ղľáԾ
Klas Östergren sa narodil roku 1955 vŠtokholme. Debutoval roku 1975 dielom Attila, po ktorom roku 1977 nasledoval Ismael aorok neskôr ԳóDZ, teda tri diela, nesúce autobiografické črty. Do povedomia čitateľov sa však výrazne zapísal až románom Gentlemani, moderným pastišom vduchu Strinbergovej Červenej izby.
Boxer aklavirista Henry Morgan býva vluxusnom štokholmskom byte spolu so svojím bratom Leom, bývalou televíznou hviezdou, filozofom abásnikom. Život svojského Henryho azničeného Lea plynie veľmi zvláštne. Bratia Morganovci sú pre svoje okolie záhadou. Myslí si to onich aj spisovateľ Klas Östergren, ktorému vykradli byt apripravili ho ocelý majetok, okrem dvoch písacích strojov. Nasťahuje sa kbratom astáva sa účastníkom drámy, ktorej koniec vzbudzuje obavy arúca múr ľahostajnosti.
Čitateľ spolu sním sleduje život bratov od šesťdesiatych rokov minulého storočia vŠtokholme iveurópskych veľkomestách až do zimy roku 1979, keď sa svet ocitá vzložitej situácii, hroziacej katastrofou. Svojský spôsob žitia stavia bratov Morganovcov pred poslednú skúšku.
Román Gentlemani je plný zvratov, cítiť, že autor sa vyžíva vo fabulácii azmysluplných zápletkách. Autor jeho vydaním roku 1980 definitívne prerazil na literárne nebo.
Klas Östergren: Gentlemani
Na ostrove práve slávili letný slnovrat, pohanský sviatok, presne ako všade inde, vkruhu tancovali okolo májov, ktoré sa nezakončovali vencami, ale dubovými vetvičkami zviazanými do tvaru ryby aupevnenými naprieč. Patrilo to k miestnym zvláštnostiam ostrovanov, od ktorých nemienili odstúpiť.
Po lúke sa tmolilo určite vyše sto sviatočne oblečených, rozhorúčených aradostne naladených ľudí, pravda, vrátane letných hostí. Vniekoľkých stánkoch sa podávali osviežujúce nápoje, koláčiky ateplé párky achlapci sa predbiehali, kto ich do seba najviac napchá. Leo sa na takýchto pretekoch nikdy nezúčastňoval. Nemal ani najmenšiu šancu, ale ani ho to vôbec nezaujímalo. Záujem prejavil až otanec debilov. Obyvatelia Stormö predsa len trochu podľahli dedičnej degenerácii, akeď prišiel čas na niektoré detské tančeky, zopár zaostalých chlapcov tu poskakovalo, akoby si chceli vjedinom tanci vynahradiť to, že sa celú zimu nemohli poriadne vybehať. Chlapci slintali anepríčetne sa smiali, ale nikto im to nemal za zlé, nech si užijú. Letný slnovrat bol aj ich slávnosťou.
Neskôr večer hostina pokračovala sleďmi, pálenkou apečenou klobáskou pre mladších. Podávala sa vstodole na lúke Norrängen, čo patrila Nils-Erikovi, jednému znajbohatších rybárov ostrova. Dlhý stôl čoskoro celkom zapratali, Džezový barón vyhrával na harmonike avečer nadobudol presne takú tajomnosť azvodnosť, ako sa patrilo. Deti sa vlese hrali na skrývačku, tancovali okolo ohňov, kde sa opekala klobása, niektorí výrastkovia už ležali aodušu chrápali, podaktorí letní hostia si skočili do vlasov azaostalí chlapci naďalej skákali atancovali medzi stolmi.
Leo sedel tam, kde vtakomto čase zvykol sedávať – na sude vstodole, čo hrozila rozpadom. Toto miesto mal rád, lebo aj bol vspoločnosti ostatných, ale do ničoho ho nezaťahovali. Mohol pozorovať, ale nemusel sa zúčastňovať, pozerať sa na tváre, ruky, čo sa čoraz horšie dali ovládať, blúdiace po zakázaných územiach – špárali sa vnose, hladkali čiesi prsia, škrabali sa vrozkroku, ohmatávali cudzie lono... Leo sa pokúšal predstaviť si, čo sa bude diať neskôr vnoci, kto sa poháda, pobije, začne vyrevúvať, aké to bude, keď stíchne Džezbarónova harmonika,na lúky sa vráti svetlo a odhalí nočné prehrešky.
Zo svojej starej skrýše videl, že Henry ajeden zo synov Nils-Erika, poriadny zurvalec, si vten večer vyhliadli to isté dievča. Nils-Erik vlastnil na ostrove najviac domov avšetky prenajímal hosťom, ku ktorým patrila aj dievčina,Leo videl, ako Nils-Erikovi synovia vbehli do starej kôlne, len čo sa dievča zjavilo na skalách vplavkách. Chlapci šaleli za dievčatami, vKolholme nejaké bývali, ale išli také chýry, že sa odsťahujú do mesta. Chlapci teda museli využiť každú príležitosť na zoznámenie. Nils-Erikov chlapec sa preto teraz chcel za každú cenu pretláčať sHenrym, ťahať za prsty, pasovať sa, preťahovať sa, jednoducho pred očami dievčaťa robiť čokoľvek, len aby dospeli knejakému rozhodnutiu. Slovom, jeden znich musel vyhrať. Dievča proti tomu nič nenamietalo.
Leo pozoroval divadielko zo svojho suda acelkom sa mu to pozdávalo. Bál sa, že Henry dostane nakladačku, lebo synovia Nils-Erika boli robustné stvorenia anavyše už pili pálenku. Neskoro večer vstodole na Norrängen vládol chaos spôsobený opitými rybármi, klebetiacimi ženami, chichotajúcimi sa dievčatami, rozhádanými letnými hosťami a tými, ktorí už spali opretí ostôl alebo pohodlne vystretí vpodkroví. Henry amladý rybár vyšli do noci, aby si to rozdali odievča, ale Leo sa ich neopovážil sledovať, aby všetko videl. Bol si istý, že Henry dostane poriadny výprask.
Keď Džezový barón zahral posledný valčík večera – naozaj sa našli takí, ktorí sa odvážili tancovať až do konca –, malý desaťročný botanik sa vytratil zo stodoly. Vyšiel do slnovratovej noci, nadýchol sa vôňou presýteného, vlahého aťažkého vzduchu avykročil smerom klesu. Žiadalo sa mu byť chvíľu sám, premýšľať adumať oveciach, oakých rozmýšľa desaťročný mudrlant. Možno by mal zistiť, prečo je tu toľko zaostalých detí, akou chorobou trpia. Leo vlekárskych knihách videl obrázky postihnutých ľudí, niektorí mali obrovské hlavy, akoby plné vody, iní mali hlavy malé ako špendlíkové hlavičky, smiešne nosy alebo vôbec nijaké, videl ľudí bez rúk isdlhočiznými nohami, ľudí sjediným okom či bez úst. Možností tu bolo od výmyslu sveta aLeo sa názvy niektorých chorôb naučil, lebo pochádzali zmien slávnych lekárov, ktorí prišli na to, kde sa stala chyba. Vždy išlo ocudzie mená, nemecké. Keby však Leo odhalil, čo spôsobuje zvláštnu chorobu chlapcov na Stormö, potom by ju pomenovali ako Morganovu chorobu ajemu by sa podarilo chlapcov vyliečiť. Alebo keby aspoň našiel doteraz neznámu kvetinu, dostala by meno Morgana morgana a preslávila by ho na celom svete na večné veky, kým by sa na tejto zemi neprestal opakovať nekonečný zázrak piestika atyčiniek.
Leo osamelo sníval svoje slávybažné sny, novtom začul, ako sa knemu zdruhého konca stodoly nesie zvuk harmoniky. Ľudia sa poberali domov, dievčatá sa chichotali azbierali devätoraké bylinky, aby si ich pred spaním uložili pod vankúš. Obrátil sa avykročil späť kstodole, na miesto zábavy. Kým sa vrátil, všetci hostia odišli, ohnisko na dvore vyhasínalo akčistému nebu sa zneho dvíhal dymový hadík. Osamelý Leo sa vydal cestičkou cez lúku, vedúcu až kdomom pri skalách nad morom, kde-tu začul salvy smiechu či tiché chichotanie, ale oto sa nestaral. Veď sa nesmiali jemu.
Usadil sa na skalisko asnedetským záujmom pozoroval východ slnka, keď vtom zazrel Henryho stým dievčaťom. Sedeli v zasmolenom člne, čo si požičali zmalej lodenice, Henry vesloval adievča sa lenivo rozvaľovalo na dne. To značí, že Henry zvíťazil. Nils-Erikov fagan dostal po nose. Leo nemohol poprieť, že sa cíti trochu pyšne. Henry nemohol vidieť Lea na brale. Mal oči len pre dievčinu apokúšal sa veslovať ako chlap. Vydali sa smerom kšérom.
Vtúto noc mohli aj deti zostať hore tak dlho, ako chceli. Niektorí rodičia si azda aj želali, aby ich dieťa zostalo radšej vonku, lebo steny vdome sú pritenké. Leo zostal vonku ešte chvíľu, vôbec sa mu nežiadalo vrátiť domov, bol celkom svieži, spať sa mu nechcelo apáčila sa mu aj samota, lebo nikto sa doňho nezastaral, nekládol mu zvedavé otázky ani zaňho nerozhodoval. Bol celkom slobodný. Mohol si vysedávať na pobreží, koľko sa mu žiadalo, vnímať slnko rozohrievajúce skaly asnívať. Videl, ako sa čln sHenrym atým dievčaťom črtá vzátoke – ako pekelne rýchlo vie odrazu veslovať – aplaví sa ďalej, na nejaké osamelé miesto, vhodné pre Henryho vúlohe dobyvateľa. Svoj šarm zdedil po otcovi, aspoň to tak tvrdili ženy zo Stormö. Džezového baróna si na ostrove obľúbili, vítali ho najmä včase letného slnovratu, keď vyhrával na harmonike aflirtoval so ženami.
Leo pohľadom sledoval čln, sedel v pokojnej zátoke, kde čeril vodu len jemnučký vánok aniekoľko čajok, čo si vnajväčšej tichosti vyšli na rannú rybačku. Možno mieria knejakému skalisku, pomyslel si Leo. Amožno poveslujú až kOrmö, hoci tam sa to len tak hemží vretenicami, len aby Henry predviedol, že vie zaobchádzať sjedovatými plazmi, lebo on sa ich nebál. Pred niekoľkými letami, Leo si nevedel presne spomenúť, kedy to bolo, si Henry vpapierovej škatuli choval vlastné hady, lebo chcel dokázať, že ak sa knim človek správa priateľsky, neublížia. Keď to Greta zistila, veľmi sa nahnevala avyhrážala sa, že škatuľu hodí do mora, ibaže si nikto nevedel predstaviť, ako by to urobila, veď sa neopovážila ku škatuli ani len priblížiť. Henry sľúbil, že vretenice odvezie na Ormö, ato aj urobil. Leo nenávidel hady, akeď zbieral na lúkach rastlinky, vždy sa bál, či sa vtráve nejaký plaz neukryl. Raz sa mu to stalo, Leo stál ako zhypnotizovaný hadom, ktorý ležal avyhrieval sa na slniečku, čo práve vyšlo, had len pokojne ležal, pomaly sa zobúdzal vlúčoch slnka, ale Leo sa od hrôzy ani nepohol. Nevládal urobiť ani krok. Dlho stál celkom nepohnute, kým sa had neodplazil do trávy anezmizol. Až vtedy pominulo zakliatie, Leo ozlomkrky uháňal preč aniekoľko dní odmietal čo len vykročiť zdomu. Henry sľúbil, že sa postará ovšetky hady, čo uvidí, aLeo si nahováral, že jeho brat má shadmi nejakú tajomnú dohodu, lebo jeho nikdy nepoštípali. Až oveľa rokov neskôr, keď už Leo chodil do gymnázia a začal písať básne, spozoroval istú podobnosť medzi svojím životom aživotom spisovateľa Stiga Dagermana a nie náhodou vškolskom časopise začal používať pseudonym Ormen – Had. Bol to provokujúci pseudonym: ľahké je totiž strach šíriť, ale ťažké je robiť to pekne. Had vzbudzuje hrôzu práve svojou tajuplnou presnosťou – záhadnou logikou; had je pestrofarebná stužka, kábel napchatý jedovatým strachom, ktorý ochromí hoci aj izbu plnú dospelých mužov; had je tichý, nikto nepočuje jeho srdce, nevidí pohyb očí, pretože had nepotrebuje útechu.
Možno práve vtúto slnovratovú noc Leo zlorečil hadom, lebo pochopil, že ani jeho nikto neuteší. Odrazu – bez akéhokoľvek varovania, bez jediného tónu zvončeka broskyňolistého, ktorý upozorňuje na blížiacu sa katastrofu – sa vtúto noc rozlialo všade také jasné, prenikavé anemilosrdné svetlo, že to bolo až nepochopiteľné. Leo sa práve vrátil domov, keď vypukol zhon, ľudia odrazu začali kričať avolať opomoc. Leovi stačilo počuť jediný hlas zneďalekej pláže arozbehol sa za ním. Vtedy uvidel červenú, pochrómovanú harmoniku svojho ocka: leskla sa vlúčoch slnka aležala na pláži pri kameni. Uvidel aj starého otca, Nils-Erika aniekoľko žien, ako čosi ťahajú zvody. Gretu nevidel, ale Leo počul, ako po celý čas opakujú jej meno, vraj niekto by ju mal zavolať. Keď starý otec zbadal Lea, skríkol naňho, aby sa zastavil, aby zostal tam, kde je, alebo nech ide domov či niekam dočerta. Chudák chlapec, počul povedať jednu zo žien, ktorá sa knemu rozbehla, objala ho aplakala, povedala, že je to hrozné, príšerné, aLeo cítil len to, že teta vonia kávou, čerstvo navarenou kávou. Plakala avzlykala na Leovom útlom pleci, ktoré si pritisla ktvári, amedzi vzlykmi rozprávala oLeovom otcovi, Džezovom barónovi, apovedala, že to bol skvelý muž, vždy usmiaty, šťastný aveselý, apotom už Leo nič nepočul. Leo nič viac nepočul, nič nepovedal, ale videl všetko, čo vidieť nemal, tak zreteľne, akoby to boli ilustrácie zGulliverovej cesty.
Presne odvadsať rokov neskôr som stál sHenrym Morganom na cintoríne vSkogskyrkogården azapaľoval som sviečky za mŕtvych, bolo Všechsvätých aHenry sa mi priznal, že na pohrebe zavýjal ako zviera. Pokúšal sa držať ako chlap apotlačiť slzy, ale nepodarilo sa mu to. Nastal čas, keď sa skončilo pekelné obdobie hľadania askúšok. Letný slnovrat mu násilne priniesol svetlo vokamihu, keď vesloval aviezol domov dievčinu zostrovčeka – kde na rozprestretej plachte z člna minuli celú škatuľku kondómov – aon si vokamihu, keď vystúpili na breh Stormö, všimol, že čosi nie je vporiadku. Rozlúčil sa sdievčaťom, ktoré srozmazanými šminkami asfľakmi na šatách vrávoralo domov. Vzápätí sa dozvedel, čo sa stalo, kým on sa na ostrovčeku miloval sdievčaťom. Henry sa tak hrozne zahanbil, že takmer prišiel orozum. Ako zmyslov zbavený sa vrútil do lodenice arozmlátil Archu, čo tu stála ako zlomok uskutočneného sna. Keby nedobehol starý otec anevzal mu sekeru, možno by sa mu podarilo zničiť úplne všetko. Po tomto intermezze sa Henry stiahol do seba avšetky sily venoval oprave škôd. Brúsil, pílil, hobloval vo dne vnoci, aby loď vrátil do pôvodného stavu, ako najlepšie vedel. Celý čas mu po lícach stekali slzy tak husto, že výsledky jeho práce nemohli byť také ako starého otca.
Leo, ten desaťročný krpec, svoje city odsunul a pokúšal sa utešiť matku, ako najlepšie vedel. Nazývala ho anjelom apevne sa knemu pripútala. Ocitol sa uprostred celej tragédie, hoci sa zdalo, že je voku tornáda. Navonok sa ztoho všetkého dostal nedotknute, akoby sa zocelil, zbavil sa zbytočnej precitlivenosti. Všetci sa zhodli vtom, že chlapec schudoustareckou tvárou aso smutným avážnym pohľadom si zasluhuje obdiv.
Smútok onedlho zachvátil celý ostrov,zGrety sa stala vdova amnohí sňou úprimne súcitili. Prirodzene, vyskytli sa aj špekulácie opredčasnej smrti Džezového baróna, zlé jazyky naznačovali, že jeho smrť mohla byť aj dobrovoľná, ale to boli len reči neprajníkov. Džezový barón stál na začiatku, jeho veľké chvíle ešte len mali prísť, ešte mu len začalo svitať na časy anemal nijaký dôvod otom pochybovať.
Úryvok zronánu, ktorý vpreklade Márie Bratovej vyjde vo Vydavateľstve Slovart.
