ղľáԾ
Na životopisnom dokumentárnom románe Kieślowski vdetaile, ktorý oKieślowskom, jeho živote, tvorbe aj o jej širších okolnostiach napísala renomovaná poľská reportérka aspisovateľka Katarzyna Surmiak-Domańska, je najzaujímavejšie, ako sa jej podarilo vyhnúť hodnoteniam azáverom.
Bývali časy, dnes už akoby to ani pravda nebola, ale bývali, keď do filmových klubov chodilo toľko ľudí, že bolo treba vrade čakať na lístky aešte dúfať, že sa ujdú.
Nie na všetko, samozrejme, nie všetky klubové filmy boli clubbustre, ale aj táto scéna mala svoje módne mená, svoje práve objavené režisérske superstar. Larsa Von Triera napríklad, dodnes veľmi exponovaného, Luca Bessona, ešte než začal vo Francúzsku kopírovať Hollywood, či Krzysztofa Kieślowského, česť jeho pamiatke, vtedy už veľkú hviezdu poľskej kinematografie, čo mala našliapnuté stať sa veľkou hviezdou kinematografie európskej ajsvetovej. Ďalší poľský gigant, hotujúci sa stať podobne dôležitým pre svetový film ako Andrzej Wajda, Krzysztof Zanussi, Angnieszka Holland, Roman Polański, Andrzej Żuławski, Jerzy Skolimowski či Juliusz Machulski, aj keď práve toho spomínať vkontextoch sKieślowským asi nie je najrozumnejšie. Avôbec, snikým znich, azda svýnimkou Romana Polańského, ktorý podobne ako Machulski nakrúcal najprv divácke filmy, až potom umelecké. O nich tu však nejde, oPolańského aMachulského, oni sa tu objavujú iba preto, aby bolo jasné, že Kieślowski bol síce výnimočný poľský filmový tvorca svetového formátu, ale vžiadnom prípade nie jediný. Naopak, poľský film dal svetovému filmu viacerých výnimočných tvorcov.
Kieślowského (nielen) deväťdesiate
Kieślowski je medzi nimi vo veľmi dobrej spoločnosti auž navždy medzi nimi zostane, lebo hoci do svojej predčasnej smrti vroku 1996 nakrútil iba desať celovečerných filmov určených pre kiná, minimálne šiestim znich sa podarilo stať sa clubbustrami, všeobecne amedzinárodne rešpektovanými filmovými umeleckými dielami, pri ktorých je celkom jedno, koľko zarobili peňazí akoľko divákov ich videlo, lebo filmové umenie sa predsa len posudzuje inak.
Nie je teraz dôležité ako, zatiaľ nám stačí, že inak. Opäť kvôli širšiemu kontextu.
Ale späť kveci. Krzysztof Kieślowski, prinajmenšom vprvej polovici deväťdesiatych rokov najexponovanejší poľský režisér nielen unás, ale iglobálne, – ani jedno miesto vo filmovom klube nezostane prázdne, ani jeden filmový fajnšmeker, znalec, cinefil acineast si nenechá ujsť žiadny jeho film.
ܲčԱ Dvojakým životom Veroniky, potom, samozrejme, nevynechá farebnú filmovú trilógiu Ѵǻá, Biela, Čá, knim prihodí Krátky film oláske aKrátky film ozabíjaní, aby si následne pozrel celý ٱ첹ó, teda Kieślowského zásadný desaťdielny televízny seriál, ktorého dve epizódy boli rozšírené apremietali sa aj vkinách. Avznikne nejaký obraz odiele aprípadne ajočloveku, ktorý je autorom toho diela. Lebo tie jednotlivé filmy akoby to samé vyžadovali. Nedá sa na ne dívať len tak, rekreačne, povrchne, bez hlbšieho ponoru, respektíve dá, ale takouto optikou môžu zúfalo nudiť, čo síce je jeden zlegitímnych spôsobov, ako sa na Kieślowského filmy dívať, no neodpovedá to na otázku, prečo sa práve jeho filmy aon sám stali vtých deväťdesiatkach takými dôležitými, formujúcimi, lokálne iglobálne významnými.
Odpovede sú však priamo prítomné voných filmoch; možno nie explicitne, ale sú tam, vo filmoch, ktoré sa človeku dokážu dostať pod kožu, ak sa im otvorí, atam potom svrbia tak intenzívne, že sa knim nejaké stanovisko nedá nezaujať. Ato je možno na Kieślowského filmoch to najzaujímavejšie. Nemusia sa páčiť či nepáčiť, ale ťažko ich obísť, ťažko onich nediskutovať, ťažko onich spätne nepremýšľať. Filmy, čo nevznikali preto, aby zabávali, ale preto, aby sa ich autor sdivákmi očosi podelil. Oakési svoje poznanie avlastne ani nemusíme uvažovať odelení sa, ale rovno odistribúcii.
Krzysztof Kieślowski predstavuje direktívneho autora, ktorý nielen kladie otázky, ale rovno na ne odpovedá, ato stakou vervou, že divák sa voči nemu potrebuje vymedziť. Alebo súhlasí, prijíma Kieślowského poznanie asním ijeho poetiku, alebo sa bráni.
Život je bytím ksmrti, narodili sme sa bez vlastného pričinenia, prežívame svoje životy nie za seba, ale vo vzťahu ktým druhým ana konci aj tak všetci umrieme.
Bez osobného hodnotenia
Kniha Katarzyny Surmiak-Domańskej je silná preto, že je informačne mimoriadne hutná, až minuciózne analytická, zároveň však vôbec nie je jasné, čo si oKieślowskom ajeho tvorbe myslí ona sama, či sa jej naozaj páči amá ju rada alebo nie, ato je práve výborné. Nemieša sa totiž do pomyselnej diskusie, ktorá pri čítaní jej knihy začne vznikať medzi čitateľom aKieślowským, čo platí, samozrejme, hlavne vtedy, keď čitateľ Kieślowského tvorbu pozná, akosi sa vnej orientuje amá knej akýsi vzťah.
Iný model čítania je, pochopiteľne, možný, a aby dokuromán Kieślowski vdetaile dával zmysel, netreba Kieślowského filmovú tvorbu poznať, je to však zároveň čosi čisto hypotetické. Čitateľ sa totiž môže ziných zdrojov dozvedieť podstatne viac omoderných dejinách Poľska iofungovaní Filmovej školy vLodži avlastne aj oväčšine ďalších tém, ktoré Surmiak-Domańska otvára. To, že tu sú otvorené spolu aje ich tak mnoho, je iba ďalším dôsledkom naozaj širokého autorkinho zámeru predstaviť Kieślowského čo najkomplexnejšie.
Jadrom, alfou aomegou i zmyslom Kieślowskeho vdetaile je totiž Kieślowski sám, jeho čo najautentickejší portrét, no aby si ho čitateľ dokázal vytvoriť, musí si zažiť Kieślowského filmy, pokojne aj spätne, inšpirovaný práve týmto dokurománom.
Lebo tak, ako sa oplatí čítať Surmiak-Domańskej dokuromán, oplatí sa vidieť Kieślowského filmy.
Skôr príbeh ako reportáž
Jej Kieślowského dokumentárny životopis je štruktúrovaný do štyroch častí aosemdesiatich piatich kratších kapitol. Čitateľa chronologicky zoznamuje sKieślowského životom atvorbou prakticky od najútlejšieho detstva: odnevyhnutného začiatku popisujúceho rodinné korene cez roky dospievania azrenia až kdospelosti, k poľskému asvetovému úspechu apredčasnej smrti, pričom autorka vzhľadom na žáner sleduje dve roviny: osobnú, súkromnú, takmer intímnu, definovanú vzťahmi Kieślowského ksebe asvojim najbližším, azáujmovú, respektíve profesijnú, vymedzenú spočiatku nie jasnými Kieślowského umeleckými ambíciami.
Vzniká obraz, ktorý bráni Kieślowského osobnosť redukovať, zjednodušiť či – asi najvýstižnejšie – heroizovať ho do podoby jednoznačne kladnej postavy vosvojom vlastnom príbehu. Autorka ho síce veľmi presvedčivo identifikuje ako rodeného aprirodzeného vodcu, no ak Kieślowski nejako pôsobí, tak ako solitér, do veľkej miery selfmade man, od mladosti viac ovplyvňujúci ako ovplyvňovaný, aj keď predstaviť si ho ako mladíka zhľadiska módy inšpirovaného Jamesom Deanom je veľmi zábavné adodáva jeho príbehu existenciálnu šťavu civilnej obyčajnosti. Áno, aj umelecký aosobnostný formát Kieślowského kreovali okrem neobyčajných aj obyčajné veci.
Lásky, módy, dobové trendy.
Dôležité je, že Surmiak-Domańskej dokumentárny obraz Kieślowského je budovaný poctivou žurnalistikou, žiada sa napísať až investigatívnym prístupom, vktorom autorka ide priamo za zdrojmi, stretáva sa sľuďmi, ktorí ho osobne poznali, ktorých poznal on aktorí priamo zprvej ruky vkomentároch aspomienkach rekonštruujú príbeh Kieślowského života. Nechýbajú však ani úryvky zosobnej korešpondencie, prepisy rozhovorov, citáty zinterview, básničky atak ďalej.
Lebo napriek prísne dokumentaristickému prístupu (alebo vsúlade sním, vzávislosti od tej-ktorej dokumentárnej „školy“), je to väčšmi príbeh ako reportáž či rozprávanie. Apríbeh tragický, takže dráma; so všetkými expozíciami, kolíziami, krízami, peripetiami akatastrofami, ktoré knej patria.
Chatrné zdravie, život vodlúčení od rodičov, predstieranie duševnej choroby kvôli vojenskej službe, komplikované štúdium, politické kontexty, cenzúra, konformita anekonformita vo vzťahu ktotalitnej moci, ale aj kopozícii, vzťah sdcérou amanželkou, osudové stretnutia so spolupracovníkmi, permanentný nepokoj, prechod od poetiky dokumentárneho filmu kfilmu hranému, zákulisie vedúce kukonštituovaniu „kina morálneho nepokoja“ atak ďalej atak ďalej, až ku Kieślowského vymaneniu sa z „domácej“ poľskej filmovej kuchyne smerom keurópskej asvetovej kinematografii ak písaniu jeho vlastnej autobiografie Kieślowski oKieślowskom, ktorá vyšla včeskom preklade vroku 2013.
Remeselník umeleckého filmu
Predovšetkým ana prvom mieste však Surmiak-Domańskej dokuromán predstavuje pohľad na Kieślowského ako na praktizujúceho filmára, dokumentaristu, režiséra, scenáristu, herca, strihača, teda povedzme na to, čo fanúšik filmu, čítajúci si Kieślowského vdetaile, ocení azda najviac.
Pohľad na to, ako Kieślowski tvoril. Nie ako zanietený fanúšik filmu, divák, milovník kinematografie, ktorý na filme vyrástol afilm ho sprevádzal po celý život, ale ako niekto, kto si film vybral ako formu umeleckej výpovede, atak aj knemu pristupoval. Chladne, pragmaticky, akoby bez vášne, sprístupom remeselníka, pre ktorého je film skôr prostriedkom ako cieľom. Nie je to však ani chyba, ani problém, ani žiaden defekt, práve naopak. Je to ten prístup, vďaka ktorému sú Kieślowského filmy najprv hotovými umeleckými dielami, vdobrom izlom, až potom filmami.
Juraj Malíček (1974)
Pôsobí na FF UKF vNitre, prednáša dejiny estetického myslenia, teóriu populárnej kultúry, dejín kinematografie ainterpretácie filmového diela. Príležitostne publikuje – časopisecky, knižne aj online.
Katarzyna Surmiak-Domańska: Kieślowski v detaile
Preklad: Miroslav Zumrík
Bratislava: Absynt, 2022
