciami, výrokmi, ktoré pochádzajú zKnihy kníh, alebo sú to výpovede filozofov či umelcov avtextoch básní majú osobitný tvar písma. Možno ich považovať za isté „pomôcky“ pre pochopenie reflexií tých, ktorí sa nad vlastným Ja či všeobecným My dokážu zamyslieť avedia vnímať svet človeka – jedinca na tejto Zemi, vo vesmíre, vešte neexistencii ipo nej.
ѾčáDZý Provinčných básňach sa strieda minulosť (i dávna) so súčasnosťou aj vo výrazových, resp. sémantických, lexikálnych prostriedkoch (selfie aobolos, Jonáš aPlatón, Kéfas aDescartes, Heidegger aevanjelista Ján, levočský kat aPavol Suržin, prorok Baruch akyklop atď.).
Ozačiatku a konci
Ten, kto vMilčákových veršoch hovorí, medituje, zamýšľa sa, jeho myšlienky „blúdia“ od nepoznaného kznámemu, od staroveku po dnešok; svedčia otom parafrázy, citácie, filozofické, zľudovené ibiblické výroky ačo je pre tieto verše (podobne ako vautorovej predchádzajúcej knihe) charakteristické tiež, používa asémanticky využíva množstvo výrazov azákonov zprírodných vied, ktoré podčiarkujú adokumentujú reflexie osvete, vesmíre, ozačiatku akonci, očloveku avzťahoch, opotvrdzovaní zákonov existencie, bytia amyslenia, čo vosvojich základoch platilo aplatí stále.
Milčákov človek sa právd jemne dotýka, nevynáša súdy, nedidaktizuje, využíva podobenstvá, symboly apredkladá ich lyrickému My, ktoré má istú voľnosť – stotožniť sa, protirečiť, zostať nerozhodný. M. Milčák však dokázal postaviť svoje verše do „vtieravej“ podoby (v pozitívnom zmysle), aby sa čitateľ nemohol vyhnúť premýšľaniu. Nevnucuje, navrhuje, vdôsledkoch môžu jeho verše priniesť aj oponentovi transcendenciu či len pochybnosti.
Autor vniesol do básní mnoho mien, cudzích aodborných výrazov, atak je namieste povedať, že táto poézia sa nedá vnímať iba ako krásno, ako podnet na reflexie, ale cez spomenuté lexikálne jednotky jej treba aj porozumieť – poznať postavy, mená, ktoré predstavujú alúzie, symboly aanalógie, zorientovať sa vučení filozofov ivbiblických obrazoch, vstarogréckej mytológii ivrozprávkových prvkoch. Jeho hrdina (Ja alebo My) sa pohybuje vtýchto rovinách vždy na princípe analógie či podobenstva (Výprava kráľovského syna, s. 18).
To všetko prináša paraboly na základe silnej predstavivosti uvažujúceho. Atak sa negatívne môže premieňať na pozitívne anaopak. Závisí to od premýšľania aod pozorovania nielen skutočnosti, ale aj vlastnej mysle. „A on jej vyjaví všetko, / čo mu prešlo mysľou. (...) Tam za záhybom / duše, kde spí pastier, / syn kráľa.“ (s. 16)
Vmlčaní načúva bytiu
Akokoľvek postúpilo ľudské poznanie, vyvinula sa veda, vytvorili sa teórie – všetko toto vychádza vždy z jediného, nepoznaného bodu stvorenia avracia sa doň. Osobitne zaujme princíp spájania historického, súčasného, racionálneho aimaginárneho, priameho aironického, ako je to vreflexívnej básni Niekoľko rád levočského kata (s. 21), vktorej použil 2. osobu, atak verše nadobudli jemný didaktický náter. Nenásilne, nenápadne, ale účinne uvažuje ologickej úspornosti, ostrosti mysle, omatérii aduševne. Báseň predstavuje aj bravúrnu hru so slovom apojmom hlava.
Pre autora je vtejto zbierke príznačné, že obdivuhodným spôsobom, prostredníctvom alúzií, podobenstiev, symbolov ipocitov viny ainých emocionálnych tlakov, pomocou logického, ale posunutého premýšľania akonania spája energiu života aenergiu pudu smrti. „Hovoria mi, že všetky tie písačky / sú len nudný súboj medzi libidom / adestrudom. Môj pud smrti je tichý.“ (s. 24)
Motív písania, ba možno povedať téma tvorby, myslenia sa vtejto Milčákovej zbierke objavuje často, zrôznych pohľadov ipodnetov. „Text je tieň, / ktorý osvetľuje bytie, /...“ (s. 26) „Za textom je však vždy / iný text, za významom / iný význam // Parafrázujeme, citujeme, / ďaleko od zrodenia / asmrti.“ (s. 27)
Zbierka pôsobí ako prieskum toho, čím aako sa trápili či zčoho sa tešili tvorcovia slova vcelej histórii ľudstva, preto je Milčákov text bohatý na alúzie. „Chcel som, ako iní, premeniť / vesmír na písmená, vo vlastnej temnote / uvidieť, ako znaky žiaria.“ (s. 55) Vnímať skutočnosť aumelecky ju stvárniť – to je rozdiel. Pri pokuse oto prežíva umelec tvorivé muky (Rozprava ometóde. Petrovi. , s. 56) apodľa konceptu myslenia istého filozofa vmlčaní načúva bytiu. Nenapodobňuje, lebo „každé napodobňovanie je / pochybné.“ (s. 64) – použil myšlienku, ktorou sa zapodievali filozofi od čias Platóna.
Celá zbierka Mariána Milčáka Provinčné básne vyznieva ako debata ajpolemika stvorcami umeleckého slova istými, ktorí ofunkcii umeleckej tvorby uvažovali alebo sami boli či sú tvorcami. Dá sa konštatovať, že Milčák povedal touto knihou, čo je ačo nie je umenie, avpodtexte zaznieva jeho osobný pohľad na to, „Ako napísať niečo otom, čo nie je, / ako otom, čo je?“ (s. 66)
Nejasné strany jedinej knihy
Rovnako dôležitá vjeho veršoch je téma človeka, jeho bytia, pocitov, jeho duše. „Naše osudy delí aspája niekoľko / nejasných strán jedinej otvorenej / knihy.“ (s. 35) Na potvrdenie svojich úvah akoby hľadal vhistórii spojencov, preto sú vo veršoch konkrétne mená umelcov, filozofov ibiblických postáv, často aj ich výroky (hoci len parafrázované).
Oumení, texte sa vyjadruje aj prostredníctvom poznania prírodných zákonitostí avýsledkov skúmania vexaktných vedách odpradávna. „Úbohé, zabudnuté / mimesis, vnejestvujúcom / vetre nemá nič zostať / nejasné askryté.“ (s. 45) lebo podstatu umenia tvorí napodobňovanie skutočnosti. „Vie si myseľ predstaviť / myseľ bez tvaru?“ (s. 46)
Poznanie neznamená vidieť viac krásy, lebo veci sú neoddeliteľné. Autor si vosvojom uvažovaní opodstate vyslovovaného, oslovami stvárnenej skutočnosti „vypomáha“ sentenciami zBiblie, filozofie itakými, ktoré už priam zľudoveli („O čom sa nedá hovoriť, / otom sa nesmie mlčať.“ s. 48), stavia si otázky, ako sa spoľahnúť na jazyk, ako sa spojiť snevýslovným, aby došiel až kmyšlienke, ktorá potrápila mnohých filozofov: „A predsa, sme to my, / kto vnáša do bytia to, / čo nejestvuje.“ (s. 51)
Kniha Mariána Milčáka Provinčné básne je náročnou textúrou. Ak sa človek zahĺbi do premýšľania autorského subjektu, stane sa zneho tiež subjekt so svojským premýšľaním nad nastolenými témami. Musí však podstúpiť pohyb po vertikále, nie prechádzku po horizontále.
Treba sa zmieniť aj ovhodných, zaujímavých ilustráciách (Robert Bielik) aodizajne agrafickej úprave knihy (Jakub Milčák, Erik Jakub Groch).
Gabriela Rakúsová (1943)
Literárna kritička, recenzie publikuje vprintových aelektronických médiách. Je autorkou rozhlasových literárnych kompozícií ospisovateľoch aich dielach, niekoľkých dramatizovaných próz. Knižne vydala súbory textovZliterárnych reflexií(F.R & G., 2015),Fiktívne rozhovory(LIC, 2018) aMedzi realitou ajej znakom / interpretačné úvahy oknihách(Modrý Peter, 2018), Medzi autorom ačitateľom (Modrý Peter, 2021).
Marián Milčák: Provinčné básne
Levoča: Modrý Peter, 2021
