ղľáԾ
Jana Beňová sa po – ako ho titulujú sociálne siete – hipsterskom sprievodcovi Bratislavou zaodetom do názvu Flanérova košeľa. 8 apol bratislavských ulíc (BRAK, 2020) znovu vrátila ksvojmu klasickejšiemu poviedkovému formátu. Alebo vlastne ani nie. Zdá sa nám to tak, ale nie je to tak. Veď na to sme si už uBeňovej hádam aj zvykli. Jemná vizuálna príbuznosť daných dvoch Beňovej kníh prostredníctvom oranžovej farby použitej na oboch obálkach (v prípade Vandaly na bielom podklade vyniká okrem oranžovej aj svietivo žltá) nie je čisto náhodná. Beňovej poetika prechádza zmenou, atá je citeľná.
Vpoviedkovej zbierke Vandala nadobúdame občas dôverne známy pocit sledovania televíznych novín alebo prijímania akýchkoľvek iných foriem správ ostave súčasného sveta. Niet sa čomu čudovať, kniha sa totiž opiera oreálne skutočnosti (inštalácia knižnice Kornela Földváriho vSlovenskej národnej galérii) či miesta (krčma Verne, Petržalka, Hodžovo námestie) anásledne snimi pracuje tak, že výsledná konfigurácia javov vjednotlivých poviedkach ich reálnosť až subverzívne popiera. Dôverne známy pocit však ostal. Čítame krátke správy zdomova izo sveta. Dômyselná hra so zámenou prvej atretej osoby rozprávania nám dokonca evokuje hlas redaktorky, ktorá situácie komentuje. Ide obezútešné, ale aj nádejné momenty všedných dní, zásadné aj zabudnuteľné dialógy, hádky, výmeny pohľadov. Sem-tam ešte zablúdime do snového sveta, ktorého reflexia bola často predmetom uvažovaní autorkiných postáv vjej predošlých dielach, avšak nezdržíme sa vňom dlho. Realita nás dobieha, aj keď iba tá literárne spracovaná.
Dnes je to predsa tak: „Knihám sa hovorí dielka apróze textík. Tento textík píšem vdobe ostrakizácie poviedok. Vydavatelia nad čímsi takým už len pobavene mávajú rukou. Ľudia dnes nechcú krátke útvary.“ (s. 13) Čitateľské správanie už vopred predpovedá webová stránka kníhkupectva: „Na internete sa objaví, že tí, čo si kúpili tento titul, prikúpili aj Moje leto vProvence aVraždy vo Waldemarovej ulici“ (s. 18). Situácia vliteratúre sa stáva – ako to už býva – metaforou situácie vspoločnosti. Správanie sa čitateľov nie je ničím iným než správaním sa všetkých, dajú sa vňom „prečítať“ tie isté vzorce. Vtéme ostávame aj ďalšou správou, pardon, poviedkou, nazvanou Saaga Sola sama doma, kde sa bližšie prizrieme na pocity autorky Soly počas čítačky. Pozvali ju na ňu teda hlavne preto, že získala Cenu za literatúru, ato vraj musí niečo znamenať, napokon je však najpôsobivejším momentom akcie päťstranové ticho vytvorené zprázdnych strán vstrede poviedky. Zle položená otázka zpublika? Nedostatočná pohotovosť autorky pri odpovedi? Azáleží na tom? Pozrime sa radšej na iné udalosti toho istého dňa...
Ako je na tom súčasná spoločnosť zhľadiska svojho prejavu? To nám prezradí improvizovaná jazyková poradňa, pre ktorú kniha poskytla vďačný apestrý materiál. Začnime hneď takouto vyhrotenou situáciou: „Ty aten tvoj sedliacky jazyk! – kričal Kent, keď všetky tie slovenské slová, čo tam roky kdesi trčali, zahádzané vbordeli na povale, na dne skríň, vzávetrí za domom, všetky tie slová ako milý, môj, vlasy, oči, slnko, kolobežka, oblaky tryskali zo mňa, zo dna, nárazovo.“ (s. 146) Vieme, ako by Kent vskutočnosti kričal, že jazyk hrdinky je „sedlácky“. Vieme to avieme aj to, že by to potom asi neprešlo jazykovou redakciou knihy. Prečo si však takúto mieru jazykovej nespútanosti aslobody nedopriať, keď inokedy sa tu publikum mení na pudlikum, mrakodrapy na mrakodraky, názov knihy Vandala vznikol skomolením frázy „one dollar“ ajozvenou slova mandala. Autorka však aj sdobre mierenými novotvarmi občas pracuje silene. Vpoviedke Pionierska ulica (Amerika je...) pritom sama komentuje prvoplánovosť adopovedanosť: „Nábytok – spôsob, ako dať melanchólii konkrétny tvar. Vankúšiky snápisom LOVE.“ (s. 48) Aj ztoho citátu by nám postačila len jeho prvá veta. Domysleli by sme si. Vanotácii ku knihe čítame, že „kniha poviedok Vandala zachytáva rôzne formy vandalizmu vo vzťahoch“. Aj vo vetách, žiadalo by sa doplniť.
Pri vandalizme je kľúčové, aké stanovisko knemu zaujmeme, ak sme sa stali jeho svedkami. Budeme sa len nečinne prizerať alebo zasiahneme proti tomu, čo nám nepripadá správne? Apropó, správne – to je asi pre každého znás tiež niečo iné. Beňovej postavy to však akoby nevedeli. Aktívne zasiahnuť abojovať za to, čo je podľa nich správna verzia reality. Pohybujú sa po tenkom rozhraní subjektívnej pravdy aobjektívnej skutočnosti, ani jedna znich sa im však nezdá dostatočne atraktívna, aby sa pre ňu vymanili ztoho neurčitého stavu bytia, vktorom sa (možno nedobrovoľne) ocitli. „Niečo sa mi pred päťdesiatkou stalo“ (s. 163) je prvá veta poviedky Príbeh Franeka Jaderného. Bernhardovské intermezzo. Vystihuje životnú situáciu mnohých postáv knihy. Niečo sa im stalo, možno niečo bernhardovské, možno hellerovské. Oni vlastne sami nevedia čo auž vôbec nie ako. Lenže život sa nedá prejsť tak jednoducho anebadane ako prvých 50 dní zdarma vplatenej počítačovej aplikácii. To už postavy pochopili.
Beňová sa sopisovanými skutočnosťami vie hrať na dostatočnom počte rovín, aby to čitateľa zaujalo aistú chvíľu bavilo. Je to však dosť? Dosť na to, aby sme obetovali nepriamočiare písanie vnáznakoch, ktoré tie zrejmé roviny vedľa seba nepotrebuje? Čitateľa baví objavovať, niekedy dokonca až priveľmi, ako sa dozvedáme vpoviedke Ty! Ty? 25 PERCENT!: „Keď som napísala poviedku, ktorej hlavná postava sa volala Dana, moja priateľka Jana sa na mňa na smrť urazila.“ (s. 158) Zahoďme teda prílišné detektívne sklony, napokon obálka Vandaly zdielne Pala Bálika silustráciami Janky Bálik stav súčasného sveta signalizuje dostatočne. Poviedky Jany Beňovej ho teda nutne nemuseli dovysvetľovať. Stačí, že sú. Vpoviedke ʴdzľԾ sa predsa tvrdí, že to, že je niečo neviditeľné, ešte neznamená, že je to vymyslené. Avyslovila sa tým jedna znajväčších právd celej knihy.
Dnešné správy sa končia, ďakujeme za pozornosť.
Jana Beňová: Vandala
Bratislava: Brak, 2021
