ղľáԾ
Zaspal vruži chrobák malý, zlatistý. / Padla ráno chladná rosa na listy. / Zazvonila, zacengala iba preň. / Vstávaj, vstávaj, chrobáčiatko, už je deň!
Verše riekanky Dzáč zo zbierky Čačky hračky (1949) Kristy Bendovej, jednej znajznámejších slovenských spisovateliek pre deti, ktorá by 27. januára tohto roku oslávila svoje sté narodeniny, naznačujú, ako jednoducho apritom esteticky účinne možno zapôsobiť na detského príjemcu. Vpozadí mikropríbehu chrobáčika spiaceho vlupeňoch ruží cítime nežný vzťah niekoho, kto ho pri tom spánku pozoruje až do brieždenia, zachytáva cvengot rannej rosy apotom ho milo osloví: chrobáčiatko. Komu by sa pri takom oslovení nechcelo prebudiť do nového dňa?
Tvorbu Kristy Bendovej poznajú mnohé generácie detí aškolákov. Tých najmladších môžu osloviť riekanky zo spomínanej zbierky (debutovej vrámci tvorby pre deti), čerstvých školákov zasa básne zo zbierky Bola raz jedna trieda (1956), no najväčší anajpriaznivejší ohlas dodnes zaznamenávajú najmä jej prozaické diela, ato predovšetkým Osmijankove rozprávky (1967 – 1969), na ktoré nadviazala cyklom Osmijanko rozpráva 8x8=64 nových rozprávok (1971), aOpice znašej police (1966).
O popularitu Osmijankových rozprávok sa v prvom rade postaral Slovenský rozhlas. Vspomienkach dramaturgičky Anny Klímovej (Osem spomienok na Osmijanka je prílohou Buvikovskej knižnej reedície tohto rozprávkového cyklu zroku 2014) sa dozvieme ocelej genéze tejto zvláštnej postavičky – panáčika smenšou hlavou aväčším bruškom –, ktorú si navrhli samotní detskí poslucháči. Ako píše Anna Klímová, „Krista Bendová prijala Osmijanka do svojho srdca, mysle atrojizbového bytu, vktorom žila so svojimi tromi synmi, dvomi vlčiakmi, mačkou, nájdenou vžalostnom stave vkontajneri, srybičkami vakváriu, andulkami vklietke asopicami. Tie boli našťastie plyšové.“ (s. 230) Nezameniteľnú hlasovú podobu prepožičal Osmijankovi herec Slovenského národného divadla Ctibor Filčík.
Cez antropomorfizovanú postavičku Osmijanka sa detským (aj dospelým) poslucháčom aneskôr aj čitateľom prihovára niekto, kto má mimoriadny pozorovací talent azmysel pre humor. Námetom Osmijankovho rozprávania môže byť takmer čokoľvek, čo je známe dieťaťu – zvieratá, vtáčiky, prasiatka, les, hudobné nástroje, princezné, draci, zázračné krajiny, detektívi, škola či dokonca porekadlá. Osmijanko je prevažne pozorovateľom akomentátorom udalostí, ale občas býva aj priamym aktérom príbehu (vrozprávkach ozázračných krajinách do príbehu priamo zasahuje aj jeho štvornohý spoločník Osmidunčo). Princíp, na ktorom je rozprávanie postavené, je čiastočne parodický (deformujúci známe klasické rozprávkové motívy,atribúty či formulky), čiastočne nonsensový amiestami aj satirický (medzi riadkami sa niekedy ozývajú kritické tóny nasmerované na výchovu detí vrodine či v škole, medziľudské vzťahy či dokonca bezohľadné správanie kživotnému prostrediu). Spoločným menovateľom všetkých rozprávok je humor, postavený na invenčných slovných hračkách, ozvláštnenom pozorovaní a hodnotení každodenných udalostí, ana situačnej komike.
Spomínané atribúty nachádzame aj vpróze zo života detí Opice znašej police. Humor, slovné hračky asituačná komika sú naviazané na postavy troch súrodencov – prváka Jožka, druháka Ferka atretiaka Samka (inšpirovaných vlastnými tromi synmi), ich vzájomnú interakciu, ako aj ich interakciu s blízkymidospelými (predovšetkým mamou astarými rodičmi) aspolužiakmi. Základná línia rozprávania je jednoduchá, lineárna, ale originálny je náhly vstup hračky do života chlapcov. Fricko je plyšová opica, ktorú dostal na narodeniny Ferko ako chabú náhradu za vytúžený darček (živého orla, psa alebo mačku). Keďže on ju rázne odmietne, ujme sa jej najmladší zbratov Jožko. Vymyslí pre ňu špeciálne meno – Fricko – aj špeciálnu reč. Týmto činom je Fricko oživený apostupne sa stáva právoplatným členom rodiny. šٰ zážitky, vrátane prázdnin vhorskej chalupe udedka ababky (odkiaľ všetci posielajú mamičke do mesta svojské telegramy), sú od tej chvíle spojené sFrickom, pričom jeho opičia rodina sa pod vplyvom rozličných vtipných okolností postupne rozrastá. Jedinečné čaro tejto knihy spočíva vautentickom aveľmi presvedčivom stvárnení života rodiny, kde spolu jednotliví členovia korektne komunikujú, aj keď sa občas pohádajú. Korektný aakceptujúci vzťah dospelých kdeťom sa prejavuje najmä vprijatí arozvíjaní ich nevšedného videnia. Toto úsilie dospelých však nie je vtexte zdôrazňované či manifestované, je to prejav hlbokého aprirodzeného porozumenia aprijatia detskej hry a imaginácie ako legitímnej súčasti ich zdravého vývinu. Aj ztoho dôvodu ostáva kniha Opice znašej police vzácnym literárnym dedičstvom asvedčí oautorkinom majstrovstve v komunikácii sdieťaťom.
Markéta Andričíková (1974)
Vedecky a pedagogicky pôsobí na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach. Venuje sa svetovej literatúre, výtvarnému umeniu, kinematografii, slovenskej a svetovej literatúre pre deti a mládež a problematike detskej recepcie.
Zdroj foto: n. o. OSMIJANKO / TASR
